Kritika za to, že prezident a slovenská vláda uprednostňujú biznis pred obhajobou medzinárodného práva a solidarity s Arménskom, je oprávnená – a najmä falošná a pokrytecká.
Ropa a plyn z tejto kaukazskej krajiny boli pritom od začiatku súčasťou plánu, ako nahradiť ruské energonosiče. Európska únia napriek vojenskému útoku a faktickému ovládnutiu arménskych území označila Azerbajdžan za kľúčového partnera na diverzifikáciu dodávok plynu, aby tak znížila závislosť od Ruska.
Dodávky plynu z Azerbajdžanu boli predsa súčasťou európskeho plánu. Po tom, ako sa Západ rozhodol vytvárať dojem, že sa chce odstrihnúť od ruských energonosičov, označil Azerbajdžan za jednu z morálnych alternatív. Pod slovom morálny sa myslí to, že zdroje z iných autoritatívnych či diktátorských režimov menej smrdia. Napríklad taká ropa zo Saudskej Arábie, kam šiel americký exprezident Joe Biden v roku 2022 poprosiť o navýšenie ťažby a dodávok.
Mimochodom, kľúčový spojenec USA na Blízkom východe sa Bidenovi vtedy obrátil chrbtom. Saudi sa radšej dohodli s Ruskom na vzájomnom znížení ťažby, ktoré zvýšilo cenu ropy.
Postoj dezorientovanej Únie skrátka znel, že ontologicky diabolská a morálne zlá ruská ropa sa musí vymeniť za zdroje z iných autoritárskych režimov, jedného horšieho od druhého.
Pravdepodobne aj to bol dôvod, prečo sa Ivan Korčok – keď bol ešte súčasťou vládnej koalície – správal podobne ako jeho dnes kritizovaní politickí súperi.
Voči Pellegrinimu sa v súčasnosti spustila kritika z mnohých frontov: opozícia, diplomati, mimovládne organizácie a médiá, ktoré samy seba označujú za nezávislé. Ich spoločným znakom je však to, že podobné kroky kritizujú iba v prípade, ak je vo vláde Smer a v paláci Pellegrini. Kým tam sedeli geopolitickí „správňaci“, rovnaké konanie sa blahosklonne tolerovalo.
Bizarné je, že príležitosť mlčať nevyužil napríklad samotný Korčok, podľa ktorého sa prezident stal nástrojom azerbajdžanskej propagandy.
Alijev – Korčokov biznis partner
Pripomeňme si preto, ako vyzerali Korčokove – podľa slovníka súčasnej opozície – „dohody s diktatúrami“ z čias, keď bol ministrom zahraničných vecí.
Azerbajdžan v roku 2020, poldruha roka pred ruskou inváziou na Ukrajinu, napadol arménsku enklávu Náhorný Karabach a dopustil sa vojnových zločinov. Už vtedy boli zdokumentované masakre, ktoré nemali ďaleko od vyčíňania ruských vojakov v Buči.
Korčok bezprostredne po vypuknutí konfliktu v októbri 2020 vyhlásil, že pre Náhorný Karabach neexistuje iná alternatíva a iné riešenie konfliktu ako prímerie. Korčok teda chcel vojenskú agresiu riešiť rokovaniami a dohodami. Bolo to pred „agresívnou inváziou“ Ruska na Ukrajinu, keď diplomacia ešte existovala.
Iba rok po vojnovom útoku Korčok zašiel osobne do Baku. Stretol sa s vtedajším ministrom diplomacie a ministrom hospodárstva. Čo bolo hlavnou témou rokovaní? Biznis. A zároveň – ako by v súčasnosti dodali on a jeho kolegovia – zrejme chcel autorizovať miestny režim.
Urobil to týmito slovami: „Moja vôbec prvá návšteva Azerbajdžanu bola užitočná. Táto krajina sa nachádza doslova na križovatke dvoch kontinentov. Napriek relatívnej geografickej vzdialenosti medzi našimi krajinami máme spoločný záujem o ďalší rozvoj dvojstrannej spolupráce, obzvlášť v obchodno-ekonomickej oblasti.“
Vojnový útok na Karabach označoval slovom „konflikt“, agresora nikdy nemenoval a opätovne podporil hľadanie „mierového riešenia“. „Jeho obete – nevinní civilisti a príslušníci etnických a náboženských skupín – budú znova trpieť v konflikte, ktorý nemá vojenské riešenie,“ zaregistroval vtedy Korčok a pokračoval: „Jedinou cestou je striktné dodržiavanie prímeria, politický dialóg a pripravenosť na ústupky a kompromisy.“
Opätovná návšteva
O sedem mesiacov zavítal do Azerbajdžanu znova. V Baku rokoval s azerbajdžanským prezidentom (áno, s Alijevom), predsedom vlády aj ministrom diplomacie. Kľúčovým rokovaním bol medzištátny biznis a dôležitosť energetických dodávok do Európy.
