Progresivistickej oligarchii sa podarilo Európu postaviť na hlavu. Je načase buchnúť do stola

Holandský premiér Rutte vyzval v Bruseli Maďarsko, aby buď zrušilo zákon zakazujúci propagáciu homosexuality medzi mládežou alebo vystúpilo z EÚ. Hovoril tým z duše európskym progresívcom, ktorí dlhodobo vyčítajú maďarskej a poľskej vláde porušovanie demokracie a európskych hodnôt.

Jeho luxemburský kolega Bettel sa potom ešte s ostatnými šéfmi európskych vlád podelil o svoju traumu spôsobenú tým, že ho vlastná matka zavrhla ako homosexuála. S maďarským zákonom to síce nesúviselo, ale kadekoho dojalo, že premiér najbohatšej krajiny EÚ je vlastne trpiaci príslušník ostrakizovanej menšiny.

Podobné debaty by boli ťažko predstaviteľné ešte v čase, keď sme do EÚ vstupovali. Aj vtedy sa diskutovalo o hodnotách, neprivilegovaných menšinách a európskej demokracii. Ale nejako opačne. Európske hodnoty hájili konzervatívci. Išlo im o slobodu, národ, kresťanstvo či rodinu, ktoré odkazovali na skúsenosti predchádzajúcich generácií. Progresívci sa spočiatku diskusii o hodnotách vyhýbali, ale nakoniec našli účinnejšiu stratégiu: dali hodnotám opačný obsah a prešli do útoku. V ich poňatí hodnoty odkazujú na konanie, ktoré predchádzajúce generácie zavrhovali, ale ktoré sa práve preto má stať všeobecne záväznou normou.

Podobne zmenili definíciu znevýhodnených. Pôvodne išlo o strednú a východnú Európu. V deväťdesiatych rokoch za cenu veľkých obetí začala prekonávať zaostalosť spôsobená komunistickým experimentom, od EÚ si sľubovala, že dobiehanie urýchli. Ale Česko a Maďarsko na tom dnes nie sú v porovnaní s Nemeckom oveľa lepšie ako v čase vstupu do EÚ. Poľsko a Slovensko si síce z horšej východiskovej pozície voči Nemecku polepšili, ale už tiež narazili na strop prosperity stojaci na zahraničných investíciách, lacnej práci a montážnych linkách. Rumuni, Bulhari, Litovčania, Lotyši radšej rovno emigrujú na Západ.

Toto znevýhodnenie pravdepodobne pretrvá niekoľko generácií už preto, že elitám bohatšej časti Európy úplne vyhovuje: majú tu lacnú, kvalifikovanú a disciplinovanú pracovnú silu, spoľahlivých subdodávateľov a pritom žiadnych skutočných konkurentov.

Kto je tu privilegovaný?

Aby sa tento stav udržal, ideológovia progresivizmu vysvetľujú, kto je a kto nie je privilegovaný. Bežná Slovenka za kasou supermarketu nemeckého vlastníka, bežný Slovák v montovni dodávateľa francúzskej automobilky či ich miestni manažéri? Síce berú trikrát menej, než sa za rovnakú prácu platí na Západe, ale nemajú sa načo sťažovať, pretože sa predsa majú lepšie ako za komunizmu. Konvergencia s Nemcami či Rakúšanmi rovnako nie je na programe dňa, pretože je potrebné riešiť klimatické zmeny.

Stredoeurópania musia pochopiť, že sú privilegovaní a že sa im vlastne darí až príliš dobre na to, v akých predsudkoch stále žijú. Potom im už azda pôjde vysvetliť, že skutočnými obeťami našej doby sú migranti, ktorých prísun potrebuje európsky kapitál, ale aj taký Xavier Bettel. Síce stojí na čele superbohatého veľkovojvodstva, ktoré žije z daňových optimalizácií firiem z celého sveta vrátane tých našich, ale čo to znamená vedľa jeho pocitu diskriminácie, o ktorý sa mohol v Bruseli na najvyššej politickej úrovni podeliť? Ak to miestni napriek tomu nepochopia, je na mieste im ukázať dvere, ako to urobil premiér Holandska, ďalšieho daňového raja, ktorému stredoeurópske peniaze nesmrdia.

Európskej vrchnosti sa podarilo obrátiť aj diskusiu o európskej demokracii. Predtým sa týkala demokratického deficitu európskych inštitúcií: Európskeho parlamentu, ktorý nemá nič spoločné s európskou tradíciou zastupiteľskej demokracie, Európskej komisie, ktorej aparát pripravuje rozhodnutia, s ktorými zvolení politici moc nezmôžu, Európskeho súdneho dvora, ktorý neustále rozširuje kompetencie európskych inštitúcií vrátane svojich vlastných za hranice toho, čo im bolo zverené členskými štátmi.

Hoci tieto problémy sa časom skôr prehĺbili, za problém európskej demokracie už nie sú považované európske inštitúcie, ale členské štáty. Európske inštitúcie, o ktorých demokratickosti pochybuje aj rad ich priaznivcov, sa dnes absurdne pasujú do role ochrancov demokracie v Poľsku či Maďarsku bez ohľadu na to, že ich vlády majú nespochybniteľnú demokratickú legitimitu.

Progresivistickej oligarchii, ktorá ovláda verejný život v bohatšej časti Európy, sa podarilo v posledných dvadsiatich rokoch postaviť Európu na hlavu. Chráni tým svoje pozície proti záujmom strednej Európy. Je preto načase, aby si stredná Európa našla spojenca, buchla do stola a Európu začala stavať späť na nohy. Európska vrchnosť by mala pochopiť, že české banky a supermarkety nemusia byť na večné časy ich dojnou kravou a že väčšina inak tolerantnej spoločnosti má plné zuby stupňujúcich sa nárokov sexuálnych menšín a ďalších spoločenských experimentov.

Namiesto zásahov do maďarského školstva a nepremysleného presadzovania elektroautomobilov či obnoviteľnej energie by sa Európska komisia mala zaoberať ekonomickou konvergenciou medzi západom a východom či daňovým predátorstvom Holandska a Luxemburska.

Pravica si niečo z toho uvedomuje, Orbán s Kaczynským už vytvárajú okolo Deklarácie o budúcnosti Európy celoeurópsku alianciu podobne zmýšľajúcich. Ľavica sa zatiaľ buď lokajsky drží európskeho hlavného prúdu, alebo predstiera, že sa jej to netýka.

Ak nemá čo povedať k budúcnosti Európy, má nárok na vlastnú budúcnosť?

Text pôvodne vyšiel na portáli iDnes.cz. Vychádza so súhlasom redakcie a autora.