Najviac nás trápia rodina, zdravie a peniaze
Za duševnou nepohodou Slovákov stoja podľa prieskumu veľmi konkrétne životné situácie. Najčastejšie ide o rodinné problémy (31,4 percenta), nasledujú vlastné zdravie alebo zdravie blízkych (30,9 percenta) a finančné či existenčné starosti (27,9 percenta).
Výrazne sa objavujú aj partnerské problémy, úmrtie blízkej osoby, pocity tiesne, paniky alebo strachu, osamelosť či pracovný stres.
„Duševné zdravie nie je oddelená téma. Premieta sa do toho, ako ľudia zvládajú vzťahy, rodinu, prácu aj každodenný tlak. Je prítomná, ovplyvňuje každodenné fungovanie, vzťahy, prácu aj rodinný život, no navonok môže zostať nepomenovaná. Ľudia si ju často nesú so sebou domov, do práce aj medzi blízkych, hoci sa tvária, že všetko zvládajú,“ spresnil Krčil.
Otvorenému rozhovoru bráni najmä strach z reakcie okolia
Aj keď duševnú nepohodu zažila väčšina respondentov, otvorene o nej hovoriť nie je pre mnohých samozrejmé. Najčastejšou bariérou je obava z reakcie okolia.
Takmer štvrtina ľudí sa obáva, že bude pre druhých na príťaž. Časť ľudí zároveň nemá priestor, kde by o svojich problémoch mohla hovoriť. Až 17 percent respondentov uviedlo, že o svojich ťažkostiach nemajú s kým hovoriť.
Slováci sa o svoje duševné zdravie najčastejšie starajú spôsobmi, ktoré majú vo vlastných rukách. Najviac účastníkov prieskumu uviedlo vedomý oddych a čas pre seba. Záľuby alebo tvorivé činnosti pomáhajú 42,9 percenta ľuďom a šport či pravidelný pohyb 32,9 percenta respondentom.
Odborná pomoc je však v bežnej starostlivosti o duševné zdravie zastúpená výrazne menej. Dáta naznačujú, že ľudia si síce hľadajú spôsoby, ako si uľaviť, no profesionálna pomoc často prichádza až
neskôr alebo vôbec.
Prečo o duševnej nepohode mlčíme?
Podľa psychologičky platformy Hedepy Andrey Fejovej ľudia na Slovensku o psychických problémoch stále veľmi nehovoria, hlavne pre stigmu. Dopĺňa, že dlhé roky tu fungovalo nastavenie, že problémy si má človek riešiť doma, nevyťahovať ich von a ideálne ich zvládnuť sám.
„S tým potom súvisí aj veľký strach z toho, ako budem vnímaný – že budem slabý, neschopný alebo pokazený. V praxi veľmi často vidím práve obavu zo súdenia, z hodnotenia a zároveň silný vnútorný pocit zlyhania, ak si niekto prizná, že to sám nezvláda. Na druhej strane však vnímam v posledných rokoch výrazný posun,“ konštatuje psychologička.
O psychických ťažkostiach sa začína podľa jej slov hovoriť oveľa otvorenejšie, terapia prestáva byť tabu a verejne o nej hovoria aj ľudia, ktorí sú viditeľní. „A to podľa mňa postupne normalizuje to, že mať ťažšie obdobie neznamená, že je s človekom niečo zle,“ dopĺňa.
Upozorňuje, že keď človek svoje psychické problémy dlhodobo nerieši, väčšinou sa situácia nezačne sama od seba zlepšovať, skôr sa postupne komplikuje. Často až do bodu, keď má človek pocit, že je to celé neriešiteľné alebo že už z toho niet východiska.
Vraví, že neexistuje presné pravidlo ani moment, keď je „už dosť zle“. Upozorňuje však, že mnoho ľudí sa k odbornej pomoci dostane až vo chvíli, keď sú dlhodobo vyčerpaní, frustrovaní alebo sa ich situácia už výrazne podpíše aj na psychickom či fyzickom zdraví.
„Myslím si, že vyhľadať odbornú pomoc je úplne v poriadku aj skôr, pokojne preventívne. Najmä vtedy, keď človek cíti, že sa situácia dlhšie nehýbe, aj keď sa ju snažil riešiť sám, dal tomu čas, rozprával sa o nej s blízkymi a využil vlastné zdroje, no napriek tomu sa nič nezmenilo,“ hodnotí s dôvetkom, že práve v takej chvíli môže pomôcť rozhovor s niekým, kto vie priniesť iný pohľad, pomenovať súvislosti a pomôcť zorientovať sa v možnostiach, ktoré tam stále sú, aj keď ich človek momentálne nevidí.
Podľa Fejovej to nemusí byť vyslovene len odborník. Niekedy vie pomôcť aj blízky, ktorý je pre človeka prirodzenejší. „Už len pomenovanie toho, čo sa deje, často prináša úľavu a niekedy aj nový pohľad,“ dodáva.
Dôležité podľa jej slov je, aby človek necítil útok, ale kontakt a záujem. Veľmi pomáha začať cez seba a konkrétnu situáciu, nie cez hodnotenie druhého. Namiesto „ty si v poslednom čase mimo“ použiť skôr niečo ako: „Všimol som si, že sa v poslednom období trápiš, a mám o teba starosť.“
„Často funguje aj nechať mu priestor, aby neodpovedal hneď,“ radí psychologička s tým, že niekedy je samotné „som tu, keď budeš chcieť“ silnejšie ako snaha dostať odpoveď.
