Vo svete rastie násilie pre náboženskú identitu, ako aj takzvané „zdvorilé prenasledovanie“, ako hovorí pápež František, teda zneužívanie zákonov, ktoré mali náboženskú slobodu chrániť proti slobode vierovyznania a presvedčenia. Ak chceme byť úspešní v snahe o spoločné dobro, musíme uzatvárať spojenectvá s podobne zmýšľajúcimi. Aj o tom bol prejav Michala Považan, riaditeľa Úradu splnomocnenca vlády SR pre ochranu slobody vierovyznania alebo presvedčenia na Transatlantickom samite, ktorý sa konal pred pár dňami v Budapešti.
O tom, že sloboda vierovyznania, presvedčenia a svedomia je kľúčová pre demokratickú spoločnosť, myslím, nemusím nikoho z nás presviedčať. Ide o univerzálne ľudské práva, ktoré sa vyvíjali stovky rokov, často v krvavých konfliktoch. Práve zo slobody vierovyznania, presvedčenia a svedomia sa zrodili práva, ako sloboda slova, myslenia či zhromažďovania. Práva, o ktorých dnes snáď nikto v židovsko-kresťanskej civilizácii nepochybuje, že sú skutočne kľúčové.
Opak ale nastáva pri slobode vierovyznania, presvedčenia a svedomia, ktoré pre zjednodušenie budem nazývať náboženskou slobodou. Akoby sa naša civilizácia odstrihla od svojich dejín, od svojich koreňov a súčasné filozoficko-politické koncepty poletovali vo vzduchoprázdne. A tieto koncepty nie sú, žiaľ, uzavreté iba vo filozofických salónoch, oni čoraz viac formujú náš vzdelávací systém, našu kultúru.
Skúsenosť Slovenska
Náboženská sloboda, ako aj náboženstvo celkovo, je postupne, ale čoraz rýchlejšie vytláčané na okraj, najlepšie do súkromnej sféry a do zabudnutia. My tu v strednej Európe si ešte pamätáme režim, ktorý mal presne tieto isté ciele. Jeho výsledkom bola nesloboda, ktorá prestupovala každý aspekt verejnej sféry. Slobode ostalo nanajvýš súkromie domov a bytov. Strach a dvojitý život ovládli naše životy.
Život však takto nefunguje. Nemôže fungovať. Nemožno prítomnosť odstrihnúť od minulosti. Človek ani spoločnosť nemôže žiť vo vákuu. Skôr či neskôr na to doplatí a dopadne ako ten komunistický režim v strednej Európe, ktorý sa zrútil do seba pred viac ako 30 rokmi.
Naše spoločnosti aj naše verejné inštitúcie musia začať pracovať na tom, aby sa náboženská sloboda a rola náboženstva v spoločnosti nestratila. Nie, nemáme tu začať snívať o návrate do čias, keď náboženstvo absolútne dominovalo verejnej debate, ale rozhodne sa máme postaviť snahám o jeho elimináciu z verejného priestoru.
Národná rada Slovenskej republiky, slovenský parlament sa za uplynulých 20 rokov niekoľkokrát zásadne postavil na obranu náboženskej slobody a osobitne slobody kresťanov. Zároveň deklaroval našu suverenitu v kultúrno-etických otázkach. Jedným z výsledkov týchto uznesení parlamentu je aj vymenovanie splnomocnenca vlády Slovenskej republiku pre ochranu náboženskej slobody a zriadenie jeho úradu pred pár mesiacmi. Nebol to ľahký proces, ale vymenovanie Anny Záborskej ako prvej splnomocnenkyne v predvečer návštevy pápeža Františka na Slovensku považujem za veľký úspech.
Zdvorilé prenasledovanie sa šíri
A podarilo sa ešte čosi viac. Vláda Slovenskej republiky rozhodla, že úrad splnomocnenkyne sa má venovať náboženskej slobode tak na Slovensku, ako aj v zahraničí a nemá iba monitorovať, ale aj pomáhať a prinášať riešenial a zároveň, čo považujem za obzvlášť dôležité: robiť osvetu o tom, čo je náboženská sloboda a o dôležitosti a zásluhách náboženstva a cirkví pre spoločnosť. Veľké úlohy, ešte ich treba naplniť činmi.
