Čo sa o sankciách a Európanoch možno dozvedieť v Karibiku

Prvý rok nového tisícročia som privítal v Havane. Bol som tam náhle „prevelený“ novou vládou po predchádzajúcom dvojročnom pobyte v USA. A ako to občas chodí, bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia. Čo už, povedal som si, diplomacia sa predsa robí všade na svete. S ohľadom na špecifické, ba výnimočné americko-kubánske vzťahy mal tento presun pre mňa výnimočné čaro, ktoré som objavil až potom, keď som bližšie poznal aj druhú stranu tej istej mince. Ale o tom možno inokedy…

Počas svojej kubánskej misie som mal na starosti i vzťahy Slovenska s viacerými karibskými štátmi. Počas návštevy Dominikánskej republiky som okrem štandardných partnerov – parlament, vláda, minister zahraničných vecí – vyhľadal aj hlavu katolíckej cirkvi v krajine. Kardinál Rodríguez sa mi na úvod neobvykle dlhého rozhovoru na začiatok ospravedlnil, že nemal čas sa pripraviť na naše stretnutie. Mal k tomu veľmi dobrý dôvod. Neskoro v noci sa vrátil z dôležitej konferencie vo Vatikáne. A tak sme sa až tak veľmi nevenovali bilaterálnym vzťahom ale „podružným“ globálnym problémom. Bol plný dojmov z konferencie a cítil som, že má chuť sa o ne podeliť. V duchu som si povedal, kedy budem mať podobnú možnosť ako svetský človek „vyspovedať“ kardinála a občas som tiež priložil nejaké to polienko do debaty. Rýchlo sme našli spoločnú reč. Veľmi dobre som poznal havanského kardinála Jaime Ortegu, ktorý bol mojím častým hosťom a ešte v minulom storočí som mal možnosť zblízka pozorovať zásadný príspevok nikaragujského kardinála Obando y Bravo k mierovému procesu v Strednej Amerike.

Debata sa zvrtla aj na starý kontinent, keď sa mi kardinál zveril s obsahom jeho rozhovoru s parížskym kardinálom Lustigerom počas ich spoločnej večere v Ríme. Francúz mu so zdesením hovoril, že pri ostatnom sčítaní obyvateľstva bolo v regióne veľkého Paríža pokrstených menej detí ako narodených moslimov. Neodpustil som si komentár: toto môže byť bod zlomu. Ako to myslíte, pýta sa Dominikánec. Nuž, takýto demografický vývoj bude mať dozaista svoje implikácie na sociálno-ekonomickú situáciu v kľúčovej európskej krajine a bolo by zvláštne, ak by sa to zásadným spôsobom neprejavilo na politickej scéne. Je to len otázka času. Kocky sú hodené, ako povedal Cézar, prekračujúc rieku Rubikon. Hm, reagoval kardinál a medzi riadkami povedal, že ako dobre, že jeho krajina je tak ďaleko od islamského sveta. Im úplne stačia „výzvy“, ktoré neustále prichádzajú od neďalekej veľmoci. Na náš rozhovor som si spomenul necelý rok po mojom návrate z Havany. V apríli 2002 nebol vyzývateľom Jacquesa Chiraca – prvýkrát vo finále prezidentských volieb – nik iný ako Jean-Marie Le Pen. Otec dnešnej hviezdy na francúzskom politickom nebi.

V máji o rok neskôr som počas študijného pobytu na parížskej ENA v jednom momente opäť meditoval (či zapochyboval?) o francúzskej budúcnosti krajiny galského kohúta. Zemetrasenie veľkých rozmerov zasiahlo Alžírsko. V mimoriadnom televíznom vysielaní sa zrazu objavil na obrazovke legendárny futbalista Z. Zidane. Prihlásil sa k svojim koreňom a slovami: „My, Francúzsko, stojíme v tejto ťažkej chvíli pri alžírskom národe,“ naštartoval celoštátnu kampaň na pomoc. Už na druhý deň letelo niekoľko plne naložených lietadiel smerom do severnej Afriky. S myšlienkami na obete prírodnej katastrofy som zašiel na bohoslužbu v poloprázdnej Katedrále Notre-Dame, ktorú slúžil kardinál Lustiger. Takže som to ešte stihol. Myslím oboje. Parížskeho arcibiskupa, ktorý o krátky čas zomrel, ale aj chrám Matky božej, ktorý vyhorel pred pár rokmi. Presne na Veľkú noc, najväčší sviatok kresťanov. Náhoda? Alebo zdvihnutý prst? Ak áno, tak len pre Francúzov? V úžase pozorovania horiaceho pokladu ľudskej tvorivosti stredovekých architektov som akoby počul hlas volajúci z plameňov: haló, ja som tu nielen pre turistov. Nevdojak som si spomenul na scénu z obľúbeného filmu mojej ranej mladosti. Fyzicky odpudzujúci ale duševne krásny Quasimodo leje zo strechy toho istého chrámu rozpálenú tekutinu na rozzúrený dav možno pekných, ale vnútri škaredých ľudí plných nenávisti, ktorí chcú ublížiť nevinnej dievčine. A to aj za cenu znesvätenia miesta, ktoré chráni najošklivejší Parížan.    

