Čo nesedí na jedinej obžalobe odsúdeného Dušana Kováčika

Dlho očakávaný proces, ktorý sa mal na Špecializovanom trestnom súde odštartovať 5. mája, bol len deň predtým opäť náhle odročený. Kým druhá strana predtým z prieťahov vinila Mikurčíka, ktorý sa pre zdravotné dôvody ospravedlnil, tentoraz sa proces odložil pre zdravotné dôvody samotného dozorujúceho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Miroslava Ľalíka.

Práve za neho podal obžalobu ešte pred dvomi rokmi jeho vtedajší nadriadený Dušan Kováčik, ktorý mu prípad na jeden deň odobral, sám dopoludnia preštudoval spis a napísal 26-stranovú obžalobu. Ešte v rovnaký deň prípad vrátil Ľalíkovi.

Ten sa však pred vyše mesiacom krátko pred pojednávaním ospravedlnil pre „nevyhnutnú“ zdravotnú prehliadku. Nový termín pojednávania ešte nie je určený. Zastupujúcim prokurátorom prípadu sa stal Tomáš Honz, ktorý ale krátko nato oznámil, že z ÚŠP odchádza.

Podnikateľ a bývalý spolumajiteľ hotela Carlton Erik Mikurčík čelí obžalobe, že v marci 2017 uzavrel kúpnu zmluvu na predaj komplexu nehnuteľností hotela, čím údajne v budúcnosti mohla vzniknúť škoda vyše 44 miliónov eur. Mikurčík tak mal podviesť najmä svojich bývalých partnerov, spolumajiteľov Esetu Rudolfa Hrubého a Maroša Grunda. Mikurčík sa bráni, že naopak, pri prevodoch chránil spoločnosť a obžaloba mylne vyrátala sumu uvedenú v kúpnej zmluve.  

Predaj vlastnej firme

Mikurčík s Hrubým a Grundom hotel pôvodne spoluvlastnili na tretiny. Po sérii vzájomných sporov sa však rozhádali a nasledovali obojstranne tvrdé kroky, ktorými sa obe strany snažili tú druhú z projektu vyšachovať.  

Mikurčík s manželkou Zuzanou Kalmanovou sa mali podľa obžaloby ako konatelia spoločnosti Carlton Property, cez ktorú ovládali známy bratislavský hotel, pokúsiť o predaj budovy prepojenej firme Arthur Consulting prudko pod cenu.

Ako bol podľa Kováčikovej obžaloby vypočítaný závratný cenový rozdiel 44 miliónov? Mikurčík mal využiť svoje vtedajšie kompetencie pri riadení hotela a za 18,67 milióna eur sa pokúsil hotel previesť na svoju vlastnú firmu Arthur Consulting, čím mal obísť svojich bývalých partnerov. Skutočná hodnota prevádzaných nehnuteľností však bola podľa obžaloby 63 miliónov eur. Rozdiel medzi touto hodnotou a kúpnou cenou tvorí onú možnú škodu veľkosti 44,4 milióna eur.   

Mikurčík mal pri prevode konať v rozpore so spoločenskou zmluvou, podľa ktorej sa mohol prevod hotela uskutočniť len po schválení valným zhromaždením, ktorého súčasťou bol aj Hrubý s Grundom, ktorí ale o prevode nevedeli. V tom čase sa však prevod neuskutočnil, v marci 2017 bola len podpísaná kúpna zmluva. K podaniu návrhu na vklad došlo až 19. júla 2017. 

Mikurčík je teda obžalovaný, že zamýšľal predávať hotel sám sebe a výrazne pod cenu, čím mal poškodiť spoločnú firmu Carlton Property, cez ktorú trojica hotel vlastnila. „Jeho konanie nebolo zdôvodnené preukázateľnými záujmami spoločnosti, obchodu absentuje logika a hospodárnosť,“ argumentuje Kováčik v obžalobe.

