Reči bokom, realitou EÚ je, že väčšina štátov podporuje fosílne palivá viac než obnoviteľné zdroje

V čase nezvyčajne vysokých cien energií vyšla minulý týždeň správa Európskeho dvora audítorov venovaná energetickým daniam a podpore rôznych zdrojov energie. Správa sa síce nevenuje aktuálnemu problému, prináša však zaujímavé informácie o tom, ako sa jednotlivé štáty v uplynulých rokoch postavili k podpore európskych cieľov v oblasti klímy.

V sledovanom období medzi rokmi 2008 a 2019 sa dotácie na energiu z obnoviteľných zdrojov v Európskej únii takmer zoštvornásobili. Dotácie na fosílne palivá pritom zostali v podstate na rovnakej úrovni. Celkovo teda štáty stále viac vstupovali do fungovania energetického trhu, a to aj v období, keď ceny neboli extrémne vysoké.

Zaujímavá je tiež štruktúra podpory. Takmer polovica podpory energetického sektoru v roku 2019 bola tvorená podporou príjmov či cien, ďalších takmer 40 percent pripadá na daňové úľavy. Hoci sa Európska únia zaklína inováciami, len tri percentá podpory smerovali na podporu vedy a výskumu.

Zotrvačnosť energetickej politiky

Pomer podpory jednotlivých zdrojov energií sa medzi štátmi odlišuje. Hoci v Európskej únii ako celku prevažuje podpora obnoviteľných zdrojov, až pätnásť členských štátov vynakladá na podporu fosílnych palív viac než na podporu obnoviteľných zdrojov energie. Medzi týmito štátmi je i Slovensko.

Deliaca čiara pritom neprechádza medzi západom a východom Európy, ani medzi severom a juhom. Rozdiel nie je definovaný ani ekonomickou situáciou jednotlivých štátov. Dokonca sa nemožno spoľahnúť ani na intuíciu ohľadne toho, ktorá krajina je tradične zelená či progresívna. V spomínanej pätnástke je napríklad aj Švédsko.

Tabuľka ukazuje viaceré prekvapenia. A to na obidvoch stranách.

Najvýraznejšia prevaha podpory v prospech fosílnych palív je vo Fínsku a v Írsku, kde je daná najmä malou podporou obnoviteľných zdrojov. Iným prípadom sú Grécko a Bulharsko, ktoré výraznejšie podporujú obe skupiny zdrojov, fosílne palivá však o niečo viac. Slovensko je na tom podobne, hoci miera podpory je nižšia než v zmienených štátoch, u oboch skupín zdrojov nepresahuje pol percenta hrubého domáceho produktu.

Prekvapenia nájdeme aj na druhej strane spektra. Štátom s vôbec najvyšším rozdielom medzi podporou energie z fosílnych a obnoviteľných zdrojov je susedné Česko. Dôvodom je vysoká podpora obnoviteľných zdrojov. Podobná je situácia v Nemecku, ale aj južanských štátoch – Taliansku a Španielsku.

Zelené ciele, drahé energie a hlas ľudu

Vývoj v uplynulom desaťročí ukazuje, ako funguje štátna podpora. Hoci došlo k pomerne razantnému obratu politiky k novým klimatickým cieľom, tento obrat neznamená prehodnotenie starých programov podpory. Skôr dochádza k tomu, že k existujúcim systémom podpory pribudla ďalšia vrstva zameraná na obnoviteľné zdroje.

Väčšina politikov si zrejme uvedomuje, že presadzovanie drahších zdrojov energií nie je populárne. Podpora zelenej politiky zo strany verejnosti sa naprieč európskymi štátmi líši, preto si i politici môžu dovoliť odlišne radikálne opatrenia.

Do hry vstupujú tiež záujmové skupiny. Česko je dnes premiantom v podpore obnoviteľných zdrojov, hoci o ľudovej podpore tejto politiky možno úspešne pochybovať. Výrazná podpora týchto zdrojov je dnes v Česku považovaná za výsledok úspešného lobingu či dokonca korupcie.

Opačný výsledok vidíme vo Francúzsku. To zaviedlo v roku 2014 uhlíkovú daň a harmonogram postupného zvyšovania daní. V roku 2018 však prudko stúpla cena energií v dôsledku globálneho zdraženia ropy, čo viedlo k občianskym protestom hnutia žltých viest. Vláda verejnému tlaku ustúpila a zvyšovanie dane zmrazila.

Súčasná energetická situácia by mohla byť príležitosťou k prehodnoteniu systému podpory rôznych zdrojov. Zatiaľ sa však zdá, že k výraznejšej revízii nedôjde. Kritériom pre voľbu opatrení zrejme bude najmä ich popularita. V energetickom sektore tak pribudne ďalšia vrstva opatrení, ktoré zdeformujú trhový systém – bez toho, aby štátne zásahy v tejto oblasti systematicky sledovali stanovené ciele.