Karel Svoboda: Ruskej ekonomike pomôže, ak dôjde ropa

Kríza z roku 2014 a prepad svetových cien ropy sa nejakým spôsobom na zmene charakteru ruskej ekonomiky prejaviť museli, nie?

Čo sa týka charakteristík po roku 2014 a spomínanej autarkie, povedal by som, že dôležitý je rozvoj poľnohospodárstva. Ak sa ale pozriete na exportnú štruktúru ruskej ekonomiky, tak to pre rozvinutú krajinu nevyzerá veľmi reprezentatívne. Strojárstvo a rôzne zariadenia predstavujú len približne 8 alebo 10 percent exportu, čo je veľmi málo. Väčšinu tvorí ropa a zemný plyn, po ktorých nasledujú produkty chemického priemyslu, čiže opäť produkty naviazané na ropu a nasleduje práve vývoz poľnohospodárskych výrobkov. Čo sa rozvoja ruského poľnohospodárstva týka, skutočne nastal, ale je to podmienené tým, že Moskva z veľkej časti uzavrela trh pre západné poľnohospodárske výrobky. Je otázka, ako bude schopné ruské poľnohospodárstvo konkurovať, ak sa trh znova otvorí. Pričom ja netvrdím, že nutne nebude, to by sa ukázalo až, ak by k tomu došlo.

Ako si máme predstaviť tú druhú ruskú ekonomiku, ktorú ste spomínali v úvode?

To je ekonomika, do ktorej sa zatiaľ štát nedostal. Rusko je 145-miliónová krajina, ktorá produkuje extrémne inteligentných a extrémne schopných ľudí. Často sa hovorí o Pavelovi Durovovi, ktorý už dnes žije vo Švajčiarsku, ale nie je ani zďaleka jediný. Podobných vývojárov je veľmi veľa a pôsobia v sektoroch, do ktorých štát nezasahuje. Tak ako aj inde na svete, aj pre ruských úradníkov je táto ekonomika pomerne nepochopiteľná. Stále sa rieši, ako zdaniť kryptomeny a sociálne siete a dostať ich pod kontrolu tak, aby nevytvárali nejakú nadštátnu štruktúru, ktorá by mohla čoskoro byť silnejšia ako štát. Rieši to aj Rusko. Rieši to po svojom. Toto je ale práve tá iná ekonomika, ktorá nie je viditeľná fyzicky v tonách vyvezenej ropy a ocele.

Je to ale ekonomika, z ktorej má Rusko tiež zisk?

Jednoznačne. Problémom je, že ak si prečítate akýkoľvek text o ruskej ekonomike, ktorý ide viac do hĺbky, pričom je jedno, či je opozičný, alebo provládny, vždy zdôrazňuje dôležitosť dobrého právneho prostredia, ktoré v prípade Ruska rozvoj tohto segmentu brzdí.

Neduhy ruskej ekonomiky sú dobre známe, skúsme sa preto trocha neštandardne pozrieť najprv na jej pozitívne pôsobiace parametre. Napríklad taká nezamestnanosť je v Rusku v porovnaní s mnohými inými krajinami bývalého Sovietskeho zväzu dlhodobo relatívne nízka. Zdôrazňovaný je neraz aj pomerne nízky zahraničný dlh Ruska a jeho slušné devízové rezervy. Majú tieto parametre zdravé základy alebo ide skôr o čarovanie s údajmi?