Hoci zmluva bola podpísaná niekoľko mesiacov skôr, návrh na vklad podal Mikurčík v období, keď došlo k vážnym sporom a názorovým nezhodám medzi majiteľmi a po tom, ako sa Mikurčík dozvedel o kontroverznom prepise konateľov, keď ho Hrubý s Grundom de facto vyhodili z firmy, „keď bolo potrebné z jeho strany urýchlene konať“, ako tvrdí obžaloba, pričom existenciu prevodu sa mal snažiť zatajiť pred ostatnými akcionármi.   

Kde zmizol záväzok voči banke?

Vzhľadom na to, že ide o jedinú obžalobu, ktorú Dušan Kováčik podal, podozrivé pozadie, ako ju podal a vzhľadom na okolnosť, že v tom čase už bol podľa vlastnej obžaloby kriminálnikom, sme sa zaujímali aj o argumenty Mikurčíkovej obhajoby. Obhajobnú argumentáciu nám sprístupnila Mikurčíkova advokátka Eva Mišíková.

Obhajoba sa bráni, že prokurátor vôbec nevzal do úvahy, že súčasťou kúpnej zmluvy bol aj samostatný paragraf, kde kupujúca firma preberá záväzok voči banke, voči ktorej mal hotel 32-miliónovú pohľadávku. „V týchto vstupných údajoch [obžaloby, pozn. red.] nie je ani náznakovo zahrnutý záväzok kupujúceho, ktorý sa v čl. 4 ods. 2 Zmluvy explicitne zaviazal za spoločnosť Carlton Property uhradiť priamo VÚB jej pohľadávky zabezpečené záložným právom k prevádzaným nehnuteľnostiam vo výške 32 miliónov eur,“ píše advokátka Eva Mišíková vo vyjadrení k obžalobe z 10. 6. 2020.

Keďže ide o kľúčovú skutočnosť, Štandard požiadal obhajobu o sprístupnenie kúpnej zmluvy. Spomenutý paragraf sa v nej naozaj nachádza hneď v nasledujúcom bode po uvedení kúpnej sumy 18,67 miliónov eur s DPH: „Výška Kúpnej ceny je určená s ohľadom na skutočnosť, že k nehnuteľnostiam a hnuteľnému majetku… je zriadené záložné právo v prospech banky. Kupujúci sa zaväzuje pohľadávky banky zabezpečené záložným právom k nehnuteľnostiam uhradiť priamo banke,“ píše sa v zmluve.

Je zarážajúce, že obžaloba si vôbec nevšimla túto skutočnosť, ktorá radikálne vstupuje do vyhodnotenia škody, ktorá mala nastať spoločnosti Carlton Property, ktorú aktuálne zastupuje Hrubý s Grundom. Keďže banka má na hotel záložné právo, bez tejto klauzuly by predaj ani nebolo možné zrealizovať. Na tieto skutočnosti bola pritom špeciálna prokuratúra upozornená advokátkou, napriek tomu sa s nimi Kováčikova obžaloba vôbec nevysporiadala.

Obžaloba pritom nespomína, že spoločnosť bola v čase podpisu kúpnej zmluvy v kríze a predlžení, čo je pre trestné konanie zásadná skutočnosť, keďže vstupuje do vyhodnotenia motívu obvineného Mikurčíka – či sa snažil podviesť partnerov, ako to tvrdí obžaloba, alebo šlo o jednu z možností, ako chrániť spoločnosť, ako to tvrdí on. Pripomeňme, že k prevodu hotela napokon ani nedošlo, podľa Mikurčíka šlo len o záchranné opatrenie, ktoré mal mať k dispozícii pre prípad, že dôjde k najhoršiemu – teda bezprostrednému riziku konkurzu.  

„Trestné právo nemôže kriminalizovať prípadný neúspech záchranných opatrení vykonaných na majetku podnikateľského subjektu v kríze,“ bráni Mikurčíka jeho obhajkyňa Mišíková.  

