Anna Tóthová v rozhovore prezradila, čo v práci zažila, aké boli najsmutnejšie spomienky, ale hovorí aj o nádeji.

Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete sestrou?

Ešte v detskom veku, keď som asi ako 5-ročná bola hospitalizovaná v nemocnici, v ktorej bola zamestnaná ako sestrička moja teta, ktorá bola mojím vzorom.

Kam ste nastúpili po dokončení školy?

Chodila som na Strednú zdravotnícku školu v Michalovciach a potom som rovno nastúpila na popáleniny, kde som dodnes.

Keď porovnáte vaše začiatky s dnešnou situáciou, je to veľká zmena?

V mojich začiatkoch neboli počítače, internet, mobilné telefóny, centrálne rozvody medicínskych plynov, všetko sa písalo ručne, pripravoval sa zdravotnícky materiál na sterilizáciu, sterilizovali sme na oddelení, neboli jednorazové ihly, striekačky, rukavice, ak sa ukázali na trhu, bol to podpultový tovar. Teraz máme bohatú prístrojovú vybavenosť, centrálne rozvody, internet, všetko funguje elektronicky, zdravotné pomôcky sú už jednorazové, ale pribudlo viac administratívnej práce. Rozšírilo sa aj spektrum liečby. Okrem popálenín liečime chronické rany, robíme plastické a estetické výkony a na oxygenoterapiu máme 13-miestnu hyperbarickú komoru HBO. Čiže sa to nedá ani porovnať.

Zmenilo sa aj správanie pacientov?

Zmenilo. Voľakedy sme boli uzavreté oddelenie, vstup na oddelenie pre návštevy bol obmedzený, pacienti viac rešpektovali pokyny personálu. Tým, že na Slovensku sú len dve špecializované pracoviská na liečbu popálenín – Bratislava Ružinov a Košice-Šaca, máme pacientov z polovice Slovenska. Liečba popálenín je zdĺhavá a trvá aj niekoľko mesiacov. Trpia nielen fyzicky, ale aj psychicky, sú odlúčení od rodiny, od svojho domáceho prostredia, každý má iný prah bolesti, iný životný príbeh, majú obavy o svoje zdravie, ako budú vyzerať a či sa opäť zaradia do života. Ku každému pacientovi treba pristupovať individuálne, no nie všetci chcú rešpektovať domáci poriadok. Musíme hľadať kompromisy.

Ako ste zvládli prácu v období pandémie COVID-19?

Bolo to niečo nové, bolo to ťažké a dlhé obdobie, bolo potrebné vytvoriť nové pracovné tímy, zabezpečovala som prevádzku covidového oddelenia. Bolo to náročné, ale spoločnými silami sme to dokázali. Našťastie, nikto z personálu vážne neochorel, chránili sme sa.

Ktorý deň v práci bol pre vás tým najťažším?

Keď zomreli deti. Dlho som pracovala na jednotke intenzívnej starostlivosti, potom na oddelení, ale smrť detí bola vždy najhoršia a vždy sme si aj poplakali. Na úmrtia sa nedá zvyknúť. Bolo to ťažké, ale rokmi sme si museli vybudovať „imunitu“, inak by sme sa psychicky zrútili. Je dôležité vedieť sa vyventilovať.

Na ktorého pacienta rada spomínate?

Je ich viac. Na jedno dievčatko, ktoré počas pálenia na záhrade utrpelo popáleniny na 85 percentách povrchu tela. Našťastie, prežilo a dnes je už matkou. Potom to bola mladá žena z havarovaného športového lietadla alebo napríklad tínedžerka, ktorá si chcela urobiť selfie na streche vagóna a utrpela ťažké popáleniny s polytraumou. Často spomíname aj na haváriu z roku 1997, kedy sme hospitalizovali vojakov po hromadnom úraze, bolo ich asi štrnásť. V nemocnici pristávala helikoptéra za helikoptérou, nevedeli sme, čo robiť, vytvárali sa resuscitačné lôžka, pacienti sa sťahovali, triedili ranení, posilňovali sa služby.

Čo sa deje po pristátí helikoptéry?

Funguje to tak, že krajské operačné stredisko ohlási, že nám vezú úraz popáleného pacienta. Automaticky začíname chystať preväzovňu, prístroje, pomôcky, obväzový materiál, JIS a spolupracujeme aj s oddelením anestéziológie a intenzívnej medicíny. S pacientom máme prvý kontakt na preväzovni, tam ho privezie posádka helikoptéry a RZP. Začína sa prvé ošetrenie, popáleniny sa určujú podľa hĺbky (stupne) a podľa rozsahu (percentá). Urobia sa nákresy, fotodokumentácia, umývajú sa popálené plochy, robia sa uvoľňujúce nárezy, ošetria sa masťou alebo roztokom, podľa ordinácie lekára, zabezpečia sa vstupy, ak ešte nie sú, a všetky potrebné úkony, s ohľadom na stav pacienta. Po prvotnom ošetrení uložíme pacienta na lôžko na JIS, takéto prvotné ošetrenie trvá aj do dvoch hodín.

Dostali ste sa v súkromí do situácie, kedy ste museli využiť odborné vedomosti a pomáhať blízkym?

Našťastie, nie. Celá rodina je edukovaná, ako majú predchádzať popáleninovému úrazu. Na klinike mávame aj malé deti, najčastejšie od jedného do troch rokov, ktoré sú obarené kávou, resp. vriacou vodou. K takýmto úrazom mnohokrát dochádza v dôsledku nepozornosti, a preto všetkým hovorím: nech radšej dieťa chvíľu plače doma v postieľke, kým rodičia vypijú kávu, ako v bolestiach po obarení na popáleninovej klinike.

(mik)