Poznatky, ktoré som doteraz získal z práce úradu sú nasledovné:
Zhrnuté a podčiarknuté: To, čo pápež František nazýva „zdvorilým prenasledovaním“, sa šíri.
K porušovaniu základného práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva môže dochádzať kdekoľvek, nielen v krajinách, kde je prenasledovanie veriacich a neveriacich definované násilím alebo podobne závažnými ujmami. Je alarmujúce, že krajiny, kde prepuklo otvorené násilie pre náboženskú identitu alebo jej neexistenciu, prešli predtým obdobím diskriminácie kvôli náboženstvu a postupného odstraňovania náboženských práv.
V krajinách, ktoré sa pýšia obzvlášť silným rešpektom k zásadám právneho štátu, sme svedkami čoraz výraznejšej erózie slobody myslenia, svedomia a náboženstva. Dôvody môžu byť nasledovné: strata kultúry rešpektu k určitým väčšinovým náboženstvám; príliš dogmatický prístup k úvahám o rovnosti, ktorý považuje tradičné presvedčenia za niečo, čo je nesprávne a treba to zmeniť; šíriaca sa náboženská negramotnosť; radikálne sekulárny prístup k náboženstvu vo verejnom priestore; odpor k historickej úlohe väčšinového náboženstva v krajine; a politická korektnosť. Dôvodov bude, samozrejme, viac.
Zápas o náboženskú slobodu je zápasom o podstatu našej civilizácie
Na celom svete, ale predovšetkým v západnej kultúre, vidíme reštrikciu náboženskej slobody zapríčinenú nadmernou reguláciou alebo netolerantným a diskriminačným uplatňovaním zákonov, ktoré by inak mali chrániť náboženskú slobodu. To je to „zdvorilé prenasledovanie“ pápeža Františka. Pripomína nám, že prenasledovanie nie je vždy absolútne, ale môže nastať postupne. Keď sa zmenšuje akýkoľvek prvok náboženskej slobody, má to priamy vplyv na sociálne zdravie krajiny, na rešpektovanie pluralizmu a jej odhodlanie k tolerancii.
Náš boj za náboženskú slobodu je bojom za našu civilizáciu.
Na záver by som v krátkosti pomenoval to, čomu čelíme:
1. Hybridné prenasledovanie inšpirované aj západnou legislatívou: zákony obmedzujúce náboženský pluralizmus spolu s „bežným“ krvavým prenasledovaním. Rastúce náboženské násilie v mnohých krajinách po celom svete, ktorého obeťami sú príliš často ženy a dievčatá. Toto násilie príliš často súvisí s etnonáboženským nacionalizmom a prijímaním zákonov, ktoré komplikujú príjem zahraničných prostriedkov. Dobrým príkladom sú Misionárky lásky Matky Terezy v Indii.
2. Rastúca náboženská negramotnosť na Západe, ktorá vedie k „zdvorilému prenasledovaniu“. Vznikol v nepochopení sekularizmu alebo možno lepšie povedané v netolerantnom sekularizme a v ignorovaní dôležitosti integrity náboženskej slobody vo všetkých jej rozmeroch. V mnohých krajinách sú úrady presvedčené, že byť sekulárnym štátom znamená vymazať všetky stopy náboženstva z verejného priestoru, či už skutočného, alebo virtuálneho. Sociálne siete, takmer monopolné, rušia účty a reklamy, ktoré považujú za nevhodné, najmä keď obsahujú slovo „kresťan“.
3. Rastúca negramotnosť v interpretácii a realizácii medzinárodných dohôd o ľudských právach na Západe, ktoré čiastočne ignorujú náboženskú slobodu v tom, že rodičia majú právo vzdelávať svoje deti podľa vlastného presvedčenia.
Máme pred sebou obrovské výzvy a vieme, že sami to nezvládneme. Preto sme prišli sem na Transatlantický samit. Ďakujem organizátorom za túto príležitosť. Musíme budovať spojenectvá s ľuďmi a organizáciami, ktoré si uvedomujú realitu rovnako ako my.