Slovensko patrí medzi krajiny Európskej únie s najvyšším počtom väzňov aj príslušníkov väzenského personálu v prepočte na počet obyvateľov. Na 100-tisíc obyvateľov pripadá 151 väznených osôb, zatiaľ čo priemer EÚ je 117. Podobne je to aj pri personálnom zabezpečení. Slovensko eviduje 98 zamestnancov väzenského systému na 100-tisíc obyvateľov, európsky priemer predstavuje 67.
Na prvý pohľad ide o štatistiky z oblasti trestnej politiky. V skutočnosti však vypovedajú aj o efektívnosti verejných financií. Rozsiahly väzenský systém znamená vyššie výdavky štátu aj viazanie tisícov pracovníkov vo verejnom sektore. Práve na tento ekonomický rozmer upozorňuje analytička Klubu 500 Diana Motúzová.
„Každý človek vo väzení nielen vypadáva z ekonomickej aktivity, ale zároveň generuje dodatočné náklady na stráženie, administratívu, infraštruktúru, zdravotnú starostlivosť či prevádzku zariadení,“ konštatuje vo svojej analýze.
Jeden väzeň stojí štát takmer 32-tisíc eur ročne
Podľa údajov Najvyššieho kontrolného úradu dosahovali priemerné výdavky na jedného väzňa v roku 2024 približne 87 eur denne, teda takmer 32-tisíc eur ročne.
Slovensko pritom nepatrí medzi krajiny s najvyššími jednotkovými nákladmi na väzňa. Rozpočtová záťaž nevzniká preto, že by bol systém mimoriadne drahý na jedného človeka, ale preto, že je nadpriemerne rozsiahly.
Tomu zodpovedajú aj verejné výdavky. Návrh rozpočtu počíta s tým, že na väzňov pôjde v roku 2026 približne 331 miliónov eur. V ďalších rokoch sa majú výdavky pohybovať okolo 333 miliónov eur ročne.
V období, keď vláda prijíma konsolidačné opatrenia a hľadá miliardy eur na ozdravenie verejných financií, ide o sumu, ktorá prirodzene otvára otázku, či štát nemá priestor šetriť aj zvyšovaním efektívnosti vlastných systémov.
Veľký systém znamená vysoké personálne náklady
Vysoký počet väznených osôb automaticky vytvára potrebu väčšieho počtu príslušníkov a zamestnancov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Aj v tomto ukazovateli patrí Slovensko medzi krajiny s najväčším väzenským aparátom v Európskej únii.
Podľa údajov Ministerstva spravodlivosti SR pripadalo v roku 2023 na jedného väzňa približne 0,58 príslušníka alebo zamestnanca zboru. Rozpočtové projekcie zároveň počítajú s tým, že do roku 2028 by tento pomer mohol vzrásť na približne 0,8 zamestnanca na jedného väzňa.
Paradoxom je, že počet väznených osôb by mal podľa rozpočtových prognóz do roku 2028 klesnúť o viac než štvrtinu, zatiaľ čo počet zamestnancov zboru má zostať prakticky nezmenený. Ku koncu minulého roka zbor evidoval 8 009 väznených osôb, ubudnúť by tak mohlo zhruba dvetisíc ľudí.
Motúzová naznačuje, že významnú časť nákladov tvoria fixné výdavky systému. A to predovšetkým mzdy a prevádzka zariadení, ktoré sa výraznejšie neznižujú ani pri poklese počtu väzňov.
Rozpočtové projekcie ukazujú zaujímavý trend. Medzi rokmi 2023 a 2028 majú výdavky štátu na väzenstvo vzrásť približne o šesť percent, hoci aj počet obvinených a odsúdených osôb má klesnúť o viac než štvrtinu. Podrobný rozpis, o koľko ľudí ide, obsahuje najnovší report a čísla sú len o niečo vyššie ako u väznených.
Štát teda bude financovať menší väzenský systém, ktorý však nebude výrazne lacnejší. Z pohľadu verejných financií ide o dôležitý signál. Ak objem poskytovanej služby klesá, no náklady zostávajú na podobnej úrovni, prirodzene vzniká otázka, či systém funguje dostatočne efektívne.
Je efektívnosť alternatívou k vyšším daniam?
Verejná diskusia o konsolidácii sa dnes sústreďuje najmä na nové dane, vyššie odvody alebo škrty vo výdavkoch. Menej pozornosti sa venuje tomu, do akej miery dokáže štát šetriť zlepšením vlastného fungovania.
Práve väzenský systém môže byť jednou z oblastí, kde sa oplatí hľadať rezervy. Nejde pritom o zmierňovanie trestov ani o znižovanie bezpečnosti, ale o otázku, či súčasný rozsah systému zodpovedá potrebám krajiny a či existujú efektívnejšie nástroje trestnej politiky.
Analýza upozorňuje aj na širší ekonomický rozmer. Slovensko dlhodobo zápasí s nedostatkom pracovnej sily v priemysle, logistike či službách. Zároveň však zamestnáva tisíce ľudí vo väzenskom systéme. „Časť pracovnej sily je tak viazaná v segmente financovanom prevažne z verejných zdrojov, ktorý neprispieva priamo k rastu produktivity ekonomiky,“ konštatuje Motúzová.
Ekonomický rozmer má aj výkon trestu. Ľudia počas pobytu vo väzení vo veľkej miere nevytvárajú ekonomickú hodnotu porovnateľnú s bežným pracovným trhom a po prepustení sa časť z nich vracia na trh práce len s obmedzenými pracovnými návykmi. Aj preto viaceré európske krajiny investujú do pracovnej resocializácie a návratu odsúdených do zamestnania.
Porovnanie so severnou Európou naznačuje, že vysoký počet väzňov nie je automaticky predpokladom bezpečnejšej spoločnosti.
Fínsko či Dánsko fungujú s výrazne nižším počtom väznených osôb aj väzenského personálu. Zároveň patria medzi ekonomicky najvýkonnejšie a sociálne najstabilnejšie štáty Európy. Vo väčšej miere využívajú alternatívne tresty, elektronický monitoring alebo programy reintegrácie odsúdených na pracovný trh. Cieľom nie je len výkon trestu, ale aj znižovanie recidívy.
Takéto opatrenia si síce vyžadujú počiatočné investície, z dlhodobého pohľadu však môžu znižovať počet väznených osôb aj prevádzkové náklady štátu.
Otázka efektívnosti štátu
Analýza Klubu 500 nevyzýva na zmierňovanie trestov ani na znižovanie bezpečnostných štandardov. Poukazuje na to, že rozsah slovenského väzenského systému má významné ekonomické dôsledky a mal by byť súčasťou širšej diskusie o efektívnosti verejných financií.
Ak vláda deklaruje, že konsolidácia nemá byť založená len na vyššom daňovom zaťažení, ale aj na efektívnejšom fungovaní štátu, práve oblasti s vysokými fixnými nákladmi predstavujú prirodzený priestor na odbornú diskusiu.
Kľúčovou otázkou preto nie je len to, koľko stojí jeden väzeň. Dôležitejšie je, či je súčasný rozsah systému dlhodobo udržateľný a či existujú riešenia, ktoré dokážu zachovať rovnakú úroveň ochrany spoločnosti pri nižších nákladoch pre daňových poplatníkov.