Začal by som nízkym dlhom. To je jednoznačne pozitívny aspekt. Ja študentom vždy hovorím: „Porovnajte si Rusko a Venezuelu.“ Oba štáty majú ekonomiky založené na vývoze ropy, nemajú úplne demokratické vlády a zdieľajú mnoho iných charakteristík. Sú napríklad ďaleko od ideálu, čo sa riadenia štátu týka, ale napriek tomu sa Rusku darí nepomerne, ale nepomerne lepšie než Venezuele. Môžeme Vladimira Putina kritizovať, ako chceme, ale to, že jeho vláda splatila zahraničné dlhy Ruska, hneď ako mohla, že nepumpovala všetky peniaze z ropy do ekonomiky, boli správne kroky. Rusi neskĺzli k tomu, že by začali dôchodcom a sociálne slabším skupinám obyvateľstva vyplácať peniaze len tak. Nerozhadzovali finančné prostriedky s tým, že ropa bude vždy drahá. Toto sú jednoznačne pozitívne rozhodnutia, ktoré štátu pomohli ustáť rôzne krízy. Napríklad kríza rokov 2008-2009 sa Ruska prakticky vôbec nedotkla. Omnoho vážnejšia bola kríza v roku 2014 a náhly prepad cien ropy, ale aj tam to nakoniec ustáli relatívne dobre.

Takže Moskva bola v určitom smere ekonomicky predvídavá?

Tu by som povedal, že je to ďalší pozitívny moment ruskej ekonomiky. Rusi majú na ekonomických pozíciách naozaj kompetentných a výborných ľudí. Alexej Kudrin, Igor Šuvalov, Eľvira Nabiullina, German Gref, to sú naozaj schopní manažéri. German Gref napríklad riadi Sberbank. Keď som bol v Rusku ja, Sberbank bol otravný moloch, ktorý úrovňou svojich služieb odrádzal, koho mohol. Dnes je to moderná banka, ktorá je zameraná na najnovšie technológie a je schopná fungovať aj na západných trhoch. Nie je to štýlom, že štát ju dotuje, aby nejak existovala, ona reálne funguje.

A ako je to napríklad s už spomínanou relatívne vysokou zamestnanosťou v Rusku. Reflektuje reálny stav trhu alebo je umelo udržiavaná štátom?

Toto je téma, ktorá by potrebovala hlbší výskum. Dovolím si ale povedať, že z veľkej časti je zamestnanosť udržiavaná umelo. Treba pripomenúť jednu vec a hoci je to strašné klišé, ale Rusko je naozaj veľká krajina. Ak majú v odľahlom meste jednu veľkú továreň a tá im skrachuje, bude to znamenať kolaps obrovského kusu územia.

Rozprávame sa o fenoméne monogorodkov?

Áno, aj. Na obrovskú rozlohu krajiny je naviazané všetko ostatné. Rusi sa snažia udržovať podobné kľúčové, často neefektívne podniky a ľudia majú prácu, ale je to dvojsečné. Na jednej strane nenecháte celé mesto padnúť. Ale na druhej strane sa vám deje to, že ľudia, ktorí pracujú v tejto nezmyselnej prevádzke, ktorá nič neprodukuje, respektíve produkuje niečo, čo nikde nemôže uspieť, chýbajú inde. Chýbajú napríklad v tej novej, produktívnejšej ruskej ekonomike. Na druhej strane Rusko vďaka tejto politike celkom dobre ustáva ekonomické dosahy pandémie, a to lepšie ako akákoľvek iná krajina. Je to aj vďaka tomu, že nestojí veľmi na odvetviach, ako sú turizmus alebo celkovo sektor služieb. V Rusku je to tak. Prídete do Moskvy a všetko tam normálne funguje, avšak v štyri hodiny cesty vzdialenom Valdimire to už hapruje a čím ďalej idete od Moskvy, tým je to horšie.

Ak sa teda rozprávame o fenoménoch, ako sú monogorodky, umelo udržiavaná zamestnanosť a celkovo skôr slabý sektor služieb, sú to opäť fenomény, ktoré na jednej strane brzdia modernizáciu ekonomiky, ale zároveň jej pomáhajú ľahšie prekonávať krízy?

