Zvládnu banky rast úrokových sadzieb?

Prvou témou, ktorej sa médiá pomerne intenzívne venovali, bol vplyv rastu sadzieb na hodnotu dlhopisov v bankách. Teóriu prenosu rizika veľmi dobre popísala Lenka Zlámalová

https://standard.sk/348408/koniec-ery-lacnych-penazi-kde-tika-casovana-bomba-a-kde-hladat-jej-obete/

Skúsim stručne zhrnúť. Predstavte si, že ste v roku 2018 kúpili štátny dlhopis Slovenska s výnosom 1 percento. Dnes však máte možnosť kúpiť rovnaký dlhopis, ale s výnosom takmer 3,5 percenta. Zarábate menej, ako by ste mohli zarábať a hodnota vášho dlhopisu s jednopercentným kupónom ide dole. A tak banky, ktoré v čase nízkych sadzieb nakúpili dlhopisy s nízkymi sadzbami, teraz zaznamenávajú straty z ich precenenia.

Dôležitou otázkou je, či tieto straty ohrozujú zdravie bánk. Medzinárodný menový fond v poslednej správe o finančnej stabilite z apríla 2023 odhadol, že ak by boli banky v EÚ nútené rozpredať dlhopisy vo svojich portfóliách za aktuálne trhové ceny, ktoré sú držané do splatnosti, znížilo by to kapitálovú primeranosť (dôležitý indikátor odolnosti bánk) bánk o 0,5 percenta. To je úplne zanedbateľná veľkosť strát v kontexte súčasnej kapitálovej primeranosti (cca 20 percent). Navyše, táto citlivosť je päťkrát menšia ako v USA.

Často sa v médiách spomínali najmä nerealizované straty z dlhopisov, ktoré sú držané do splatnosti. Banky tieto dlhopisy na účely kapitálu a ziskovosti nemusia preceňovať, a preto sa o týchto stratách hovorilo ako o nástražnej míne, ktorá v prípade núteného odpredaja dlhopisov môže vybuchnúť.

Pravdepodobnosť, že tieto dlhopisy banky odpredajú, je však veľmi malá. Často spomínaná SVB banka, ktorá na týchto operáciách pohorela, bola veľmi špecifickou bankou. Jej veľkou slabinou bolo to, že dlhopisy tvorili takmer polovicu bilancie a zároveň mala veľmi nestabilnú štruktúru vkladov s obrovským podielom nepoistených vkladov. Keď sa vkladatelia dozvedeli o stratách z precenenia a začali vyberať vklady, spustili špirálu, ktorá sa vzhľadom na veľkosť strát z precenia v SVB už nedala zastaviť.

Situácia v našich bankách je úplne iná. Len na ilustráciu, v našich bankách tvoria dlhopisy len asi 10 percent bilancie a takmer 70 percent vkladov je chránených. Veľkosť týchto strát by preto nemala zásadný vplyv na pozíciu bánk. Naše a európske banky zároveň preceňujú dlhopisy v portfóliách držaných do splatnosti na účely likvidity, takže banky by nemali pocítiť šok ani v tejto oblasti. Ak by banky potrebovali likviditu, dlhopisy by nepredali, ale založili do centrálnej banky, čo by im umožnilo financovať sa.

Padli slovenské domácnosti do dlhovej pasce ECB?

Druhou témou je najmä rast úrokových sadzieb a ich vplyv na schopnosť domácností splácať úvery. Toto vnímam ako oveľa dôležitejšiu tému, aj vzhľadom na to, že v posledných rokoch sme na Slovensku videli silný rast zadlženosti domácností.

Ale najprv zareagujem na niektoré medializované informácie o tom, ako centrálne banky v čase menového uvoľňovania nastavili pre domácnosti prostredníctvom nízkych sadzieb „dlhovú pascu“ a teraz v čase vyšších sadzieb sa táto pasca zatvára.

https://standard.sk/347518/slovenska-ropa-sa-minula-rast-na-dlh-sa-skoncil/

Pokles sadzieb ECB mal určite vplyv na vyššiu dostupnosť úverovania, ale rozhodujúce faktory, ktoré spôsobili, že sa nám dlh v priebehu jednej dekády zdvojnásobil, hľadajme skôr u nás doma, na Slovensku.