Vráťme sa ale späť do Karibiku. Počas večere u britského veľvyslanca v Havane som sedel vedľa švédskej kolegyne. Zistili sme, že v predchádzajúcom storočí sme spolu začínali diplomatickú kariéru v Nikarague. V tom čase sme sa nepoznali keďže počas studenej vojny sa kontakty medzi diplomatmi západnej a východnej Európy veľmi nepestovali. Spomínajúc na začiatky našej kariéry mi nevdojak prišla na jazyk otázka. Ako hodnotí Švédka skutočnosť, že sandinovský revolucionár Daniel Ortega, ktorý po zvrhnutí diktátora A. Somozu vládol desať rokov v krajine, potom v demokratických voľbách prehral s opozíciou podporovanou zo zahraničia a dnes je opäť pri moci. (Pozn. autora: Ortega panuje v Nikarague ešte aj dnes, t. j. viac ako dvadsať rokov po mojej kubánskej misii, dokonca spolu so svojou manželkou a viceprezidentkou v jednej osobe!) Uprostred živého rozhovoru zrazu švédska veľvyslankyňa zosmutnela. Považuje to za jedno z najväčších zlyhaní a jej sklamaní zo škandinávskej zahraničnej politiky, ktorá sa zvykla angažovať v konfliktných regiónoch.

Nechcel som ďalej kaziť jej náladu, respektíve náš rozhovor, a tak som sa už len sám seba v duchu pýtal. Ako je možné, že politický režim na Kube odolal niekoľko desaťročí rôznym sankciám, respektíve embargu zo strany najsilnejšej krajiny na svete? Ktorá je tak „proklatě blízko“ od kubánskych brehov? Fidel Castro prežil toľkých amerických prezidentov, že ich už prestal rátať (reč je stále o roku 2001). Režim nepadol ani po ukončení systematickej a masívnej pomoci z východnej Európy po páde Berlínskeho múra. Ba prežil aj odchod Fidela na večnosť za jeho spolubojovníkom Che. Nevyšli teda ani prognózy umiernených kritikov režimu, ktorí čakali na jeho „biologické riešenie“. Priznám sa, že na to nemám odpovede. Počas misie na Kube a dlhší čas potom som si myslel, že „životaschopnosť“ tamojšieho systému tkvie v jednom zásadnom rozdiele od štátov v našom regióne. Zatiaľ čo u nás už vládla ikstá garnitúra dedičov totalitného režimu, na krásnom karibskom ostrove držali kormidlo stále tí istí muži, ktorí so zbraňou v ruke vybojovali politickú moc v krajine v roku 1959. Mali k tejto moci bezprostredný, osobný, priam citový vzťah. Bez toho, aby som pred nich kládol ideologické znamienka plus či mínus – boli autentickí. Podobne ako ich politický klon v neďalekej Nikarague.

Na skutočnosť, že sankcie veľkých a bohatých krajín nedokážu zmeniť politický systém ani malých chudobných krajín, som si spomenul v roku 2014 počas mojej ostatnej misie v Bukurešti. Po vojenskej akcii na Kryme začali štáty euroatlantického priestoru uplatňovať sankcie voči krajine, ktorá bola nimi konsenzuálne označená ako „bad guy“. Kládol som si pre seba, len tak potichu, hypotetickú (?) otázku. Ak to ustojí chudobná Kuba alebo Nikaragua, aký vplyv to potom bude mať na veľké – ďalšie prívlastky si dosaďte podľa osobnej preferencie – Rusko? Zmení zásadným spôsobom svoje správanie?

Hm. Mal som pochybnosti. Uplynulo desať rokov a nie som si istý, či z mojich pochybností ubudlo…