Rôzne posudky, rôzna cena

Kováčikova kontroverzná obžaloba zároveň odignorovala, že kúpna zmluva zahŕňala predaj hotela bez garážového domu v hodnote jedenásť miliónov eur. Ten totiž nebolo možné previesť, pretože bol viazaný na zmluvy s mestom Bratislava.

Pripomeňme, že trojica Mikurčík, Grund a Hrubý hotel Carlton len osem mesiacov predtým kúpila za 57 miliónov eur v obchodnej súťaži, do ktorej sa prihlásilo deväť ponúk, pričom so svojou ponukou túto súťaž vyhrali. Medzitým hotel nedostal žiadnu investičnú injekciu.

Ak by sme z pôvodnej trhovej hodnoty hotela 57 milióna eur odrátali zostávajúci záväzok banky v hodnote 31 miliónov eur (jeden milión eur bol medzičasom splatený) a garáže v hodnote 11 miliónov, zostane nám zvyšná hodnota 15 miliónov eur. Mikurčík teda hotel v skutočnosti mal prevádzať na svoju firmu o takmer 4 milióny eur drahšie, ako ho spolu s Hrubým a Grundom krátko predtým kúpili. Inými slovami, spoločnosť Carlton Property, a teda aj „eseťáci“ Hrubý s Grundom, by na tomto prevode podľa obhajoby zarobili.

Zostáva tak záhadou, ako mohol Dušan Kováčik „vyčarovať“ škodu vyše 44 miliónov eur a ako je možné, že dôležité argumenty obhajoby vôbec nereflektoval.

Obhajoba sa zároveň bráni, že obžaloba vychádza pri stanovení ceny z posudkov, ktoré neboli relevantné, keďže boli zhotovené na iné účely, ako je komerčný predaj. Obžaloba používa viaceré posudky, ktoré hodnotu hotela stanovili na 73 až 84 miliónov eur, čo obhajoba považuje za fabulatívne vykonštruovanie hodnoty hotela s cieľom vytvoriť výraznú škodu.  

Obžaloba napríklad narába aj s posudkom, ktorý si spoločnosť Carlton Property nechala urobiť krátko po tom, ako trojica Mikurčík, Grund a Hrubý hotel v roku 2016 kúpili, pričom posudok mal slúžiť na administratívne účely a bol podmienkou financujúcej banky, aby mali zdokladovaný popis nehnuteľností a nacenenie napríklad pre účely záložného práva či poistky. 

Obžaloba teda pri stanovení hodnoty hotela viac dôverovala irelevantnému úradnému posudku ako trhovo a komerčne vysúťaženej cene hotela, z ktorej vychádzal Mikurčík pri stanovení kúpnej ceny.   

Obhajoba, naopak nechala vypracovať vlastný znalecký posudok Pražskou znaleckou kanceláriou, ktorá predchádzajúce posudky spochybnila ako vykonané pre iný účel. „Pražský“ posudok odhadol hodnotu hotela od 48,6 po 51,2 milióna. Ide o sumu bez garážového domu. Hodnota po odrátaní záväzkov bola od 12 po 14,4 milióna eur, čiže o približne jeden až tri milióny eur menej, ako boli peniaze, za ktoré mal Mikurčík hotel previesť na sebe blízku firmu. Tento znalecký posudok tiež potvrdzuje, že spoločnosť Carlton Property by na prevode zarobila pár miliónov eur, a nie prerobila desiatky miliónov.  

Obrana pred konkurzom?

Mikurčík sa zároveň bráni, že potenciálnym prevodom hotela chránil spoločnú firmu, a teda aj svoje vlastné vlastnícke podiely, keďže vzhľadom na konflikty s Rudolfom Hrubým a jeho konanie nadobudol podozrenie, že Hrubý chce hotel získať zinscenovaným konkurzom. 