Po „pellegriniovsky“ ocenil, že sa vo vzťahoch medzi Bratislavou a Baku dostáva do popredia obchodno-ekonomická spolupráca. „Oceňujem, že intenzita dialógu medzi Slovenskom a Azerbajdžanom na vysokej politickej úrovni prináša konkrétne výsledky aj v oblasti ekonomickej spolupráce,“ konštatoval Korčok po podpísaní dohôd o spoločnom podnikateľskom fóre a medzivládnej dohody o hospodárskej spolupráci.
Tešil sa aj novým možnostiam pre slovenských podnikateľov a svojich azerbajdžanských partnerov ubezpečil o pretrvávajúcej politickej podpore Slovenska.
„Súčasťou rokovaní o zahraničnopolitických témach boli aj vzťahy Azerbajdžanu s EÚ, pre ktorú je táto kaukazská krajina vďaka bohatým ložiskám zemného plynu a ropy dôležitým partnerom v oblasti energetickej bezpečnosti,“ ozrejmilo vtedajšie ministerstvo zahraničných vecí.
Keďže Korčok je morálny lúmen, rozpamätal sa aj na to, že by predsa len mal k tomu biznisu aj niečo dodať. Invazívnemu útoku Azerbajdžanu na jeho menšieho suseda sa venovala táto drobná zmienka v správe ministerstva zahraničných vecí: „Nedávna vojna v Karabachu, pri ktorej zahynuli tisíce mladých ľudí a výrazne utrpelo civilné obyvateľstvo, je výsledkom dekád trvajúcich sporov medzi dvomi národmi.“
Za riešenie označilo ministerstvo pod jeho vedením rešpektovanie medzinárodného práva vrátane princípu teritoriálnej integrity, politický dialóg a pripravenosť na kompromisy na oboch stranách.
Znie to neuveriteľne, ale takto diplomaticky kedysi uvažoval Ivan Korčok.
Podobne rozmýšľal aj Klus
Podobne na tom bol aj vtedajší podpredseda strany SaS Martin Klus, Korčokov štátny tajomník, keď sa v lete 2021 stretol v Baku so svojím diplomatických náprotivkom, aby „prehlboval bilaterálne vzťahy“:
„Rokovaniami som priamo potvrdil záujem Slovenska o pokračovanie politického dialógu aj posilnenie dvojstrannej spolupráce s dôrazom na obchodno-ekonomickú oblasť. Vysoká dynamika regiónu, v ktorom leží Azerbajdžan, je motiváciou aj pre malých a stredných podnikateľov zo Slovenska, ktorí majú čoraz väčší záujem o zintenzívnenie kontaktov s azerbajdžanskými partnermi. Verím, že sa naša aktivita pretaví do nových konkrétnych výsledkov,“ povedal vtedy Klus.
Žiadne zbytočné reči o agresívnej vojenskej invázii. Na konci správy však jednou vetou nechýbala okrajová výzva na „ďalšie diplomatické kroky vedúce k postupnému budovaniu dôvery medzi Azerbajdžanom a Arménskom s cieľom nájdenia trvalých riešení v regióne“.
Skrátka, premiér Robert Fico a prezident Peter Pellegrini nerobia nič iné, iba rovnakým spôsobom a rovnakými metódami pokračujú v politike, ktorú už predtým realizovala súčasná opozícia.
Jednosmerka
Alijev pácha etnické čistky kresťanských Arménov a utláča vlastný ľud. Na tom by sa mohla zhodnúť celá naša politická scéna. Zdá sa, že ona sa zhodla na opaku.
Mediálno-politický naratív znie jasne: problém dlhodobej spolupráce Slovenska s kaukazskou krajinou, ktorá napadla Náhorný Karabach a dopúšťala sa vojnových zločinov, sa smie pomenovať len v súvislosti s aktuálnou vládou. Nie však v súvislosti s Korčokovým Progresívnym Slovenskom či SaS.
Presne tak sa to robí, keď sú „morálni pionieri“ presvedčení, že adresátom ich hrdinstva sú cvičené opice.
