Môj priateľ Picasso. Unikátne fotografie Edwarda Quinna nájdete v Danubiane

Práve na Azúrovom pobreží začínal Edward Quinn fotografovať filmové hviezdy a populárne osobnosti.

Nemal vtedy žiaden plán do budúcna, nevedel, čo bude nasledovať. Pracoval len s tými, ktorí sa v oblasti práve vyskytli. Quinn mal zmluvu spočiatku s prestížnym týždenníkom Paris Match, no príležitostne robil aj pre viacero ďalších magazínov a fotografických agentúr.

Rozhodujúcim podnetom pre jeho samostatnú fotografickú tvorbu, ktorú neskôr zúročil aj v samostatných knihách, bolo však stretnutie s Pablom Picassom v roku 1951.

Svojou prácou, ale aj svojím osobitým šarmom, skromnosťou, spontánnosťou a hlavne pokorným prístupom (nielen) k tvorbe si pomerne rýchlo získal umelcovu dôveru. A úzko s ním spolupracoval až do roku 1972. To bolo rok pred majstrovou smrťou.

Picasso, ktorý sa roky obklopoval iba ľuďmi, ktorí ho zaujímali a ktorí boli istým spôsobom tvoriví, mu umožnil fotografovať ho pri rôznych činnostiach. Quinn si získal jeho stopercentnú dôveru a nikdy nedal majstrovi dôvod, aby o ňom zapochyboval.

Preto potom vznikol Picasso pri maľovaní, Picasso sochár, Picasso grafik a kresliar. Picasso v keramickej dielni v Madoure. Quinnov fotoaparát mal tú česť, že mohol nazrieť aj do umelcovho súkromia. A robil to celkom bez cenzúry.

Fotografoval ho pri odpočinku, aj pri stretnutiach s priateľmi. Ale zaznamenával aj vysoko intímne chvíle v rodinnom kruhu. Najprv s Françoise Gilotovou a ich deťmi, neskôr s druhou manželkou Jacqueline Roqueovou, jej dcérou ako aj s obľúbenými zvieratami.

Počas tejto plodnej a úzkej spolupráce Quinn vytvoril takmer desaťtisíc fotografií z Picassovho života a práce. Tie približujú umelca z viacerých neznámych uhlov pohľadu tak, ako to nemohol urobiť už potom žiaden fotograf.

Mnohí svetoví fotografi síce Picassa fotografovali, boli to však skôr umelci zameraní na štylizovaný portrét. Napríklad Henri Cartier-Bresson, Robert Doisneau, Robert Capa a iní. Spomenutí majstri nemali nikdy slobodnú možnosť sprostredkovať osobnosť Picassa v jeho celistvej umeleckej kreativite aj ľudskej komplexnosti tak, ako to robil celkom bežne Edward Quinn.

Picasso sa totiž nepotreboval žiadnym spôsobom pred spomenutými majstrami fotografmi (ani pred nikým iným) „otvárať“, a ani netúžil inak exhibovať.

Už počas života bol veľkou legendou a chceli ho vidieť, navštíviť a hovoriť s ním tisícky ľudí. Medzi nimi prezidenti, králi, premiéri, tí najbohatší šejkovia, biznismeni či iné špičkové celebrity vtedajšieho sveta. Poznal ho totiž temer každý.

Picasso bol vo svojej dobe určite aspoň 50 rokov synonymom posadnutej workoholickej tvorivosti, keď premieňal na umenie celkom prirodzene čokoľvek, čoho sa dotkol. Quinove fotografie sú o to vzácnejšie, že patria k bezprostredným záznamom, ktoré fotograf nikdy vopred nearanžoval.

Nemal na to napokon ani čas a ani to nikdy nebol jeho spôsob práce.

Quinn disponoval ojedinelou intuíciou. Mal úžasný cit pre záber, aj svetlo. Vedel ako najlepšie nastaviť kameru, aby výsledkom bola prirodzená premena okamihu na svedectvo jedinečnosti danej osobnosti.

Výstava v Danubiane je výberom 125 majstrovských fotografií, ktoré vznikli počas dvadsaťročného priateľstva Quinna s Picassom.

Tento ojedinelý dokument o živote, práci a oddychu majstra svetového umenia je svojím spôsobom životopisným záznamom doby a existencie človeka, ktorý písal desaťročia dejiny svetového umenia.

Diela sú zapožičané zo zbierky Edward Quinn Archive a výstava bola zorganizovaná v Musée Picasso v Antibes, vo Francúzsku, kde mala názov Picasso sans cliché. V Danubiane potrvá do 2. 6. 2024.