Ak by teória o pasci ECB mala platiť, potom by pasca mala fungovať v celej eurozóne, alebo aspoň vo väčšine štátov. Kým na Slovensku sa medzi rokmi 2010 a 2021 dlh domácností (meraný podielom dlhu na disponibilnom príjme) zvýšil z 39 percent na 75 percent, v celej eurozóne poklesol z úrovne 99 percent na 96 percent. Z celkového počtu 19 krajín eurozóny len šesť krajín zaznamenal rast. Pritom žiadna z krajín (s výnimkou Luxemburska), kde dlh rástol, sa nám tempom rastu ani len nepriblížila. Podobný obraz vidíme aj v susedných krajinách. V susednom Česku dlh domácností stúpol z 51 percent na 61 percent, v Poľsku z 52 percent na 56 percent a v Maďarsku dokonca poklesol zo 66 percent na 36 percent.

Ako som už naznačil, odpoveď na to, prečo sme sa ako jediní v EÚ tak významne zadlžili, treba hľadať doma. Je tu viacero faktorov, ale spomeniem hlavné. Úrokové sadzby patrili na Slovensku na konci roka 2021 k najnižším v rámci eurozóny. Dôležitým zlomom, ktorý spôsobil, že sme sa od priemeru eurozóny začali výrazne odkláňať smerom dolu, bolo prijatie tzv. Beblavého percenta. Ide o legislatívu, ktorá umožňovala refinancovať úver kedykoľvek a v podstate zadarmo. Zámer bol určite dobrý, pokles sadzieb pre klientov, ale zároveň to spustilo aj viacero sekundárnych efektov. Od tohto momentu začalo „vykrádanie“ portfólií prostredníctvom refinancovania a veľakrát s významným navýšením úveru. Posilnila sa pozícia sprostredkovateľov, ktorých motivácia je nastavená na maximalizáciu poskytnutých úverov. A sadzby išli vplyvom tejto špirály nižšie a nižšie. Na konci roka 2021 sme síce mali jedny z najnižších sadzieb v eurozóne, ale zároveň najvyšší rast zadlženosti a zároveň aj jeden z najvyšších rastov cien nehnuteľností. Svoju úlohu v raste úverov zohrala aj tendencia Slovákov vlastniť nehnuteľnosť a, samozrejme, aj neexistencia stabilného trhu podnájmov ako alternatívy k úveru.

Tu by som ešte spomenul, akú úlohu v tom zohrávala centrálna banka. Ak niekto otváral diskusiu o rizikách rastúcej zadlženosti u nás, bola to práve NBS. Prijali sme viaceré opatrenia, ktoré mali zabezpečovať, aby klienti bánk vedeli splácať svoje úvery aj v časoch straty zamestnania, rastu inflácie a úrokových sadzieb. Určite si mnohí pamätajú, s akou nevôľou bolo prijímané, keď sme nastavili maximálny limit pre podiel úverovej splátky na príjme, alebo maximálny podiel objemu úveru k hodnote nehnuteľnosti. To, či sa nám to podarilo zabezpečiť, ukáže až čas, ale v ďalšej časti skúsim naznačiť, čo hovoria čísla o odolnosti slovenských domácností na negatívne šoky.

Zima finančného cyklu a jej dopad na domácnosti

Niektoré domácností zažívajú v posledných mesiacoch nepríjemné prekvapenie, keď im ich banka oznamuje zvýšenú úrokovú sadzbu. Ešte začiatkom roka 2022 sa hypotéky poskytovali za 1 percento, teraz je to už sadzba blízka 4 percentám. Len takýto nárast by pri priemernej hypotéke spôsobil rast mesačnej splátky takmer o polovicu. 