Áno, ono to stabilizuje ako v pozitívnom, tak aj v negatívnom smere. Táto ekonomická stratégia zamrazuje súčasný stav. Rusko nejde dopredu, ale ani nepadá. Avšak, ak vezmeme do úvahy, že ekonomiky rastú a padajú, ale celkovo sa posúvajú, tak ruská ekonomika stagnuje. Preto sa hovorí o tom, že Rusko prešlo z fázy stability do fázy stagnácie. Dáva im to skutočne výhodu, že nepadajú spolu s ostatnými, ale problémom je, že sa držia na určitej úrovni, pričom tá úroveň by v prípade Ruska mohla byť skutočne vyššia.

Dalo by sa povedať, že ruská ekonomika je vo svojej podstate opakom estónskej ekonomiky, ktorá je založená na službách a inováciách, pričom divoko rastie aj divoko padá.

V podstate áno.

Už sme to trocha načrtli, ale v čom vidíte najväčší súčasný problém ruskej ekonomiky vy?

Zo súčasných problémov je najvážnejším asi zlé právne prostredie. To si uvedomujú aj všetci v Rusku. Nerozprávame sa tu len o odhaleniach Navaľneho. O tomto probléme sa dočítate natvrdo aj vo vládnych dokumentoch. Právne prostredie, vymáhateľnosť práva, predvídateľnosť. Toto sú všetko veci, ktoré sú pre Rusko z ekonomického hľadiska najväčším problémom. To vyplýva aj z podstaty politického systému. Ak sa vysokopostavený úradník v Rusku rozhodne, že vám zoberie firmu, tak on vám ju zoberie. Vy ho môžete nahlásiť na miestnej polícii, ale on šéfuje aj tej. Alebo sa môžete ísť sťažovať iným orgánom, ale aj tie s ním budú spriahnuté. Vy pritom zároveň idete so svojou sťažnosťou proti systému a tým pádom aj proti samotnému štátu. Ak sa sťažujete na neho, sťažujete sa na štát a nemáte šancu uspieť.

Rozprávali sme sa o súčasných problémoch ruskej ekonomiky a trocha sme už načrtli aj určité hlboké štrukturálne problémy, ktoré režim Vladimira Putina zdedil, ako napríklad monogorodky. Vidíte aj nejaké iné zásadné štrukturálne problémy a obmedzenia ruskej ekonomiky?

Pre Rusko bude vždy najväčším problémom jeho obrovská rozloha. To je pritom štrukturálny problém, s ktorým môžu len ťažko niečo urobiť. Ak je z Vladivostoku omnoho bližšie do Japonska než do Moskvy, tak sa s tým ťažko dá niečo robiť. Tieto obrovské rozmery sú extrémne. Nechcem zabiehať do fenoménov, ako sú špecifiká ruskej mentality, keďže ja tento typ výskumu nerobím. V Rusku, ak sa pozriete na zavádzanie nových technológií z historického hľadiska, oni ich vždy zavádzali pomerne rýchlo. Napríklad železnice sa v Rusku objavili okolo roku 1837, pričom v Británii to bol rok 1830. Nebolo to oveľa neskôr. Problémom je, že ak máte také rozsiahle územie, postaviť tú železnicu v celej krajine je drahé, trvá to dlho a jej návratnosť bude pomerne malá. Z tohto hľadiska to Rusi majú objektívne extrémne ťažké. My im tu môžeme z Česka dávať rady, ale tých 16 kilometrov diaľníc, čo sme postavili za posledných desať rokov, to je síce pekné, ale nie je to pekné. Je to hanba, pretože aj tie diaľnice, čo máme, sú hanba. A ak sa chceme rozprávať o Rusku, človek si toto musí vynásobiť mnohonásobne.

Vo vzťahu k Rusku a jeho ekonomike majú niektoré médiá svoje obľúbené naratívy. Patrí medzi ne údajná snaha Ruska o položenie dolára ako svetovej rezervnej meny, plány na obnovenie zlatého štandardu a celkové úspechy pri dosahovaní autarkie. Snaží sa Rusko skutočne dosiahnuť tieto ciele, je to v jeho silách a sú vôbec v jeho záujme? 

