Kauza Viganò má rozuzlenie: Vatikán arcibiskupa exkomunikoval

Arcibiskup už vopred deklaroval, že s Dikastériom nijako spolupracovať nemieni, pretože súdny proces považuje za vykonštruovaný, a teda piatkové pojednávanie sa odohralo v jeho neprítomnosti. Keďže neurčil vlastného právneho zástupcu ani neposlal písomné stanovisko na svoju obhajobu, DNV mu pridelilo advokáta.

Vatikán nakoniec talianskeho arcibiskupa exkomunikoval a uznal ho „vinným z vyhradeného deliktu schizmy“. Dikastérium prijalo toto rozhodnutie na štvrtkovom (4. júla) zasadnutí svojich členov. Citovalo tiež Viganòove „verejné vyhlásenia, ktorými prejavil odmietnutie uznať a podriadiť sa pápežovi“.

Celý prípad bol riešený ako mimosúdny trestný proces, teda zrýchlené súdne konanie, ktoré sa používa vtedy, keď dôkazy získané počas predbežného vyšetrovania sú natoľko jasné, že nie je potrebný ani plný kanonický súdny proces. O detailoch procesu a možných dôkazoch proti arcibiskupovi sme písali tu.

Arcibiskup Viganò nemieni svoj názor zmeniť

Hoci arcibiskupovi hrozil za spáchanie zločinu schizmy trest exkomunikácie (ktorý nakoniec dostal), Viganò trvá na svojom názore.

Na sociálnej sieti X v deň súdneho pojednávania uverejnil nasledovné stanovisko: „Ako som uviedol vo svojom komuniké z 20. júna, neuznávam autoritu tribunálu, ktorý si nárokuje ma súdiť, ani jeho prefekta [pozn. autora: prefektom je argentínsky kardinál Víctor Manuel Fernández], ani toho, kto ho vymenoval [pozn. autora: prefekt DNV je menovaný pápežom Františkom]. Toto moje rozhodnutie, ktoré je určite bolestivé, nie je výsledkom unáhleného konania alebo ducha vzbury; skôr je diktované morálnou nevyhnutnosťou, ktorá ma ako biskupa a nástupcu apoštolov zaväzuje svedčiť o Pravde, teda o Bohu samom, o našom Pánovi Ježišovi Kristovi.”

Z váženého nuncia schizmatik – ako k tomu vôbec došlo?

Carlo Maria Viganò nie je nejaký neznámy klerik, ktorý uverejňuje svoje vyhranené názory na internete. Ide o váženého arcibiskupa s doktorátom z obojakého práva (cirkevného aj civilného) z jezuitskej pápežskej univerzity v Ríme, ktorý má za sebou významnú diplomatickú kariéru.

Pôsobil ako stály pozorovateľ Svätej Stolice pri Rade Európy, ako apoštolský nuncius v Ugande, 11 rokov pracoval na Štátnom Sekretariáte vo Vatikáne, v rokoch 2009 až 2011 zastával prominentnú funkciu generálneho sekretára Pápežskej komisie pre Mestský štát Vatikán [čo je v podstate vatikánsky parlament, ktorému pápež deleguje svoju zákonodarnú moc, pozn. autora], a svoju kariéru zavŕšil ako apoštolský nuncius v USA v rokoch 2011 až 2016.

Kardinál Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár, sa pred pár dňami vyjadril ku kauze nasledovne: „Mons. Viganò zaujal niektoré postoje a gestá, za ktoré sa musí zodpovedať,“ ale na žiadosť novinárov si zaspomínal aj na časy spolupráce s arcibiskupom Viganòom: „Je mi to veľmi ľúto, pretože som si ho vždy vážil ako veľkého pracovníka, veľmi verného Svätej stolici, ktorý bol v istom zmysle aj príkladom. Keď bol apoštolským nunciom, pracoval dobre. Čo sa stalo neskôr, neviem.“

Tak, ako ani štátny sekretár Vatikánu nepozná presné dôvody zmeny u arcibiskupa Viganòa, ani my sa určite nedozvieme všetko. Aký-taký prehľad sa však dá získať, ak si pozorne prečítame niektoré arcibiskupove verejné vyjadrenia, ktoré intenzívne uverejňoval od začiatku roku 2023 na webe Nadácie Exsurge Domine.

