Rodáčka z Ľuborče sa učila u majstrov v Kanade aj na Islande. Jej originálne produkty očaria každého

TRENČÍN – Narodila sa v Ľuborči, vyštudovala grafiku, no ku keramike mala vždy bližšie. Dnes vyrába ručné kachličky a učí v základnej umeleckej škole. Aký je jej príbeh?

343373265_942725900090975_8822954278168865069_n V Kanade mala možnosť robiť s porcelánom a na Islande si vyskúšala inštalácie. Rodáčka z Ľuborče sa venuje keramike. Foto: archív Veroniky Hrickovej

Veronika Hricková chcela pôvodne študovať maľbu v Uherskom Hradišti. „Ťahalo ma to k maľbe, keďže mi nešla matematika,“ povedala s úsmevom. „Rodičia ma nútili chodiť na výtvarnú a nejako mi to ostalo.“

https://trencin.standard.sk/7520/z-historie-mesta-zeny-mali-podradne-postavenie-tovarisi-si-uzivali-modre-pondelky/

Na prijímačkách do Hradišťa museli uchádzači zvládnuť vymodelovať sochu. „Tak som začala chodiť k nevidiacej sochárke Soni Zeliskovej do Dubnice.“ Dovtedy nemala umelecký kontakt s hlinou. Do Hradišťa sa nakoniec nedostala. Vyštudovala propagačnú grafiku na Strednej umeleckej škole v Trenčíne. Pokračovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici, odbor grafika, magisterské štúdium absolvovala v Bratislave na VŠVÚ. „Naši mi nepovedali, že umením sa nedá uživiť,“ smeje sa.

Na strednej škole ju začala zaujímať hlina. „Neskôr som začala vyučovať v Kultúrnom centre Aktivity na sídlisku Juh a potom som učila keramiku v Kubrej.“ Umelkyňu však zaujímajú rôzne techniky a rôzne štýly. Chcela skúsiť zahraničie.

Mohlo by vás zaujímať

Sedem liet v Kanade

„Do Kanady som šla za sochárkou Leou Vivot, ktorá potrebovala asistentku,“ uviedla. Job asistentky dostala, no, ako sama hovorí, nič sa u nej nenaučila. „Skôr som jej tam upratovala, ako sa venovala umeniu,“ prezradila.

Po mesiaci preto od nej odišla. Našla si brigádu v pekárni, vedľa ktorej mal dielňu sochár Dale Mark. Hneď si sadli a z ich stretnutia vznikla niekoľkoročná spolupráca. „Uňho som bola sedem liet za sebou. Pracoval s porcelánom. Vždy po práci som za ním prišla a uňho som sa naučila praktické veci. Na kurzoch vás každý naučí len svoje know-how, ale praktické veci ma naučil tento Kanaďan,“ vysvetlila.

Štyri mesiace na Islande

Po Kanade prišiel Erazmus na Islande, malo to však háčik. Univerzita, ktorú Hricková navštevovala, nemala uzavretú bilaterálnu dohodu medzi univerzitami. „Musela som si vybaviť bilaterálnu zmluvu medzi školami. Mám rada Björk, chcela som ísť na Island. Bola som tam štyri mesiace v priebehu bakalárskeho štúdia. Dokonca ma tam vzali aj na magisterské, ale to školné…“ priznala. Študijný pobyt v jej prípade nebol len o grafike – študenti sa podľa jej slov chytali všetkého. „Robili sme naozajstné umenie, aj inštalácie.“

Výrobky nevystavuje, ale predáva

Popri starostlivsti o dve deti svoje veci nevystavuje, no vďaka internetu ich predáva. „Svoje veci predávam najmä na Sashe.“

Jej prioritou sú kachličky, ich výrobou si prešla ako samouk. Keď otec staval krb, vyrobila mu naň kachličky a odvtedy jej záujem o ich výrobu neustal.

„Pred dvomi rokmi som si kúpila lis a začala som sa venovať kachličkám. Poznám dve slovenské firmy, ktoré robia to isté, čo ja. Ide o firmy, kdežto ja som umelec, ktorý robí zákazky v menších počtoch. Prioritne robím odtlačky byliniek, tie firmy ich robia tiež. Bylinky som najskôr začala odtláčať na mydelničky, ktoré robím už dlhé roky. Ako grafik mám tendenciu vyrývať si do lina matrice a tie potom odtláčať,“ vysvetlila.

Pri práci používa rôzne ľudové vzory. „Keďže kachličky sú dril, točím aj na kruhu,“ dodala. „Vytočím si hrnček, potom ho obtočím, namaľujem naňho, vyglazujem,“ popísala proces. Hricková nemá rada uniformizmus, takže nevyrába veľké série. „Spravím čajník a k nemu dve, maximálne štyri šálky a potom ich predávam na Vianoce alebo v lete. Popri dvoch deťoch viac nestihnem,“ skonštatovala.

V rámci rozširovania svojho portfólia mala možnosť skúsiť si výrobu keramických parapetov, obkladov okolo pece či popisných čísel na domy. Jej snom je vyskúšať si raku keramiku a pálenie v zemi, s ktorými doposiaľ nemá skúsenosť.