Je tu však viacero faktorov, ktoré budú zmierňovať dosah tohto šoku. K nárastu sadzieb u existujúcich klientov príde postupne. Ešte počas prvého štvrťroku 2022 sme zažili veľmi silnú vlnu refinancovania hypoték s jednoznačným cieľom zafixovať si hypotéku na čo najdlhšie obdobie. Takmer pätina portfólia sa refinancovala na fixácie v rozpätí od piatich do desiatich rokov. Tento rok by sa malo refinancovať približne 10 percent hypoték, budúci približne 20 percent. Veľká časť klientov tak bude refixovať svoje úvery až v neskoršom období. Aj keď sa často spomína štvorpercentná sadzba, ktorú klienti dostávajú pri nových úveroch, na celkovom portfóliu úverov je sadzba stále iba na úrovni 1,6 percenta v priemere.

V najbližších rokoch zároveň očakávame pomerne silný rast nominálnych príjmov (pre tento rok rast o 10 percent) a konečne aj pozitívny rast reálnych príjmov. To pomôže klientom zvýšiť svoju rezervu na rast sadzieb. Reálne príjmy navyše pomerne výrazne rástli aj v minulosti (pred rokom 2022), takže mnohí túto rezervu už majú.

Väčšina klientov by zároveň mala mať už v čase poskytnutia úveru dostatočné rezervy na negatívne šoky. Tu vstupujú do hry spomínané opatrenia NBS a risk manažment v bankách. Aj keď klient dostal jednopercentnú sadzbu na úver, banka ho musela testovať, či je schopný splácať sadzbu, ktorá je o 2 percentuálne body vyššia. Zároveň môže splátka úveru tvoriť maximálne 60 percent z čistého príjmu klienta.

Ešte na konci minulého roka sme robili pomerne podrobnú analýzu na úrovni jednotlivých klientov bánk, kde sme analyzovali, ako sa nárast inflácie a úrokových sadzieb prejaví na ich finančnej kondícii a schopnosti splácať úvery. Ukázalo sa, že takmer v polovici domácností by mal byť rast miezd v horizonte troch rokoch dokonca vyšší ako ich inflácia a rast úverových splátok. Väčšia časť klientov zaznamená negatívny vplyv na finančnú pozíciu, ale pôjde len o mierne zhoršenie. V mnohých prípadoch im pomôžu ich úspory. To však neznamená, že problémy obídu úplne každého. Ale len malá časť klientov by mala byť v situácii, keď nebudú schopní splácať úver. Ide najmä o nižšie príjmové skupiny a klientov, ktorí si už pri poskytnutí úveru na seba zobrali príliš veľké bremeno. Táto analýza ukázala, že väčší vplyv na schopnosť splácať úvery majú skôr zvýšené životné náklady ako rast úrokových sadzieb.

Otočenie cyklu bude určite výzvou pre banky

Týmto textom nechcem vytvoriť dojem, že bankový sektor je bez akýchkoľvek rizík. Prináša ich každá zmena finančného cyklu. A platí to osobitne v tejto fáze. Obdobie nízkych sadzieb a vysokej likvidity trvalo viac ako jednu dekádu a je prirodzené, že pomerne razantné ukončovanie tohto obdobia vyplavuje na povrch aj nerovnováhy. V Spojenom kráľovstve to boli penzijné fondy s ich LDI stratégiami a ich citlivosťou na rast sadzieb. V USA to bola smutne známa SVB banka. Ukázalo sa tiež, že odlev vkladov z banky (tzv. bank run) už nemusí trvať dni alebo týždne, ako sme boli zvyknutí z minulosti, ale môže byť otázkou niekoľkých hodín. V poslednom čase sa hovorí o vyššej rizikovosti v sektore komerčných nehnuteľností. Témou bude určite aj vplyv inflácie a rastúcich sadzieb na schopnosť domácností a podnikov splácať úvery.

Ale je dôležité, že riziká, o ktorých vieme, sú zvládnuteľné. Kým v roku 2008 sme vstupovali do krízy s kapitálovou primeranosťou na úrovni 10 percent, teraz je rovnaký ukazovateľ na úrovni 20 percent. To vytvára pomerne veľký vankúš pre banky aj na možné neočakávané straty. Obdobie vyšších úrokových sadzieb má zároveň pozitívny vplyv na úrokové marže bánk. Banky u nás a v zahraničí zaznamenávajú rast ziskovosti, čo významne zvyšuje ich odolnosť.