Keď sa večný vnútrostranícký rival Angely Merkelovej, skoro 67-ročný Friedrich Merz, pred trištvrte rokom stal predsedom pozičnej nemeckej štátostrany CDU, verili konzervatívci a protrhoví hodnostári v strane, že konečne nadišla ich hodina.
Vzhľadom na slabý výkon sociálnodemokratického kancelára Olafa Scholza sú prieskumy priaznivé: CDU vedie s odstupom, dostala by okolo dvadsaťosem percent, a v priamej voľbe kancelára by volilo dvadsaťdva percent Nemcov Merza, už len pätnásť percent „tajného kancelára“ od strany Zelených Roberta Habecka a mizerných dvanásť percent úradujúceho kancelára Scholza. Napriek tomu prevláda sklamanie, Merz a nemeckí konzervatívci si už nevedia prísť na meno. Čo sa to stalo?
Azda najbystrejší katolík v nemeckých médiách, redaktor švajčiarskeho denníka NZZ Alexander Kissler, opísal Merzovú líniu nedávno takto: „Čo to vypovedá o duševnej rovnováhe strany, keď môže popoludní tlieskať vtipom predsedu o množstve splnomocnenkýň pre zrovnoprávnenie a večer hlasuje za kvóty pre ženy? Kvóty sú najostrejším nástrojom politiky rovnosti. CDU chce byť vnímaná ako kritická voči štátu a zároveň proštátna, ako moderná a zároveň skeptická voči modernite, ako istým spôsobom konzervatívna a pritom určite progresívna. Chce sa vysmievať z hlúpostí iných tým, že ich sama vyvádza. To má veľmi blízko k politickej schizofrénii.“
Kissler okrem iného naráža na to, že ekonomicky liberálny neokon Merz tlačí na svoje staré kolená etatickú liniu. Kým ho váhavec Scholz nepredbehol svojou radikálnou „cenovou brzdou pre plyn“ (takzvaná Gaspreisbremse zaťaží spolkový rozpočet sumou okolo 200 miliárd eur), žiadal Merz v kontexte inflačnej krízy čoraz vyššiu „pomoc ľudom“. Ako predseda strany, ktorá v časoch svojho vládnutia zrušila povinnú vojenskú službu, presadzuje odrazu jednoročnú „povinnú službu“ (Dienstpflicht) pre každého občana a každú občianku, ktorá dosiahne vek osemnásť rokov – čo je masívnym zásahom do slobody jednotlivca, ktorú Merz inak vášnivo vyznáva.
Okrem toho sa starý umiernený mačo pretvára na feministu: Aj keď vnútrostranícke kvóty pre ženy CDU polarizujú (na poslednej schôdzi bolo 42 percent delegátov proti a 44 percent za), vrhol sa agilný predseda osobne do boja za kvóty. Mali by sa postupne zvýšiť na päťdesiat percent. Niekdajší miláčik (konzervatívnejších) zväzákov CDU a (konzervatívnej) „Hodnotovej únie“ (Werteunion) zohráva najnovšie úlohu straníckeho revolucionára, ba ikonoklasta. Vo verejnoprávnej televízii ZDF vyhlásil, že „veľký tanker CDU sa nedá rýchlo otočiť o 180 stupňov“, že ten obrat o 180 stupňov (teda pláva presne opačným smerom) je ale predsa len jeho cieľom, „sme v procese nastavovania kurzu“.
Schizofrénia spočíva v tom, že skvelý rétor si raz za čas robí žarty z genderistickej politiky identít a z cancel culture. Keď však ide do tuhého, ustavične sa zľakne a občas aj sám canceluje. Stalo sa to v auguste, keď najprv prijal pozvánku na verejnú diskusiu s trumpovským americkým senátorom Lindseyom Grahamom a napokon ju zrušil. Predseda vzbudzuje dojem, že rád vysiela konzervatívcom koketné kultúrne signály – ale iba keď to nič nestojí. Počas dvadsiatich rokov nenechal suchú nitku na Merkelovej politike ideologického vyprázdňovania – aby ju v úrade predsedu ešte stupňoval.
Merzovi takto však hrozí, že skončí v Merkelovej pasci. Dlhoročná vladárka sa udržala aj napriek čoraz horším volebným výsledkom, pretože bola programovo dostatočne flexibilná, aby dokázala vládnuť s SPD aj s liberálmi z FDP – prípadne aj s vtedy ešte opozičnými Zelenými, s ktorými si najneskôr od čias utečeneckej krízy rozumela. Zelení, ktorí v prieskumoch zase predbehli SPD, boli desaťročia ústredným terčom rétoriky Friedricha Merza. Už to neplatí, Merzov nový kurz odstraňuje všetky prekážky na ceste ku koalícii so Zelenými. Dvojkoalícia CDU – Zelení opäť vyzerá ako vláda budúcnosti. Jej čaro spočíva v tom, že takáto vláda by sa od tej úradujúcej v ničom neodlíšila.
Otázka znie: Načo Merz tak veľmi chcel ten flek, keď potom už z pozície vodcu opozície robí tú istú oportunistickú politiku ako Merkelová, iba menej konzistentne? Možná odpoveď: Aj keď Merz počas dlhej Merkelovej éry pôsobil v 10-bilionovom fonde Blackrock, má zrejme stále DNA svojej strany v kostiach – vládnuť za každú cenu.
V tejto chvíli to vyzerá, že Merz má našliapnuté na aspoň tieňového kancelára, musí si však pomaly dať pozor, aby jeho svetonázorová schizofrénia nebola príliš na očiach. Stále chlapčensky vyzerajúci starec totiž chvíľami pôsobí ako keby bol v súčasnej politike mierne dezorientovaný.
Zarytý proamerický jastrab to ukázal v týchto dňoch, keď z ničoho obvinil ukrajinské utečenky zo „sociálnej turistiky: do Nemecka, späť na Ukrajinu, do Nemecka, späť na Ukrajinu“. Povedal to v televízii pravicového proamerického tabloidu Bild. Nemecká verejnosť sa mohla len dohadovať, čo tým výrokom chcel dosiahnuť, možno chcel loviť vo vodách protimigračne naladených voličov.
Málokto pochopil o čo Merzovi išlo: skutočnosť, že Ukrajinky viac-menej často navštevujú svoje rodiny na Ukrajine, sa v povedomí nemeckej verejnosti nevníma ako problém. Dokonca vlastní straníci z CDU reagovali v lepšom prípade nechápavo, v horšom rozhorčene. Merz urobil to, čo robí každých pár dní – rýchlo cúvol. Už na druhý deň povedal: „Som ďaleko od toho, aby som kritizoval utečencov z Ukrajiny, ktorí majú ťažký osud. Ak sú moje slová vnímané ako urážlivé, oficiálne sa ospravedlňujem.“