Podľa jej názoru v každom regióne sú iné najčastejšie sa vyskytujúce duševné ochorenia. V chudobných oblastiach, kde je často nedostupná zdravotná starostlivosť, narastá počet detí, ktoré sú negramotné. Blízko ich bydliska nie sú špeciálne školy pre deti, ktoré zaostávajú. Z tohto dôvodu podľa psychiatričky ostávajú doma s rodičmi, stagnujú a nerozvíjajú iné schopnosti, na ktoré majú talent.

Pri detskom pacientovi je podľa psychiatričky ťažšie riešiť jeho duševnú chorobu ako u dospelej osoby, ktorá je motivovaná vyliečiť sa. Pri dieťati zohrávajú dôležitú úlohu aj jeho rodičia, s ktorými častokrát musí psychiater bojovať.

„Rodič musí prijať diagnózu, častokrát sa on obviňuje z toho, že kdesi urobil chybu. V niektorých prípadoch si rodič nemôže dovoliť mať nejaký problém s dieťaťom, pretože je práve po rozvode a ten druhý partner by mu to vyčítal. Situácia je komplikovaná aj tým, že do procesu terapie vstupuje veľa subjektov ako sociálny odbor, školstvo či psychológovia,” prezradila detská psychiatrička.

Hospitalizácia detského pacienta je podľa nej nevyhnutná, keď ohrozuje svoj život alebo svoje okolie. Týka sa to prípadov ako samovražedné pokusy, samovražedné myšlienky, duševné choroby, bipolárne poruchy, keď dieťa halucinuje alebo má endogénnu poruchu.

“Keby sme mali aspoň polovicu tých lôžok, čo majú dospelí, ja si myslím, že by určite boli naplnené deťmi, ktoré potrebujú pomoc. Ja som mala to šťastie alebo česť, že som začínala pracovať v dobe, keď sme vážnu chorobu hospitalizovali tri mesiace. Dnes deti po týždni či dvoch musia odísť z nemocnice, pretože je obrovský tlak na lôžka a odchádzajú domov nedoliečené, nie vždy sú ochotné užívať lieky alebo rodičia im ich odmietajú dávať,“ uzavrela psychiatrička Rosenbergerová.

(sita)