Sankcie môžu poškodiť Západ viac ako Rusko

V britskom seriáli z osemdesiatych rokov Áno, pán premiér vysvetľuje vysoký vládny úradník štandardný postup vlády v prípade napadnutia iného štátu: Poskytneme im všetku podporu, okrem pomoci. Na inom mieste seriálový premiér zapálene vysvetľuje, že Británia musí podporovať právo a spravodlivosť a vždy bojovať za slabých proti silným. Na otázku, prečo teda nepošle vojakov do Afganistanu proti Rusom, však odpovedá, že Rusi sú príliš silní.

Okrem slovných deklarácií a obmedzenej vojenskej a materiálnej podpory sa reakcia Západu sústredí na prijatie ekonomických sankcií. Zo strany Európskej únie boli najskôr opatrnejšie, napokon sú silnejšie a odpoja významnú časť ruského bankového sektora zo Swiftu (globálneho platobného systému), sú teda vážne. Na mieste je otázka, či je politika sankcií zmysluplná a do akej miery je zdržanlivosť niektorých štátov v takejto situácii rozumná. K tomu tri poznámky.

Sankcie môžu na Rusko účinkovať menej ako na Západ

Prvá poznámka sa týka účinnosti ekonomických sankcií. Už vieme, že hrozba sankcií nefunguje ako odstrašenie Ruska. Ďalej je zrejmé, že ani uplatnenie najprísnejších sankcií neoslabí vojensky a politicky Moskvu v krátkom období. Rubeľ síce v pondelok dopoludnia oslabil o 30 percent, ruská centrálna banka zvýšila úrokové miery na 20 percent, ale Rusi súčasne pred začiatkom rokovaní v Bielorusku oznámili ďalší postup vo vojne. Ekonomika je pre vojenskú silu dôležitá, ale až v dlhšom časovom horizonte. Ukrajine teda z vojenského hľadiska bezprostredne nepomôžu.

Nemožno ani očakávať, že by sankcie krátkodobo ovplyvnili ruskú politiku. Pokles životnej úrovne bude postupný a jeho interpretácia bude z veľkej časti v rukách Putinovho režimu. Navyše v autoritárskom režime bude vzťah medzi zhoršením ekonomickej situácie a úsilím o politickú zmenu pomerne slabý, a to aj v prípade, že sankcie zasiahnu predovšetkým ruské elity.

Druhá poznámka sa týka dopadu sankcií na ekonomiky Západu. Západné štáty zápasia s vysokým zadlžením a rastúcou infláciou. Významným faktorom v týchto problémoch sú vysoké ceny energií a významná časť energetických surovín prichádza práve z Ruska. A nejde len o energie, ale aj ďalšie väzby medzi európskymi ekonomikami a Ruskom.

Nejde o to, či by sme prežili zimu bez ruského plynu. Áno, existujú terminály na stlačený zemný plyn a plynovody umožňujú prepravu oboma smermi. Toto nie je o prežití, ale najmä o ďalšom zvyšovaní cien – a nielen v Európe, ale aj Spojených štátoch, odkiaľ by sa plyn musel doviezť. Dopady ďalšieho zdražovania energií na domácnosti i priemysel môžu byť pre Západ veľmi nepríjemné. A obávam sa, že demokracie sú na tieto problémy citlivejšie ako iné režimy.

Dlhodobé dopady môžu byť nebezpečné

Tretia poznámka sa týka dlhodobých dopadov. Politika ekonomických sankcií v minulosti viedla k tragickým následkom. Ak sa dnes v súvislosti s ruskou inváziou pripomína nacistické Nemecko, malo by sa pripomínať aj to, aké okolnosti priviedli nacistov k moci. Boli to aj brutálne reparácie uvalené na Nemecko po prvej svetovej vojne, ktoré mali udržať Nemecko chudobné a vojensky slabé. Následky poznáme.

Práve po skúsenosti z medzivojnového obdobia prebiehala rekonštrukcia Európy po druhej svetovej vojne inak. Pri všetkej kritike Európskej únie by sme nemali zabudnúť, čo stálo na počiatku a aký úžasný výsledok Európa dosiahla – zarytí nepriatelia Nemecko a Francúzsko sú v jednom bloku a vojna medzi nimi je dnes ťažko predstaviteľná. Väčšia integrácia Ruska do európskej ekonomiky po skončení studenej vojny, vrátane projektov ako Nord Stream, by možno ušetrila dnešné problémy.

Rozbitie ekonomických väzieb sankciami nás v tomto ohľade vráti späť. Samozrejme, dlhodobo môžu sankcie prispieť k zmene politického režimu v Rusku. Nie je však vôbec isté, že sa nám tá zmena bude páčiť. Nezdá sa, že by sankcie mohli urobiť svet bezpečnejším.

Potrebujeme realistický pohľad

Západ chce Rusko potrestať, a keďže nie je ochotný urobiť to vojensky, hľadá akési alternatívne riešenie. Ako však môže Západ trestať Rusko? Rusko nepochybne porušilo medzinárodné právo a suverenitu Ukrajiny. Rovnako ako to Západ urobil v Juhoslávii, Afganistane, Iraku alebo Sýrii. Dokonca Rusko pri zdôvodnení svojich krokov používa rovnaké argumenty – ochranu etnických skupín a zaistenie vlastnej bezpečnosti. Môžeme rozumne pochybovať o tom, že Ukrajina akokoľvek ohrozovala Rusko, lenže rovnako to platilo napríklad o Iraku voči Spojeným štátom.

Toto nie je obhajoba Ruska, ani kritika Západu, toto je realistická interpretácia udalostí: veľmoci dokážu vojenskou silou meniť vlády iných štátov, ak sa im nepáčia, a aj to robia. Bez ohľadu na ideológiu. Vojenské intervencie vždy prinášajú zabíjanie, utrpenie a ničenie majetku, bez ohľadu na úmysly zúčastnených strán, bez ohľadu na to, na  ktorej strane stojí demokracia a na ktorej stojí diktátor.

Pokiaľ ide o sankcie či inú reakciu na ruskú inváziu, Západ by mal uvažovať realisticky. Buď chce Ukrajinu ubrániť v pôvodných hraniciach aj s rizikom veľkej vojny v Európe, alebo bude hľadať nové mierové usporiadanie s tým, že v tomto regióne bude schopný dohody s Ruskom. Prvý cieľ si vyžaduje nielen koniec hospodárskej spolupráce s Ruskom, ale aj vojenskú konfrontáciu. Ak chce Západ prispieť k rýchlej dohode a prímeriu Ukrajiny s Ruskom, nedáva až taký zmysel ekonomickými sankciami poškodzovať vlastnú ekonomiku a budúcu spoluprácu.

Na záver poznámka k morálnej stránke veci.

Realizmus neznamená cynizmus. Podmienky spravodlivej vojny vyžadujú – uvádzam podľa Katechizmu katolíckej cirkvi –, aby sa všetky ostatné prostriedky ukázali nepoužiteľné alebo neúčinné, aby existovali seriózne vyhliadky na úspech a aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Tieto podmienky treba posudzovať realisticky. Nie každému zlu možno legitímne odporovať násilím.