Keďže spoločnosť Carlton bola v predlžení, Mikurčík vtedy definoval hrozbu z možného spoplatnenia úverov, prípadne zmeny veriteľa postúpením pohľadávok, čím by spoločnosť stratila kontrolu nad procesovaním svojho dlhového bremena. Podľa Mikurčíka by to mohlo mať „zničujúce účinky jednak na spoločnosť Carlton Property, ale aj na schopnosť firmy splácať dlhy voči banke aj voči Hrubému a Grundovi“.

Hrubý s Grundom túto situáciu podľa Mikurčíka neriešili úmyselne. „Ako jedno z možných riešení krízovej situácie som vnímal predaj časti majetku Carlton Property v prospech spoločnosti Arthur Consulting, ktorú som mal nielen pod kontrolou, ale ktorá aj bola významným členom predpripravených transakčných procesov,“ vysvetľuje Mikurčík vo svojej obhajobe, v ktorej uvádza, že k vzniku škody nedošlo a nemal ani úmysel ju nikomu spôsobiť.

Proti záujmom spoločnosti podľa neho naopak konala druhá strana. Firma bola v stave takzvaného „predĺženia“ [vysvetlenie nižšie, pozn. red.], „existovala bezprostredná hrozba vyhlásenia okamžitej splatnosti“, argumentuje Mikurčík: „Rudolf Hrubý nás de facto nútil konať tak, ako si to predstavuje on.“

Krátko nato sa medzi majiteľmi rozhoreli spory. Mikurčík podozrieval Hrubého, že ho svojimi krokmi chce z firmy vyšachovať a odmietal plniť spoločné dohody. Tento spor viedol k patovej situácii pri riadení hotela. Mikurčík zároveň odmietol do firmy prijať Hrubým navrhnutého konateľa Juraja Kostického a nezhody medzi nimi sa vyhrotili aj pri investičných a manažérskych rozhodnutiach. „Spoločníci sa rozhodli moju osobu vyhodiť z projektu ako jeho tvorcu a nositeľa,“ domnieval sa Mikurčík.  

Vzhľadom na riziko vyplývajúce z možného vyhlásenia splatnosti pohľadávok, v ktorom sa firma ocitla preto, že pri kúpe hotela na seba prebrala nesplácaný bankový úver 109 miliónov eur po predchádzajúcom majiteľovi (predĺženie), spoločnosti podľa Mikurčíka hrozil konkurz. Práve tento konkurz považoval za úmyselnú stratégiu Rudolfa Hrubého, ktorým ho vraj chcel pripraviť o podiel na hoteli.

V čom malo spočívať toto riziko? Mikurčík sa obával, že ho partneri plánujú odvolať z pozície konateľa a cez konkurz pripraviť o podiel. Hrubý mal totiž bojkotovať predĺženie splatnosti pohľadávky 109 miliónov eur. „Hrubý takýmto spôsobom vydieral spoločnosť s cieľom, aby všetci aktéri konali podľa jeho predstáv,“ tvrdí Mikurčík. Ak by ovládli spoločnosť alebo vyhlásili splatnosť svojich pohľadávok, mohli na základe toho vyhlásiť konkurz.

Práve v tom bol zdroj Mikurčíkových obáv. Neskoršie udalosti nasvedčujú, že Mikurčíkove podozrenia, že ho partneri môžu chcieť pripraviť o podiely cez konkurz, mali reálny základ.

Zadlžený hotel

Na vysvetlenie tohto sporu sa treba vrátiť na začiatok. Mikurčík, Grund a Hrubý sa ešte v roku 2015 dohodli, že vstúpia do obchodnej súťaže o hotel Carlton, ktorý bol na predaj. Išlo o Mikurčíkov dlhodobý projekt, ktorým túto súťaž vyhrali. Mikurčík však potreboval zabezpečiť financovanie hotela. To zabezpečila Všeobecná úverová banka úverom v hodnote 32 miliónov eur a Grund s Hrubým pôžičkou 27 miliónov.

