Dovoľte mi vyjadriť úctu sudcom ústavného súdu za to, že v ťažkej dobe plnej verejného politického tlaku nepodľahli a rozhodli odborne, a nie politicky.

Primárne chcem tento komentár zamerať na vysvetlenie odborných argumentov v prospech základných bodov novely Trestného zákona. Keďže písomné odôvodnenie ústavného súdu zatiaľ nie je k dispozícii, budem pri tom vychádzať zo stanoviska, ktoré na požiadanie predsedu ústavného súdu vypracovala v tejto veci Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave.

Bol som jedným zo siedmich autorov tohto stanoviska, takže keď budem citovať jeho pasáže, nie sú to len moje myšlienky a vety, ale aj myšlienky a vety mojich kolegýň a kolegov, ktorým tiež ďakujem, že sa nebáli v čudnej spoločenskej situácii vyjadriť svoj názor a podpísať sa pod toto stanovisko.

Zvlášť preto, že podľa tohto stanoviska nebola na novele Trestného zákona protiústavná ani čiarka (čo nespochybňuje rozhodnutie ústavného súdu v tých niekoľkých novelizačných bodoch, ktoré napokon boli vyhlásené za protiústavné).

Skrátené legislatívne konanie

Každá akcia vyvoláva protireakciu. A je fakt, že zákonnosť viacerých trestných konaní bola v ostatných rokoch značne spochybnená a v mnohých prípadoch bola konštatovaná priamo rozhodovacou činnosťou generálneho prokurátora, Ústavného súdu SR (ÚS SR) aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

A toto umožňovalo priamo nastavenie trestných kódexov ako vzájomne prepojený celok pravidiel: existencia inštitútu spolupracujúceho obvineného, takzvaného kajúcnika, legislatívna absencia zaznamenávania a možnosti prehodnotenia výhod poskytovaných kajúcnikovi, kolúzna väzba (to je taká, že sa takmer s nikým nemôžete stretávať), hrozba drakonických trestov pre neprimeranú výšku trestných sadzieb – toto spolu vytváralo možné podmienky na nátlak na osoby izolované v kolúznej väzbe.

Mali si vybrať: buď budú rozprávať a dostanú výhody, o ktorých sa ani presne nebude vedieť, aké vlastne sú, alebo pätnásť, dvadsať rokov „v chládku“.

Bola tam silná motivácia nielen rozprávať, ale aj klamať. Preto som presvedčený, že v tomto prípade boli splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie.

Citujem dve pasáže zo stanoviska Právnickej fakulty UK: „V prípade, keď vláda ako predkladateľ návrhu zákona ako dôvod pre skrátené legislatívne konanie uvádza nevyhnutnosť prijatia legislatívnych opatrení v oblasti trestného práva nadväzujúcich na konania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie, a tiež snahu vyriešiť výhrady zo strany Európskej komisie, a to v záujme predídenia sankcionovania a postihu Slovenskej republiky za absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu práva EÚ do vnútroštátneho právneho poriadku nášho štátu, a tiež vyhovenie požiadavkám nastolených judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, možno dôvodne predpokladať, že ide o reálne, bezprostredné a priame ohrozenie vládou identifikovaných základných práv a slobôd, čo vyplýva priamo z existujúcej právnej úpravy.

Je preto potrebné na túto existujúcu hrozbu bezodkladne reagovať, aby sa predišlo obmedzeniu či dokonca popretiu základných práv a slobôd. Ide o prevedenie a praktické naplnenie doktríny pozitívneho záväzku štátu a korešpondujúcej povinnosti Národnej rady SR prijať zákon, aby boli štátom garantované práva a slobody (respektíve v prípade nedostatku právnej regulácie jej doplnenie) aj reálne aplikovateľné a vynútiteľné.

Namietané nedostatky skráteného legislatívneho konania nemožno posudzovať izolovane a zároveň súčasne hovoriť o spoločnej ústavnej intenzite zásahu do ústavne garantovaných princípov demokratického a právneho štátu. Súčet minoritných nedostatkov legislatívneho procesu nemôže vo svojom dôsledku mať takú intenzitu, že by spochybnil ústavnosť daného legislatívneho procesu ako celku.

Nešlo o procesy, ktoré by sa vymykali z bežného rámca politického boja, preto nie každé porušenie pravidiel legislatívneho procesu vyvoláva protiústavnosť prerokovaného a schváleného zákona. V žiadnom z namietaných prípadov nevznikol zásah, ktorý by mal takú intenzitu, že by vyvolal protiústavnosť schváleného zákona,“ koniec citácie.

A ešte si dovolím pripomenúť jednu malú drobnosť. Keď bola ministerkou spravodlivosti pani Mária Kolíková, cez skrátené legislatívne konanie išiel zákon, ktorý novelizoval aj zákon o súdnej rade. Túto novelu osobne považujem za novelu, ktorá mala vtedajšej vláde pomôcť rýchlejšie obsadiť Súdnu radu SR. 

Zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry

Ústava zakotvuje prokuratúru stručne v čl. 149 až 151. Čl. 149 Ústavy SR: „Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.“ Čl. 150 ústavy SR: „Na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.“ Čl. 151 Ústavy SR: „Podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.“

To je všetko, čo naša ústava hovorí o prokuratúre. 

A na tomto mieste je najlepšie zacitovať z tlačovej správy Ústavného súdu SR: „V ostatných častiach návrhom navrhovateľov nevyhovel. To sa týka aj častí napadnutého zákona súvisiacich so zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry.

Ústavný súd pritom vychádzal z vlastnej judikatúry, podľa ktorej vznik a existencia úradu špeciálnej prokuratúry ako súčasti generálnej prokuratúry nepredstavovali zásah do čl. 150 ústavy práve preto, lebo právomoc generálneho prokurátora vo vzťahu k činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry bola obmedzená len čiastočne a nebola obmedzená v rozsahu, ktorý by popieral postavenie generálneho prokurátora podľa čl. 150 ústavy.

O to menej môže predstavovať neústavný zásah zákonodarcu do organizácie a štruktúry prokuratúry zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry.

Zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry nedochádza k narušeniu systému slovenskej prokuratúry ani medzinárodných záväzkov, keď agendu úradu špeciálnej prokuratúry preberajú iné útvary v rámci prokuratúry podriadené generálnemu prokurátorovi,“ koniec citácie.

Výška trestných sadzieb a ich znižovanie

O výškach trestných sadzieb za majetkové a hospodárske trestné činy sa toho toľko narozprávalo, ale fakt je ten, že v najprísnejších skutkových podstatách sa trestné sadzby trestu odňatia slobody znížili na dolnú hranicu trestnej sadzby tri roky a hornú hranicu trestnej sadzby desať rokov, čo je plne kompatibilné s vyspelými európskymi demokraciami.

V stanovisku Slovenskej advokátskej komory, taktiež oficiálne zaslanom Ústavnému súdu SR v tejto veci, sú uvedené nasledujúce príklady výšky trestných sadzieb trestu odňatia slobody za obdobné trestné činy v zahraničí: 

• v Nemeckej spolkovej republike je horná hranica trestnej sadzby pri podvodoch desať rokov, pri sprenevere päť rokov, pri najzávažnejšej krádeži je dolná hranica trestnej sadzby jeden rok a horná hranica desať rokov, 

• v Rakúsku sú trestné sadzby za najprísnejšie skutkové podstaty pri krádeži, podvode i sprenevere v rozmedzí jeden rok (dolná hranica) až desať rokov (horná hranica), 

• v Taliansku sú trestné sadzby za najprísnejšie skutkové podstaty pri krádeži v rozmedzí štyri roky (dolná hranica) až sedem rokov (horná hranica), pri sprenevere v rozmedzí dva roky (dolná hranica) až päť rokov (horná hranica), pri podvode šesť mesiacov (dolná hranica) až tri roky (horná hranica), 

• v Portugalsku sú trestné sadzby za najprísnejšie skutkové podstaty pri krádeži, aj podvode v rozmedzí dva roky (dolná hranica) až osem rokov (horná hranica), pri sprenevere je horná hranica trestnej sadzby tri roky, 

• vo Fínsku sú trestné sadzby za najprísnejšie skutkové podstaty pri krádeži, podvode i sprenevere v rozmedzí štyroch mesiacov (dolná hranica) a štyroch rokov (horná hranica). 

V tomto bode si ďalej v plnom rozsahu dovolím citovať výňatky zo stanoviska Právnickej fakulty UK:

Vo všeobecnosti je zaužívaná mylná predstava väčšiny populácie o tom, že kľúčom k potlačeniu kriminality je zvýšenie trestnej sadzby alebo vyhlásenie niektorého protispoločenského alebo protiprávneho správania za trestný čin. Skúsenosti nielen zo Slovenskej republiky, ale aj z iných krajín však tejto hypotéze nenasvedčujú.

