Rusko budúcnosti podľa Karaganova. Žiadna periféria Západu, ale sebavedomá severná Eurázia

Sergej Karaganov, dekan Fakulty svetovej politiky a ekonómie na Vyššej škole ekonomiky v Moskve, nedávno poskytol rozhovor pre ruský odborný týždenník Expert. Je to zaujímavý a pre pochopenie vývoja Ruska dôležitý text, ktorý ukazuje, ako mienkotvorná časť ruskej elity zmýšľa o Západe, vojnách aj domácej spoločnosti.

Krátke predstavenie: Sergej Alexandrovič Karaganov je ruský politológ a ekonóm, bývalý blízky spolupracovník Jevgenija Primakovova a tiež bývalý poradca ruských prezidentov Borisa Jeľcina a Vladimira Putina. Je autorom takzvanej Karaganovovej doktríny, podľa ktorej by malo Rusko vystupovať ako ochranca práv ruskej menšiny v susedných štátoch s cieľom zvyšovania svojho vplyvu v nich.

Karaganov má prirodzene aj svojich kritikov, ktorí mu vyčítajú, že pri presadzovaní úzkeho spojenectva s Čínou podceňuje riziko, že sa Rusko stane príveskom silnejšieho spojenca. V roku 2005 ho časopisy Prospect a Foreign Policy zaradili ako jediného človeka z bývalého Sovietskeho zväzu do zoznamu sto najvýznamnejších svetových mysliteľov.

Hoci tento politológ a popredný mysliteľ nereprezentuje celú ruskú odbornú obec a mnohé jeho tvrdenia odporujú tomu, ako vníma svet väčšina obyvateľov Západu, ide o zaujímavú sondu do ideologického, mentálneho a etického sveta vplyvného prúdu dnešných ruských intelektuálov. Ak im v Európe lepšie porozumieme, môžeme sa do budúcna vyhnúť strategickým chybám a efektívnejšie rokovať s asertívnejšou Moskvou.

Spojené štáty: Tí, kto zničili impérium, chcú vrátiť úder

Kabinet nového amerického prezidenta Joea Bidena je podľa Karaganova predvídateľnejší než administratíva Donalda Trumpa, no „zdedil rozštiepenú spoločnosť“, pričom jeho morálny a intelektuálny potenciál vyvoláva podľa experta „oprávnené pochybnosti“. „Sú to predsa tí istí ľudia, ktorí Amerike podrazili nohy v nultých a 2010-tych rokoch. Mali v rukách fantastické karty, ale pustili sa do série niekoľkých nešťastných konfliktov, ktoré zničili dovtedy existujúcu predstavu o americkej vojenskej sile.“

Karaganov zdôraznil, že v tomto smere nezlyhali len republikáni, ale celá tradičná americká vládna elita, ktorú zastupuje aj Bidenov kabinet. „Vojnu v Iraku podporila, až na malé výnimky, celá americká tradičná elita. Bol to pritom jeden z najväčších neúspechov americkej politiky. Sú to tí istí ľudia, ktorí sa teraz dostali k moci. Vojnu v Iraku nepodporovali predsa len pravicoví republikáni, keďže začala počas vlády prezidenta Busha, ale aj demokrati, ktorí chceli takým spôsobom exportovať demokraciu a slobodu,“ pripomenul. Za vojnu v Iraku hlasoval v Senáte aj Joe Biden, aj establišment demokratickej strany reprezentovaný Hillary Clintonovou a ďalšími.

Ako ďalšiu strategickú chybu americkej garnitúry vidí ruský expert jej mylný predpoklad, že ak sa Čína stane kapitalistickou, stane sa aj prozápadnou. Táto ilúzia viedla kedysi k politike, vďaka ktorej sa Čína stala členom Svetovej hospodárskej organizácie a ďalších globálnych dohôd. Plus sú to podľa jeho názoru tí istí ľudia, ktorí pre Západ stratili Rusko. „Existovala predsa reálna možnosť, že Rusko sa s tými náladami, ktoré v ňom panovali v 90. rokoch, stane ak nie skutočnou súčasťou Západu, tak jeho blízkym partnerom. Dnes je Rusko silno protizápadné,“ uviedol s tým, že Moskva nakoniec Západ zbavila jeho vojenskej nadradenosti. „Nie som si istý, či niekoľkonásobné zvýšenie účasti rôznych menšín v administratíve, zlepší jej kvalitu,“ dodal.

Bidenovej administratíve Karaganov neverí najmä preto, že pozná jej historickú pamäť a chyby. „Zlyhali a teraz sa budú snažiť dokázať, že mali pravdu a zaryť tak svoje [minulé] chyby,“ zhodnotil ju na záver.

Európa: Obrovský potenciál a civilizačná degradácia

Jedným z hlavných problémov dnešnej Európy je podľa Karaganova paradoxne jej najväčší úspech – desaťročia mieru. „Na úrovni elít, ako aj značnej časti spoločnosti, sa vytratili tradičné overené hodnoty. Zmyslom života pre človeka vždy bolo slúžiť rodine, spoločnosti, vlasti a svetu,“ tvrdí s tým, že kríza sa týka Európy aj na politickej úrovni.