Hotel bol teda kupovaný výlučne za pôžičky. Nikto z partnerov teda nevkladal do projektu vlastné finančné imanie. Hrubý s Grundom kapitál „len“ požičali, pričom Mikurčík ich pôžičku nikdy nespochybnil.

Hotel sa ešte pod bývalým majiteľom ocitol v nútenej správe financujúcej banky, ktorá preň hľadala najlepšieho kupcu. Mikurčík projekt sledoval štyri roky pred kúpou a keďže mal víziu, ako hotel ozdraviť, dlhodobo hľadal investora. Získal investorské potvrdenie od potenciálnych investorov a bývalý majiteľ Eric Assimakoupulos spolu s centrálou banky UniCredit z Viedne s ním začali rokovať o predaji.

Len rok predtým banka dostala návrh na kúpu hotela za 33 miliónov, čo však odmietla vzhľadom na to, že voči hotelu vlastnila úver 109 miliónov. Avšak do roka 2015 záujemcovia nepredložili lepšiu ponuku, a tak banka musela rátať s tým, že časť svojho úveru bude musieť pochovať.

Assimakoupulos za hotel žiadal vyše 60 miliónov eur. Po realizácii investičného prieskumu due dilligence sa suma ustálila na 57 miliónoch, za ktoré napokon Mikurčík s partnermi hotel kúpili. Grund s Hrubým boli finančnými partnermi projektu, ktorí do neho vložili úver, a Mikurčík mal riadiť vyjednávanie predaja, víziu projektu a manažment.

Vzťahy však následne ochladli, obe strany voči sebe reagovali agresívnymi právnymi krokmi. Keďže Mikurčík sa obával, že ho partneri chcú z projektu odvolať, vzájomné podozrenia vyvrcholili, keď Mikurčík napokon pre „porušenie dohôd“ zrušil podiely Grunda s Hrubým v jeho pôvodnej firme, do ktorej predtým vstúpili, čím sa stal 92-percentným majiteľom hotela. Záväzky a pôžičku Grunda s Hrubým, ktorú do projektu vložili, však nespochybnil. 

Sporné valné zhromaždenie

Hrubý a Mikurčík si navzájom ponúkli, že jeden od druhého odkúpi druhý podiel, čo však obaja odmietli. Ďalší vrchol tohto sporu prišiel 14. júla 2017. Na tento deň Grund s Hrubým zvolali valné zhromaždenie, na ktorom chceli odvolať z pozície konateľa Mikurčíka s Kalmanovou.   

Mikurčík naň prišiel aj s predbežným opatrením z okresného súdu, ktorý vzhľadom na prebiehajúce majetkové spory zakázal meniť konateľov. Tento krok Hrubého a Grundových právnikov zjavne zaskočil. Notárka Katarína Valová v notárskej zápisnici, ktorá je uložená na katastri na okresnom súde, potvrdila, že predbežné opatrenie súdu právnici videli, no odmietli ho prevziať s argumentom, že na to nedostali oprávnenie. Následne odišli. Valné zhromaždenie sa podľa tejto notárskej zápisnice nekonalo. Aspoň Mikurčík a notárka si to mysleli. 

No valné zhromaždenie zorganizované druhou stranou však podľa neskorších dokumentov na obchodnom registri v ten deň naozaj prebehlo, avšak bez Mikurčíka. Mikurčík s Kalmanovou boli na ňom naozaj odvolaní. Dokument o valnom zhromaždení, ktoré Mikurčík považuje za nelegitímne, hovorí, že sa malo udiať o 9:00 na recepcii hotela Carlton.

Pritom zápisnica notárky Valovej hovorí, že Mikurčíkovo stretnutie s právnikmi Hrubého a Grunda trvalo od 9:00 do 9:16. Hrubého právnici tak museli byť v rovnakom čase na dvoch rôznych miestach. Každopádne, toto valné zhromaždenie sa uskutočnilo bez toho, aby na neho bol Mikurčík ako spoločník pozvaný.