Pri týchto iniciatívach ide skôr o snahu zrelativizovať západný svet. Rusko by chcelo byť jedným z pólov svetovej politiky a ekonomiky, ale nemá na to. Má obrovskú ekonomiku, ktorá však enormné množstvo zdrojov míňa na to, aby vôbec fungovala, nieto, aby ešte rástla. Je tam snaha oslabiť dolár, fungovať tak, že Rusko bude pólom spolu s Čínou, ale tie rozdiely sú veľké. Rusko sa nemôže rovnať ani s Čínou a ani so Spojenými štátmi. Keď Rusko uvalilo embargo na európske potraviny, niektorí producenti na to síce tvrdo doplatili, ale ich celkový dosah bol minimálny. Pri podobných iniciatívach sa Rusi snažia vystupovať z pozície sily, ale myslím si, že tým svoje sily len prepínajú.  

Špecifický charakter ruskej ekonomiky oproti ekonomikám západnej Európy nie je fenoménom posledných desaťročí a ani storočia. Dlhodobo je to exportná ekonomika čerpajúca z rozľahlosti štátu a občasných centralizovaných skokov vpred. V 17. storočí, v časoch tzv. malej doby ľadovej, Rusko profitovalo z kožušín zo Sibíri, neskôr z poľnohospodárskej nadprodukcie novoobsadených stepných černozemí a nakoniec z uhľovodíkov v Arktíde. Nikdy teda nešlo o efektívnu merkantilnú ekonomiku západoeurópskeho typu. Je dnešná ruská ekonomika tou istou entitou ako vždy, len s inou tvárou, alebo sa po páde Sovietskeho zväzu skutočne zmenila a priblížila k ekonomike, nazvime to, západného typu?

Človek musí vždy vnímať ten rozdiel. Rusko by sa dalo najlepšie prirovnať asi k Brazílii. Rovnaká nevyrovnanosť. Aj tam je väčšina obyvateľstva koncentrovaná v prímorských oblastiach. V Rusku je to jeho európska časť. Zvyšok krajiny je veľmi riedko osídlený. Rusko je skutočne špecifické už len tým externým rastom, že vždy žijú z toho, čo niekde vykopú a im to dáva pocit, že sa ani nemusia moc snažiť.

Hovoríme v podstate o takzvanej pasci nerastného bohatstva?

Presne tak. Z ich pohľadu peniaze sú tak či tak, načo by sa snažili a niekam posúvali. Opakom je Japonsko, ktoré nemá prakticky žiadne zdroje, a preto sa musí snažiť veľmi. To sa už síce dostávame k téme mentality, ale táto pasca nerastného bohatstva tam jednoznačne je.

Často sa hovorí o tom, že Rusko sa môže stať ekonomickým príveskom vyspelejšej Číny, ale aj o tom, že najmä jeho poľnohospodárstvo by mohlo profitovať z klimatickej zmeny. Prípadne, mohlo by charakter Ruska zmeniť otvorenie Severnej námornej trasy. Rusko sa tradične nachádzalo mimo hlavných obchodných trás a od pádu Novgorodskej Rusi v 15. storočí nebolo vnímané ako merkantilný štát. Rozprávali sme o jej štrukturálnych problémoch, avšak faktom je, že ruská ekonomika nikdy nebola taká výkonná ako ekonomiky západných štátov. Napriek tomu sa štát posledných 500 rokov rozvíjal a dosahoval výsledky vo vede, technike aj vojenskej expanzii. Rusko rástlo územne, ekonomicky aj technologicky. Ako vidíte hrozby a príležitosti pre ruskú ekonomiku v 21. storočí?

