Janků Peter

„Slovom Judáš sa v prenesenom význame označuje zradca, podvodník, nedôveryhodný človek. Spojenie judášsky groš sa spája s nekalou činnosťou, korupciou, úplatnosťou či zradou“ - takto definuje pomenovanie „Judáš“ wikipédia. Judáš bol však jedným z dvanástich učeníkov, ktorého si tiež vyvolil Ježiš Kristus, napriek tomu, že musel vedieť, že ho zradí. Čo nám tým chcel Ježiš povedať a čo to má spoločné s kresťanskou politikou a voľbami?

Viac o tom možno napovie pozícia Judáša pred jeho legendárnou zradou. Judáš bol niečo ako ekonóm. Ekonóm apoštolov, ktorý sa staral o ich financie, ako sa to nepriamo dozvedáme napríklad z Jánovho evanjelia, z pasáže, keď vyčítal Lazarovej sestre Márii, že plytvá drahým nardovým olejom, keď ním natierala Ježišovi nohy: „Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným?“ Lenže to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali. Ježiš povedal: „Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu! Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.“(Jn, 12, 5-8) Nad cenu peňazí, dokonca nad charitatívny účel ich použitia, tak Ježiš kladie obrad, oslavujúci Božiu prítomnosť v živote človeka. Už v týchto pasážach vnímame konflikt medzi Ježišovým prístupom a niečím, čo by sme mohli nazvať aj Judášskou mentalitou.

Judášska mentalita nedokáže vidieť dve roviny jednej skutočnosti, kde duchovná rovina dáva hodnotu tej materiálnej, ale snaží sa nás presvedčiť, že najskôr musíme riešiť ekonomické, sociálne, hospodárske či materiálne veci v živote a hodnoty, nábožnosť, či kultúrno-etické záležitosti, to je niečo, čo máme, alebo dokonca v záujme pokoja v spoločnosti, musíme odložiť na vedľajšiu koľaj. Presne to počujeme v predvolebných vyjadreniach mnohých politikov, ktorí sa hlásia ku kresťanskej viere či hodnotám.

Judášska mentalita v situácii, keď chcú Ježiša nachytať zákonníci s daňami pre cisára a on prozreteľne odpovie: „Čo je cisárovi, dajte cisárovi a čo je Božie, Bohu“ (Mk, 12, 17), nás dokáže presviedčať, že tu sám Ježiš oddeľuje správu vecí verejných od Božích vecí, ktoré si máme nechať na prežívanie v súkromí. Týmto napríklad argumentuje sekularizmus, ktorý sa nábožnosť a náboženské prežívanie snaží za každú cenu odstrániť z verejného života a chce vytvoriť nábožensky neutrálny štát. Je to však klamstvo, nakoľko sekularizmus je novým progresívnym náboženstvom, ktoré sa snaží verejný priestor naplniť zvrátenou antimorálkou, ako som o tom písal tu. Aj tu je rad mnohých tzv. „progresívnych“ kresťanských kandidátov, ktorí sú pripravení žiť a obhajovať dvojtvárny život, ten verejný a ten súkromný a pritom pokojne zapierať Krista.