Na nebezpečnosť verejnej mienky vo vzťahu k punitívnosti upozornil aj Ústavný súd SR, ktorý v náleze sp. zn. PL. US 106/2011 [teda staré rozhodnutie ústavného súdu – pozn. autora] uviedol: „Podľa názoru ústavného súdu by v záujme rešpektovania požiadavky primeranosti trestu bolo žiaduce, aby sa do budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti. Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci jeho trestnému činu bolo obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti, pričom zahraničné kriminologické a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo preukazujú, že neprimerané sprísňovanie trestnej represie, ktoré obvykle (pod vplyvom médií a vysokej miery punitivity obyvateľstva) predstavuje produkt emocionálnej a populistickej trestnej politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku v podobe zníženej kriminality, ale jeho jediným preukázateľným efektom sú chronicky preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie. Zákonodarca ani v rámci boja s kriminalitou nesmie opúšťať základné dlhodobé konštanty moderného demokratického právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho základné ľudské práva a slobody (vrátane základných ľudských práv a slobôd páchateľa trestného činu), a to predovšetkým požiadavku primeranosti, zásadu pomocnej úlohy trestného práva a poňatie trestného práva ako prostriedku ultima ratio, ako aj princíp humanity trestného práva.“ 

Z pohľadu autorov je uvedené potvrdením, že trestná politika štátu sa do dnešných dní uberala populistickou cestou. Z výskumov zahraničných expertov vyplýva, že výška trestnej sadzby nedokáže sama o sebe odradiť páchateľov od trestnej činnosti...

Samy zmeny, ktoré zákonodarca urobil vo výmerách trestov ukladaných za jednotlivé trestné činy, bez ďalšieho nemajú, ani nemôžu mať, ústavnoprávnu relevanciu, ktorá by zakladala právomoc ÚS SR rozhodovať o abstraktnej kontrole ústavnosti ustanovení Trestného zákona.

Takúto relevanciu by zásahy zákonodarcu do výmery trestov mohli mať jedine v prípade, ak by mali spôsobilosť ohroziť alebo porušiť ochranu základných práv a slobôd alebo verejný záujem vyplývajúci z princípu demokratického a právneho štátu, ktorým SR podľa Ústavy SR je.

Išlo by o prípady, kedy by zákonodarca úplne zrušil napríklad skutkovú podstatu trestného činu vraždy, alebo by za tento trestný čin ustanovil zjavne neprimerané trestné sadzby, ktoré už na prvý pohľad nemajú spôsobilosť odradiť osobu od spáchania tohto trestného činu, napríklad peňažný trest vo výške 500 eur.

Tým by došlo k zásahu do základného práva každého na život. Alebo by sa úplne zrušili trestné činy proti republike, ktoré chránia Slovenskú republiku ako štát so všetkými princípmi, na ktorých stojí. Tým by došlo k zásahu do princípu demokratického a právneho štátu. Nič také však napadnutá novela Trestného zákona nerobí. ÚS SR teda nie je oprávnený do právnej úpravy trestov zavedenej zákonodarcom zasahovať, ak zmeny, ktoré vyvoláva, nemajú ústavnoprávnu relevanciu.

Premlčanie

Ako uvádza Právnická fakulta UK vo svojom stanovisku, aj Európsky súd pre ľudské práva stanovil význam inštitútu premlčania trestného stíhania a to z dvoch dôvodov:

„– právo na právnu istotu časovým obmedzením možnosti podania obžaloby; 

– právo na obhajobu, ktoré môže byť porušené tým, že po určitom čase môže mať aj súd problémy s rekonštruovaním vykonávania niektorých dôkazov, taktiež pamäť svedkov môže byť zahmlená alebo sa po čase náhle rozjasní a rozpamätá sa na až neuveriteľné detaily, čím sa domnelý páchateľ môže dostať do neprimeranej nevýhody či dokonca svojvôli orgánov činných v trestnom konaní,“ koniec citácie.

Tu treba v prvom rade povedať, že hystéria, ktorá vznikla okolo možného premlčania trestného činu znásilnenia bola neadekvátna, pretože by v praxi nemala takmer žiadny dosah. Ak by sa aj premlčanie znásilnenia skrátilo na desať rokov, takáto dĺžka premlčacej doby by podľa môjho zisťovania ovplyvnila iba jediný prípad za posledných dvadsať rokov.

Treba tiež povedať, že pokiaľ sa trestný čin znásilnenia nenahlási prakticky okamžite po jeho spáchaní, bude veľmi ťažké ho dokázať. A v neposlednom rade treba povedať, že sa premlčacie doby nielen trestného činu znásilnenia, ale aj ďalších závažných násilných trestných činov priamo upravili v Trestnom zákone tak, že budú zachované vo výške dvadsať rokov.

Ústavný súd síce vyhlásil za protiústavné aj jedno z prechodných ustanovení týkajúce sa premlčania, ale obávam sa, že kritici skracovania premlčacích lehôt týmto nebudú nadšení.

Protiústavnosť tohto ustanovenia spočíva totiž v tom, že neprimerane obmedzovalo použitie týchto skrátených premlčacích lehôt v niektorých prípadoch trestných činov, pri ktorých bolo v minulosti vznesené obvinenie až v čase, v ktorom sú tieto trestné činy podľa novej právnej úpravy premlčané (po pravde je to trochu komplikovanejšie, ale kvôli zrozumiteľnosti som to skrátil). 

A čo to znamená v praxi?

