V polovici júla ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj odvolal z kresla ministra obrany obľúbeného 35-ročného Mychajla Fedorova. Ten nemienil trpieť úplatkárstvo pri štátnych zákazkách a v porovnaní s vrchným veliteľom armády, 60-ročným Olexandrom Syrským, mal priepastne odlišnú predstavu o vedení bojovej činnosti.
Vo väčšine neokupovaných ukrajinských miest sa začali demonštrácie za opätovné vymenovanie Fedorova za ministra obrany a za odvolanie Syrského. Pre tlak verejnosti Zelenskyj čiastočne ustúpil – Syrského síce odvolal, ale Fedorovovi ponúkol post vicepremiéra. A to Fedorov odmietol s tým, že je ochotný vrátiť sa iba ako minister obrany.
Obľúbeného vzal aj dal
Za dočasného ministra obrany navrhol 17. júla Zelenskyj parlamentu úradujúceho šéfa Bezpečnostnej služby Ukrajiny (SBU) Jevhena Chmaru. Plnohodnotného ministra obrany však Ukrajina – tak ako v prípade rezortu diplomacie – zatiaľ nemá.
Zatiaľ čo o Chmarovi nie je z podstaty jeho pracovného zaradenia známe takmer nič, Syrského nástupca Mychajlo Drapatyj je verejnosti aj vojakom na fronte dobre známy a hlavne je obľúbený. Protesty teda pokračujú, no už ide „iba“ o Fedorova, keďže s vrchným veliteľom armády, ktorého Zelenskyj vymenoval, sú ľudia spokojní.
Etnický Rus pochádzajúci z Ruska Olexandr Syrskyj – pred prijatím ukrajinského občianstva uvádzaný ako Alexandr Sirskij – získal vďaka svojmu spôsobu riadenia bojovej činnosti prezývku Mäsiar. Fedorov, naopak, presadzoval technologickejšiu vojnu po vzore úspešne robotizovaných frontových jednotiek. Podobný prístup očakávajú mnohí aj od Drapatého.
Prvý Mariupol
V rokoch 2014 až 2022 viedlo Rusko na východe Ukrajiny hybridnú vojnu, v rámci ktorej namiesto vojakov pravidelnej armády s označeniami na rovnošatách vysielalo na podporu prokremeľských separatistov skupiny pod velením kontraktorov.
Z tých dodnes živých, ktorí sa už priznali k vojnovým zločinom, možno spomenúť bývalého ministra obrany samozvanej Doneckej ľudovej republiky Igora Vsevolodoviča Girkina, známeho ako Igor Ivanovič Strelkov, či zakladateľa a doterajšieho veliteľa Záškodnícko-útočnej prieskumnej skupiny Rusič Alexeja Miľčakova, ktorý spolu s ďalším ruským vojakom poskytol Štandardu rozhovor začiatkom minulého roka.
Kyjev reagoval na udalosti v niektorých oblastiach vyhlásením Protiteroristickej operácie na východe Ukrajiny (ATO) v apríli 2014 – tú v apríli 2018 nahradila Operácia Spoločných síl (OOS), ktorú napokon ukončila plnohodnotná ruská invázia vo februári 2022.
Bol to práve Drapatyj, kto v máji 2014 velil 2. práporu 72. samostatnej mechanizovanej brigády, ktorý sa podieľal na oslobodení obkľúčených policajtov v Mariupole. A práve vtedy bolo nakrútené známe video „lietajúceho BMP“, ktoré prerazilo barikádu separatistov a vyviedlo kolónu von z obkľúčenia. Veliteľom tohto BMP-2K – u nás známeho ako BVP-2K – bol práve Drapatyj.
Obľúbenec vojakov
„V okamihu, keď vodič mechanik zaváhal, pretože pred sebou uvidel barikádu, budúci hlavný veliteľ Ozbrojených síl Ukrajiny pokojne a sebavedomo zavelil: Dima, plyn!“ opísal 22. júla známy výjav zakladateľ a veliteľ Ruského dobrovoľníckeho zboru (RDK) Denis Nikitin, bojujúci proti ruskej armáde na Ukrajine.
Svoje nadšenie z nového vrchného veliteľa neskrýval ani veliteľ skupiny vojenskej rozviedky Arťom Krasnoluckij, jeden zo stoviek Rusov v radoch ukrajinského 3. armádneho zboru (3. AK), prezývaného Trojka. Vyzdvihol hlavne reformné zmýšľanie nového vrchného veliteľa, ktorým je Drapatyj dlhodobo známy.
„Ukrajinský vojak oprávnene dúfa v definitívne opustenie sovietskych metód, posilnenie útočného potenciálu a v konečnom dôsledku aj v úspechy na operačno-taktickej a strategickej úrovni,“ napísal 22. júla Krasnoluckij.