„Akosi sme zabudli na to, že demokracia to je antimeritokracia [meritokracia je vláda najschopnejších]. Boli prípady, keď si spoločnosť v časoch krízy vybrala silných lídrov, akými boli Roosevelt a Churchill. Potom bola situácia, keď do politiky prichádzali politici, ktorí zažili vojnu,“ uviedol Karaganov s tým, že išlo o zlatú éru, po ktorej nasledovala už len postupná degradácia európskych elít. Ruský expert v tejto súvislosti navrhuje prezrieť si fotografie vtedajších lídrov a dnešných. „Sú to rôzni ľudia, čisto vizuálne,“ vyhlásil.

Ako tvrdí, dnešné európske elity si zvykli na život pod americkou ochranou a „odučili sa strategickému mysleniu“. Boja sa podľa jeho slov reality a preto sa teraz „pokúsia opäť schovať za Spojené štáty, hoci je jasné, že už sa im to nepodarí. Budú musieť nájsť iné možnosti, alebo pokračovať v degradácii. Treba na to reagovať pokojne, bez hnevu, s ľútosťou,“ uviedol. Zdôraznil však, že Západ, vrátane Európy, je stále dôležitý, keďže „disponuje veľkými ekonomickými zdrojmi, má silné kultúrne postoje, ako aj gigantický nahromadený potenciál“.

Koniec západníckej fatamorgány a znovuobjavenie Východu

Najviac premárnenou príležitosťou zo strany Západu bolo nepochopenie ochoty Ruska v 90. rokoch stať sa jeho súčasťou či blízkym partnerom. „Nepodarilo sa to, pretože my sme boli slabí, nechápali sme, čo sa okolo nás deje, zatiaľ čo západní lídri nemali cit pre dejiny ani strategické myslenie. Verili, že Rusko je odpísané, a preto nás odvrhli. Dejiny sa pritom mohli vybrať úplne iným smerom.“

Karaganov verí, že ak by existovalo niečo ako veľká únia USA, Európy a Ruska, Čína by sa dnes nachádzala v omnoho komplikovanejšej mocenskej a geopolitickej situácii. Rusko sa však namiesto toho stalo oporou Pekingu. Európa vtedy podľa názoru experta upustila jedinečnú dejinnú príležitosť, pričom dnešní Rusi sú zo schopností Európy hlboko rozčarovaní a o podobný projekt už nemajú záujem.

Karaganov nesúhlasí s názorom, že spojenectvom s Čínou sa Rusko bude musieť nutne vzdať časti svojej suverenity. No táto hrozba podľa jeho názoru existuje, pričom tromfom v rukách Kremľa je nateraz najmä jeho vojensko-strategická sila. Moskva však bude musieť postupovať opatrne a strategicky, pričom by mala rozvíjať vzťahy aj s ostatnými ázijskými štátmi – najmä Indiou. Prirodzenou rovnováhou bude stav, pri ktorom bude mať Rusko 30 percent obchodnej výmeny s Európu a 50 percent s Áziou.

O rizikách zbližovania Ruska s Čínou pre Moskvu aj Brusel sa môžete dočítať v tomto článku.

Nie impérium, ale Severná Eurázia

„Rusko sa musí stať silnou a tvrdou pevnosťou vo veľmi nebezpečnom a nepredvídateľnom svete. Čím viac sa budeme tlačiť do vonkajšieho sveta, ktorý sa okolo nás začne rúcať, tým zraniteľnejší budeme,“ upozorňuje Karaganov, poukazujúc na to, že ruskú zahraničnú politiku ešte stále deformuje nostalgia za stratenými územiami.

„Cári a komisári nemali vždy pravdu. Načo nám bola potrebná Stredná Ázia? Celých 150 rokov to bol obrovský región, ktorý pohlcoval zdroje [Ruskej] ríše a potom aj Sovietskeho zväzu.“ Dokazuje to podľa neho aj skutočnosť, že všetky tieto krajiny, až na výnimky, „totálne degradovali“. Verí, že Rusko by sa malo snažiť v regióne pomôcť udržiavať stabilitu, aby predišlo vzniku teroristických režimov, avšak nič viac.

O meniacom sa vzťahu Kremľa k bývalému impériu sa môžete dočítať v tomto článku .

Ruského experta však podľa jeho slov najviac desí možnosť, že Washington Rusko položí tým, že mu podhodí Ukrajinu. „To sa, našťastie, nestane, lebo im na to chýba rozum aj vôľa. No ak by nám ju dali, skutočne by sme sa zrútili. Absorbovali by sme polonepriateľské, zbedačené obyvateľstvo so zničenou infraštruktúrou,“ varoval.

Skutočná sila Ruska neleží podľa Karaganova v Strednej Ázii, ani na Ukrajine, alebo nebodaj na Južnom Kaukaze, ale vyviera zo Sibíri. „Rusko sa stalo mocným štátom, lebo získalo Sibír. Práve vďaka sibírskym zdrojom sme sa najprv stali európskou a neskôr aj svetovou mocnosťou. Tam ležia hlavné zdroje rozvoja.“ Územná expanzia podľa jeho slov nie je nutná, stačí len udržiavať stabilitu v bývalých republikách sovietskeho zväzu.