Podľa starej trestnoprávnej zásady všeobecne akceptovanej v európskom priestore a vyjadrenej u nás v § 2 ods. 1 Trestného zákona: „Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“ 

Teda skrátené premlčanie sa vzťahuje aj na také trestné činy, za ktoré bolo vznesené obvinenie až po čase premlčania podľa novej, kratšej premlčacej doby a teda takéto trestné konanie nemôže pokračovať. Priznám sa, že ešte pred pár mesiacmi som pripúšťal aj iný názor, ktorý hovoril, že ak je za trestný čin vznesené obvinenie a je tak prerušená premlčacia doba, nová kratšia premlčacia doba sa bude aplikovať až následne, nie na čas, kedy bolo vznesené obvinenie (opäť pre prehľadnosť trošku zjednodušujem).

Neskôr som si však danú problematiku bližšie naštudoval aj z hľadiska ochrany základných ľudských práv a slobôd aj v medzinárodnom kontexte a dospel som k jednoznačnému záveru, že podmienky trestnosti treba z hľadiska priaznivejšej právnej úpravy podľa vyššie citovaného § 2 ods. 1 Trestného zákona aplikovať k akémukoľvek dátumu posudzovania trestného činu, a preto sa nové kratšie premlčacie lehoty vzťahujú aj na činy, za ktoré už bolo vznesené obvinenie (nie však ak bol niekto právoplatne odsúdený, to ostáva v platnosti).

V praxi to nebude mať veľký vplyv, ale dotkne sa to aj niektorých medializovaných káuz, pri ktorých boli takmer výlučne ako rozhodujúce dôkazné prostriedky používané výpovede kajúcnikov a tieto prípady by podľa mojej mienky napokon aj tak skončili oslobodením, pretože to použitie dôkazov sa so zákonnosťou veľmi nekamarátilo (sem osobne zaraďujem napríklad prípad guvernéra NBS Petra Kažimíra).

Mňa akurát mrzí, že politickí krikľúni budú teraz týmto ľuďom tvrdiť, že ich zachránila len zmena zákona, aj keď v skutočnosti bol voči ním vedený proces s veľkými nedostatkami v zákonnosti a navyše s materiálne nepresvedčivými dôkazmi.

Zvyšovanie hraníc výšky škody

Niektoré trestné činy si pre svoju trestnosť vyžadujú určitú výšku spôsobenej škody, napríklad trestný čin podvodu. Ak nie je takáto škoda spôsobená, respektíve nebol ani pokus o spôsobenie takejto škody, nepôjde o trestný čin, ale o správny delikt – priestupok, teda tiež o verejnoprávny postih páchateľa, ale menej tvrdými prostriedkami. Táto hranica škody bola od roku 2006 stanovená na výšku 266,01 eura. (vtedy 8-tisíc slovenských korún) a roky sa nemenila.

Právnická fakulta UK vo svojom stanovisku k zvyšovaniu hraníc výšky škody potrebnej na to, aby išlo o niektorý trestný čin uvádza: 

V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že výška škody nebola od roku 2006 žiadnym spôsobom upravovaná. Máme za to, že pokiaľ je výška škody stanovená pevným spôsobom (a nie podľa výšky minimálnej mzdy zohľadňujúcej spoločenskú situáciu ako to bolo do roku 2005), tak je nevyhnutné túto skutočnosť zohľadňovať pri tvorbe legislatívy v Národnej rade SR.

Dlhotrvajúce nezvýšenie škody nereflektuje spoločenské javy, akými sú inflácia v spoločnosti či nárast spotrebiteľských cien. Dôsledkom toho je, že plynutím času dochádza ku konštantnému zvyšovaniu kriminalizácie konania jednotlivcov, keďže v súčasnosti nad hranicu malej škody spadá množstvo konaní, ktoré by nad ňou pred viacerými rokmi nespadalo.

Práve predchádzajúcu pasivitu legislatívca v tejto oblasti je možné považovať za rozpornú s čl. 49 Ústavy: „Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie,“ a to vzhľadom na stanovenie hodnoty v roku 2006, ktorá je úmerne znižovaná s plynutím času, čo spôsobuje rozdielny prístup k riešeniu podobných prípadov v rôznom časovom horizonte. V druhom rade je potrebné upozorniť na fakt, že výška minimálnej mzdy bola v roku 2006 v prepočte vo výške 252,27 eura, v roku 2024 je vo výške 750 eur...

Zároveň je potrebné poukázať aj na to, že malá škoda stanovená novelou vo výške 700,01 eura nedosahuje ani súčasnú výšku minimálnej mzdy.

Záver

Vyhral zdravý rozum nad populizmom. A vyhrali obyvatelia našej krajiny, pretože napriek mnohým problémom, ktoré v rámci trestného systému pretrvávajú, konečne sa dostávame na úroveň moderných európskych trestných kódexov.