Chce to zmenu paradigmy. Nepomôže ďalšia kampaň ani lotéria, ale poctivá diskusia

Boli časy, keď rozhodujúce miesto v demokracii hrala diskusia a polemika. Dnes je to poväčšine minulosť, na škodu všetkým.

Debaty nahrádzajú kampane, argumenty emócie a intelektuálov celebrity. Vedie to k väčšiemu rozdeleniu a rozkladu spoločnosti, sme v tom už po kolená, takže ide v podstate o banálne poznanie.

Existujú však témy, kde sa ešte dá takejto partizánskej zákopovej politike vyhnúť. Čínsky vírus a štepenie proti nemu by takou témou malo byť. Niečo si to však vyžaduje.

Najskôr krátky úvod.

Od júna začíname zaostávať v očkovaní oproti okolitým krajinám. Momentálne máme zaočkovaných 2,2 milióna ľudí prvou dávkou, z toho 1,9 milióna kompletne. Štát si stanovil cieľ 3,3 milióna, čo je 60 percent populácie, cieľom je teda ešte milión osôb. Okolité krajiny V4 a Rakúsko sú na tom lepšie ako my, my sme zhruba na úrovni Slovinska. Takže žiadna tragédia.

Ale k jednej sa pomaly schyľuje.

Začína sa to postupne. Skeptici sú postupne označovaní za antivaxerov, tí, čo majú otázky, za oponentov. Ideálny čas na diskusiu, namiesto toho sa hneď nálepkuje, getoizuje a bojuje. Úplne zbytočne.

A škody budú väčšie, nie menšie.

Pár príkladov.

Zástancovia očkovania tvrdia, že nám chýba kampaň. Podporila to aj prezidentka Čaputová. Pritom kampaň je to posledné, čo potrebujeme. Ak teda nie je cieľom, aby si zarobili herci, športovci a televízie.

Riešime to predsa všetci. Ľudia o vakcínach vedia, debatujú, o covide tiež, pandémia sa dotkla všetkých. Ak niečo otravuje, je to práve vlezlá kampaň. To, čo tu chýba, nie je kampaň, ale diskusia.

Keď bol minulý rok Igor Bukovský vytlačený z mainstreamu, bolo to neprimerané, pretože veľa z toho, čo hovoril, bolo užitočné pri prevencii. Spochybňoval najmä pokrytectvo a drobné nezrovnalosti. Dalo sa s ním pokojne diskutovať, osvetu – napríklad aj tú o životospráve, ale aj o víruse – to len zvyšovalo. Podobný prípad dnes je Juraj Mesík. Jeho tón je zbytočne apokalyptický, ale jeho témy za diskusiu stoja.

Ako to robiť?

Nuž určite nie tak, že niekoho hneď nazvete dezinformátorom a konšpirátorom. Všeličo, čo znelo mediálnemu mainstreamu konšpiratívne, sa za uplynulý rok otočilo. Stačí čítať články o wuchanskom laboratóriu, ako ich prináša Wall Street Journal a rad pravicových médií.

V českom týždenníku Echo vyšiel zaujímavý rozhovor s profesorom Jiřím Beranom, českým epidemiológom, citovaným expertom. Radí už aj Babišovi, ale české ministerstvo ho zaradilo na zoznam významných osobností, ktoré šíria dezinformácie. Ten rozhovor je zaujímavý, pretože pokojným tónom hovorí o tom, čo mnohí skeptici riešia. A hovorí o tom vecne, vyrovnane – ideálny partner na diskusiu.

Samozrejme, že sa musí epidemiológ hájiť, čelí otázkam na vedeckú reputáciu, ale pointa je v tom, ako odkrýva fungovanie vzťahov na úrovni vlády. Celá tá téma naraz ožije, konšpirácie nahradí polemika a najmä reálny problém – čo urobiť, aby sa už na čínsky vírus u nás zbytočne nezomieralo.

Výsledok? Sústrediť sa na reálny problém: ľudí nad 55 a nestrašiť.

Citát, ktorý sa týka detí a tehotných žien:

Daniel Kaiser sa ho spýta: „Rastie tlak na očkovanie detí, čo si o ňom myslíte?“

Profesor Beran odpovie: „Vždy som bol proti očkovaniu tehotných a detí, pretože deti majú prirodzenú imunitu omnoho lepšie stimulovanú a sú schopné si s vírusom omnoho lepšie poradiť. V túto chvíľu je lepšie, aby si deti tú infekciu prekonali. Pohybujem sa vo vývoji nových vakcín a viem, že je vždy lepšie nechať vakcíny pôsobiť u dospelých, kde sme dlhodobo schopní lepšie sa vyrovnať s nežiaducimi účinkami. Uvediem dva príbehy. Vakcína proti horúčke dengue sa považovala za veľmi dobrú vakcínu a najprv sa začala aplikovať školskej mládeži na Filipínach. Bola to registrovaná bežná vakcína. Bohužiaľ, deti senzibilovala, takže tí, čo po očkovaní ochoreli horúčkou dengue, mali ďaleko ťažší, krvácajúci priebeh. Šesťsto detí tam zomrelo.

Druhý príbeh je pôvodná vakcína proti rotavírusu – hnačkovému ochoreniu detí. Tá u detí často viedla k náhlej brušnej príhode. Museli sa vyvinúť nové verzie vakcíny, založené na iných kmeňoch. Dva príbehy, ktoré ma vedú k opatrnosti. U tohto typu vakcíny, ktorá tu nikdy nebola, u ktorej nepoznáme dlhodobé následky, by som sa očkovaniu detí snažil vyhnúť. Štát je tu na to, aby sledoval nežiaduce účinky a hlavne celkovú efektivitu vakcín. Štát tu nie je na to, aby predával vakcíny.“

Koniec citácie.

Nestojí to za poctivú debatu? Vedecká metóda, ako vedia maturanti, spočíva v overovaní tvrdení, a teda v diskusii a polemike, nie jej zamykaní. Napokon, ústrednou tézou Berana je zamerať pozornosť na ľudí nad 55 a robiť to čo najviac spôsobom, aký sa osvedčil v Singapure. Ani o tom nechceme diskutovať?

Na Slovensku máme 1,1 milióna chlapcov a dievčat do 19 rokov, zhruba 20 percent populácie. Ak podľahneme strachu a stanoví sa propagandistický cieľ, ktorý naženie deti a mládež na očkovanie (napríklad s argumentom lebo škola), splníme niekoho cieľ, ale nevyriešime problém.

Tým sú starší medzi nami, nie deti a mládež.

Lotéria, ktorá má zaujať a motivovať k očkovaniu, skrýva v sebe inú logiku – je to presviedčanie namiesto nátlaku, ktoré mieri na nerozhodnutých. Ale aj tu tušíme, že to nebude fungovať. Vidíme to v niektorých štátoch USA.

Chce to zmenu paradigmy, autorita hercov a mediálnych celebrít medzi lekármi sa vyčerpala, viac propagandy vytvorí len väčší múr.

Ak sa chceme posunúť, treba sa začať počúvať a rozprávať, nie strašiť a donucovať.

Potrebujeme diskusiu.