Ja veľmi nerád predpovedám, pretože aj so Severnou námornou trasou sa môže stať to, že sa zmenia oceánske prúdy a bude znova nepoužiteľná. To sa predpovedá ťažko. Čo sa dá predpovedať, to je rast Číny. A to je opäť dvojsečné. Môže to znamenať, že Sibír a ruský Ďaleký východ sa začnú rozvíjať a budú atraktívnejšie pre Rusov, aby sa tam sťahovali, čo je niečo, o čo sa Kremeľ dlhodobo usiluje. Avšak na druhú stranu to môže oslabiť lojalitu regiónov voči centru. A ono sa to deje už teraz. Protesty v Chabarovsku nie sú o tom, že by ľudia nenávideli Putina, ale o tom, že u nich vzrástla regionálna lojalita, ktorá začína konkurovať lojalite centru. Môže sa preto stať, že lojalita týchto oblastí k Ázii bude narastať. Ja netvrdím, že Rusko sa bude fyzicky deliť, ale môže sa začať štiepiť mentálne. Pre Rusko by bolo asi ideálne, ak by mu došla ropa a oni by museli uvoľniť tú druhú ekonomiku. Nechať ruských vývojárov pracovať a neotravovať im život hrozbou toho, že im niekto vezme firmu. To by bolo pre štát ideálne.

Rusi v minulosti už párkrát dokázali modernizovať ekonomiku v podmienkach nedostatku exportného tovaru. Napríklad u nás málo známa menová reforma Alexeja Romanova. Došlo k nej v čase, keď Sibír ešte len začínala byť kolonizovaná a o jej zdroje nebol na svetových trhoch záujem, pričom krajina sa ešte stále spamätávala z dosahov smuty. Daná reforma vytvorila zdravé základy ekonomického rastu krajiny na dlhé desaťročia. Vidíte možnosť, že by niečoho takého boli v prípade potreby znova schopní?

Myslím si, že áno. Vždy sa snažím študentom pripomínať, že Rusi naozaj nie sú nejakí marťania s tykadlami. Sú to ľudia, ako sme aj my. Rusko má naozaj extrémne schopných a múdrych ľudí. Problémom je, že títo ľudia im často odchádzajú do zahraničia. To je ďalšia z vecí, ktorú by mali v Kremli reflektovať a riešiť. Avšak, dokým ruskej ekonomike dominujú firmy ako Rosnefť alebo Gazprom, na ktoré sú naviazaní rôzni Rothenbergovia a podobne, a celé je to postavené na snahe vysávať tieto zdroje vo svoj prospech, nebude to možné. Napríklad známe dobývanie renty, je dnes v Rusku minimálne porovnateľné s tými tak preklínanými 90. rokmi. Dokým bude toto fungovať, Rusko sa ďalej nepohne. Problémom je, že ak v Rusku vybudujete firmu, tak si v určitej fáze poviete: „Dosť, už nechcem takúto divokú džungľu, ktorá mi umožní rásť neobmedzene, ale chcem stabilné právne prostredie, aby som o to len tak neprišiel. Ja som tu niekoľko rokov niečo budoval a nechcem o to zrazu prísť len preto, že niekto silnejší sa mi to rozhodne zobrať. Niekto, kto k môjmu biznisu nikdy nijak neprispel.“ Takíto ľudia potom chcú, aby sa režim zmenil, pretože práve ten režim vyprodukoval človeka, ktorý im zobral biznis. Toto nie sú zlyhania jednotlivca, ale systémové záležitosti. Toto je problém autoritatívnych režimov. Oni sa na začiatku zdajú efektívne, lebo vladár prišiel a urobil potrebnú reformu. Ale postupne sa tieto režimy vyčerpávajú vnútorne tak, až padnú. Nie sú totiž schopné prirodzeného vývoja. V určitom momente sa stanú príťažou.

Karel Svoboda vyštudoval Ruské a východoeurópske štúdiá na Univerzite Karlovej v Prahe, kde získal titul Ph. D. Momentálne prednáša na Inštitúte medzinárodných štúdií Fakulty sociálnych štúdií Univerzity Karlovej. Venuje sa problematike Ruska a vzťahov v postsovietskom priestore.