Keď jeden z najznámejších ukrajinských kanálov Ukrainian Militant 20. júla zverejnil hlasovanie o tom, koho podporujú jeho odberatelia, z necelých deväťtisíc hlasujúcich volilo sedemtisíc práve Drapatého. Podľa vyhlásenia samotného kanálu predstavujú polovicu odberateľov príslušníci Ozbrojených síl Ukrajiny. Na druhom miesto skončil zakladateľ Azova a súčasný veliteľ 3. AK Andrij Bileckyj.
„Nebudem vám blahoželať, nie je k čomu. Chcem vám však poďakovať za to, že ste prijali túto nevďačnú funkciu v takom pre krajinu náročnom období. Armáda čelí problémom a na ich vyriešenie potrebuje zásadné systémové zmeny. Verím, že sa to podarí. Bezpochyby spoločným úsilím,“ napísal 22. júla Bileckého zástupca major Dmytro Kucharčuk.
Kucharčuk pravdepodobne narážal na zmeny, ktoré by viedli k nižším stratám na ukrajinskej strane. Lídrom v robotizácii rusko-ukrajinského frontu je totiž práve spomínaná Trojka, ktorá pokrýva viac ako 10 percent dĺžky frontovej línie. Miera robotizácie bojovej činnosti zboru neustále rastie, čo vedie k výraznému poklesu jeho strát a zároveň trvalo k najvyšším ukazovateľom zabitých nepriateľov.
Pre Rusov je hrozbou
Drapatyj sa narodil na západnej Ukrajine, v roku 2004 absolvoval charkovský tankový ústav a službu v armáde začal ako poručík 72. samostatnej mechanizovanej brigády umiestnenej v Kyjeve, kde s manželkou vychovával dve deti.
Po úspešnom ukončení operácie v Mariupole v máji 2014 sa v lete toho istého roku dostal spolu s ďalšími ukrajinskými jednotkami do obkľúčenia, ktoré sa zapísalo do dejín ako južný alebo izvarynský kotol, v ktorom Ukrajina prišla o 120 vojakov, 26 tankov, 144 vozidiel BMP a takmer 50 kusov ďalšej ťažkej vojenskej techniky.
Drapatyj vtedy so svojím práporom – viac ako 30 kusoch techniky a 260 vojakov – prelomil obkľúčenie a so stratou jediného vojaka dostal jednotku do bezpečia prechodom cez 160-kilometrový úsek územia ostreľovaný nepriateľom. Časť ukrajinských jednotiek v kotle však na rozkaz menej iniciatívnych veliteľov zničila svoju techniku a výzbroj a vzdala sa.
Drapatyj pokračoval v bojoch proti separatistom a ruská invázia vo februári 2022 ho zastihla na pozícii zástupcu veliteľa Operácie Spoločných síl (OOS). Ešte v marci toho istého roka sa stal veliteľom operačného zoskupenia Juh a zastavil postup ruskej armády na Kryvyj Rih.
V jeseni 2022 sa ako veliteľ armádneho zoskupenia Cherson podieľal na úspešnom vytlačení ruských síl z pravého brehu Dnepra v Chersonskej oblasti. V máji 2024 zastavil ruský postup pri Vovčansku, ktorý v septembri 2024 pre Kyjev s konečnou platnosťou obsadila ukrajinská armáda s pomocou RDK.
V novembri 2024 bol Drapatyj vymenovaný za vrchného veliteľa pozemných síl ukrajinskej armády. Keď však Rusko v júni 2025 zaútočilo na vojenské výcvikové stredisko, pričom zabilo najmenej 12 a zranilo desiatky ukrajinských vojakov, Drapatyj rezignoval s tým, že sa cíti osobne zodpovedný za tragédiu: „Armáda, v ktorej velitelia nesú osobnú zodpovednosť za životy ľudí, je živou silou. Armáda, v ktorej nikto nie je zodpovedný za obete, umiera zvnútra.“
Jeho rezignácia potom mnohých na Ukrajine šokovala. Krátko nato bol vymenovaný do menej významnej, ale viac bojovo zameranej funkcie veliteľa spoločných síl.
Jeho životopis si preštudovali aj v Rusku. „Drapatyj nahradil Syrského. Je to veľmi schopný generál a nie je to mäsiar. Pre Ozbrojené sily Ruskej federácie je to zlá správa,“ napísal 21. júla na svojom kanáli vojnový bloger Maxim Kalašnikov.
„Drapatyj má iba 43 rokov a túto vojnu začal ako veliteľ práporu. To je pre nás zlé,“ uviedol v ten istý deň ruský Z-bloger Jurij Podoľak. Ruský kanál Posadnutí vojnou (Повёрнутые на войне) s viac ako 600-tisíc odberateľmi označil Drapatého za nebezpečného nepriateľa s dobrým vojenským vzdelaním.
Nový vrchný veliteľ armády Mychajlo Drapatyj v stredu na sociálnej sieti zdôraznil: „Prezident Ukrajiny nám stanovil jasné ciele: pokračovať v útočných operáciách vo všetkých oblastiach a zintenzívniť ich, plánovať nové operácie za nepriateľskými líniami, rozvíjať našu armádu a jej technológie a budovať spôsobilosti Ozbrojených síl Ukrajiny.“