Prvý rok nového tisícročia som privítal v Havane. Bol som tam náhle „prevelený“ novou vládou po predchádzajúcom dvojročnom pobyte v USA. A ako to občas chodí, bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia. Čo už, povedal som si, diplomacia sa predsa robí všade na svete. S ohľadom na špecifické, ba výnimočné americko-kubánske vzťahy mal tento presun pre mňa výnimočné čaro, ktoré som objavil až potom, keď som bližšie poznal aj druhú stranu tej istej mince. Ale o tom možno inokedy...

Počas svojej kubánskej misie som mal na starosti i vzťahy Slovenska s viacerými karibskými štátmi. Počas návštevy Dominikánskej republiky som okrem štandardných partnerov – parlament, vláda, minister zahraničných vecí – vyhľadal aj hlavu katolíckej cirkvi v krajine. Kardinál Rodríguez sa mi na úvod neobvykle dlhého rozhovoru na začiatok ospravedlnil, že nemal čas sa pripraviť na naše stretnutie. Mal k tomu veľmi dobrý dôvod. Neskoro v noci sa vrátil z dôležitej konferencie vo Vatikáne. A tak sme sa až tak veľmi nevenovali bilaterálnym vzťahom ale „podružným“ globálnym problémom. Bol plný dojmov z konferencie a cítil som, že má chuť sa o ne podeliť. V duchu som si povedal, kedy budem mať podobnú možnosť ako svetský človek „vyspovedať“ kardinála a občas som tiež priložil nejaké to polienko do debaty. Rýchlo sme našli spoločnú reč. Veľmi dobre som poznal havanského kardinála Jaime Ortegu, ktorý bol mojím častým hosťom a ešte v minulom storočí som mal možnosť zblízka pozorovať zásadný príspevok nikaragujského kardinála Obando y Bravo k mierovému procesu v Strednej Amerike.

Debata sa zvrtla aj na starý kontinent, keď sa mi kardinál zveril s obsahom jeho rozhovoru s parížskym kardinálom Lustigerom počas ich spoločnej večere v Ríme. Francúz mu so zdesením hovoril, že pri ostatnom sčítaní obyvateľstva bolo v regióne veľkého Paríža pokrstených menej detí ako narodených moslimov. Neodpustil som si komentár: toto môže byť bod zlomu. Ako to myslíte, pýta sa Dominikánec. Nuž, takýto demografický vývoj bude mať dozaista svoje implikácie na sociálno-ekonomickú situáciu v kľúčovej európskej krajine a bolo by zvláštne, ak by sa to zásadným spôsobom neprejavilo na politickej scéne. Je to len otázka času. Kocky sú hodené, ako povedal Cézar, prekračujúc rieku Rubikon. Hm, reagoval kardinál a medzi riadkami povedal, že ako dobre, že jeho krajina je tak ďaleko od islamského sveta. Im úplne stačia „výzvy“, ktoré neustále prichádzajú od neďalekej veľmoci. Na náš rozhovor som si spomenul necelý rok po mojom návrate z Havany. V apríli 2002 nebol vyzývateľom Jacquesa Chiraca – prvýkrát vo finále prezidentských volieb – nik iný ako Jean-Marie Le Pen. Otec dnešnej hviezdy na francúzskom politickom nebi.

V máji o rok neskôr som počas študijného pobytu na parížskej ENA v jednom momente opäť meditoval (či zapochyboval?) o francúzskej budúcnosti krajiny galského kohúta. Zemetrasenie veľkých rozmerov zasiahlo Alžírsko. V mimoriadnom televíznom vysielaní sa zrazu objavil na obrazovke legendárny futbalista Z. Zidane. Prihlásil sa k svojim koreňom a slovami: „My, Francúzsko, stojíme v tejto ťažkej chvíli pri alžírskom národe,“ naštartoval celoštátnu kampaň na pomoc. Už na druhý deň letelo niekoľko plne naložených lietadiel smerom do severnej Afriky. S myšlienkami na obete prírodnej katastrofy som zašiel na bohoslužbu v poloprázdnej Katedrále Notre-Dame, ktorú slúžil kardinál Lustiger. Takže som to ešte stihol. Myslím oboje. Parížskeho arcibiskupa, ktorý o krátky čas zomrel, ale aj chrám Matky božej, ktorý vyhorel pred pár rokmi. Presne na Veľkú noc, najväčší sviatok kresťanov. Náhoda? Alebo zdvihnutý prst? Ak áno, tak len pre Francúzov? V úžase pozorovania horiaceho pokladu ľudskej tvorivosti stredovekých architektov som akoby počul hlas volajúci z plameňov: haló, ja som tu nielen pre turistov. Nevdojak som si spomenul na scénu z obľúbeného filmu mojej ranej mladosti. Fyzicky odpudzujúci ale duševne krásny Quasimodo leje zo strechy toho istého chrámu rozpálenú tekutinu na rozzúrený dav možno pekných, ale vnútri škaredých ľudí plných nenávisti, ktorí chcú ublížiť nevinnej dievčine. A to aj za cenu znesvätenia miesta, ktoré chráni najošklivejší Parížan.