O päť dní nato, 19. júla, sa Mikurčík dozvedel od novinárky Denníka N, ktorého sú Hrubý a Grund spolumajiteľmi, že bol odvolaný z pozície konateľa. Išlo o novinársku žiadosť o reakciu pre účely pripravovaného článku.

Sporný obchodný register

Obchodný register Hrubého a Grundov návrh na vklad prijal veľmi kontroverzným spôsobom. Vyšší súdny úradník, ktorého podľa Threemy mal ovládať kriminálnik a bývalý sudca Vladimír Sklenka, bol systémom pridelený za 36 sekúnd, zápis následne zrealizoval na základe neúplných či podozrivých podkladov. O tom, že prepis konateľov bol zmanipulovaný a zinscenovaný v prospech eseťákov, sa Sklenka zhováral aj s Marianom Kočnerom v Threeme.

Kontroverzný prepis konateľov bol spochybnený aj Najvyšším súdom, no dodnes zostáva zapísaný v obchodom registri, a je teda stále v platnosti. Pozoruhodnú rýchlosť aj zvláštne okolnosti, za akých došlo k prepisu konateľov 50-miliónovej spoločnosti, sme podrobne opísali už dávnejšie.

V tomto období sa pritom uskutočnili aj iné udalosti, ktoré dodatočne potvrdili Mikurčíkove podozrenia, že sa ho Rudolf Hrubý snaží z firmy dostať práve skrz konkurz.

Presne v rovnaký deň, ako prebehol sporný prepis konateľov a následný vklad prevodu nehnuteľností do katastra, teda 19. júla, totiž Hrubý s Grundom previedli svoju pohľadávku 27 miliónov eur na finančného riaditeľa ESET-u Milana Masaryka, ktorý takýmto majetkom podľa našich informácií nedisponuje. Podľa všetkého mal zohrávať len rolu bieleho koňa.   

Na zmysel tejto operácie sme sa pýtali aj Rudolfa Hrubého a pána Masaryka cez komunikačné oddelenie spoločnosti ESET, tí nám však neodpovedali. Masaryk by tak ako majiteľ pohľadávky, ktorý je nespriaznený s firmou, mohol vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, čím by eseťáci Hrubý s Grundom hotel ovládli cez konkurz a Mikurčíka vyradili z hry.

Prevod 27-miliónovej pohľadávky na nemajetného kolegu pri nehnuteľnosti zaťaženej bankovým úverom je len ťažko naplánovateľný a realizovateľný v tak krátkom čase. Vzhľadom na párdňové odstupy medzi sporným valným zhromaždením, bleskurýchlym zápisom na katastri a prevodom nehnuteľnosti vzniká podozrenie, že mohlo ísť o vopred pripravený plán.

Indície z Threemy nasvedčujú tomu, že Kočner so Sklenkom boli v plánoch eseťákov zorientovaní, hoci nie je zrejmé, akú rolu v nich hral samotný Kočner. Ešte v septembri napísal Sklenka Kočnerovi: „A prosím, nabudúce mi vysvetlíš, kúpu akcií – Konkurz=Hrubého, sme na to zabudli.“ Kočner odpovedá súhlasne: „Tak.“ Išlo o súčasť ich konverzácie, ktorá sa týkala hotela Carlton. Kočner sa s Hrubým osobne stretol vo svojom golfovom areáli v Báči. Stretnutie pôvodne zapieral, neskôr sa k nemu priznal.   

V čase, keď Mikurčíka začali stíhať, sa Sklenka s Kočnerom dokonca dohadovali na tom, ako proti Mikurčíkovi poslať špeciálne útvary NAKA a prokuratúry. Kočner sudcovi odpovedal, že je to už vybavené.

Hrubý s Grundom na otázky k tomuto sporu neodpovedajú, ich advokátska kancelária nám už dávnejšie poslala len jednoduché stanovisko, v ktorom odmietajú, že by ich klienti iniciovali akékoľvek ovplyvňovanie súdnych rozhodnutí.