Kritika korupcie a osobné spory

Arcibiskup Viganò patrí k popredným kritikom vatikánskych prelátov. Príčina tejto kritiky vyplýva z jeho dôverného poznania pomerov vo Vatikáne a taktiež z osobných sporov, ktoré vznikli počas jeho pôsobenia v rôznych funkciách.

Nechajme na chvíľu prehovoriť arcibiskupa. Na začiatky osobných konfliktov si spomína takto: „Udalosť, ktorá ma priviedla k rozporom s mojimi cirkevnými nadriadenými, začala, keď som bol delegátom pre pápežské zastúpenia [arcibiskup naráža na svoju misiu pri Rade Európy, pozn. autora], potom generálnym sekretárom guvernorátu a nakoniec apoštolským nunciom v Spojených štátoch.“

„Moja vojna proti morálnej a finančnej korupcii vyvolala zúrivosť vtedajšieho štátneho sekretára, kardinála Tarcisia Bertoneho, keď som – v súlade so svojimi povinnosťami ako delegát pre pápežské zastúpenia – odsúdil skazenosť kardinála McCarricka a postavil sa proti povýšeniu jeho skazených a nehodných kandidátov na biskupov, ktorých prezentoval štátny sekretár [Bertone], ktorý ma preložil do guvernorátu, pretože ‚som mu bránil menovať biskupov, ktorých chcel‘.“

Bývalý nuncius ďalej tvrdí: „Bol to vždy Bertone, v spolupáchateľstve s kardinálom Giovannim Lajolom, kto bránil mojej práci zameranej na boj proti rozšírenej korupcii v guvernoráte, kde som už dosiahol významné výsledky nad všetky očakávania. Boli to tiež Bertone a Lajolo, ktorí presvedčili pápeža Benedikta, aby ma vyhostil z Vatikánu a poslal ma do Spojených štátov.“

Problémy v USA opisuje bývalý nuncius nasledovane: „Tam som sa ocitol v situácii, keď som musel čeliť podlým činom kardinála McCarricka vrátane jeho nebezpečných vzťahov s politickými predstaviteľmi Obamovo-Bidenovej administratívy a tiež na medzinárodnej úrovni, o čom som neváhal informovať štátneho sekretára Parolina, ktorý to však nebral do úvahy.“

Pripomeňme si, že zmienený Tarcisio Bertone začal ako arcibiskup v severotalianskom meste Vercelli (1991-1995), potom pôsobil ako sekretár Kongregácie pre náuku viery [dnes Dikastérium pre náuku viery, pozn. autora] a neskôr ako arcibiskup v Janove (2002 –2006). Ján Pavol II. kreoval Bertoneho za kardinála v roku 2003 a pápež Benedikt XVI. si ho v roku 2006 vybral za štátneho sekretára, čím získal Bertone obrovský vplyv. Na tejto pozícii zotrval do roku 2013, keď ho nahradil súčasný štátny sekretár Pietro Parolin.

Aby sme boli spravodliví voči zmieneným kardinálom, je potrebné pamätať na to, že arcibiskup Viganò podáva svoju verziu toho, čo sa stalo, pričom neuvádza žiadne dôkazy. Na doplnenie obrazu by bolo nutné vypočuť si aj druhú stranu, čo, pochopiteľne, nateraz nie je možné.

Viganò pokračoval vo verejnej kritike vatikánskych prelátov aj v roku 2018, keď vzniesol vážne obvinenie voči pápežovi Františkovi a ostatným jeho spolupracovníkom z nedostatočného konania voči pedofilnému kardinálovi McCarrickovi, na čo Vatikán odpovedal 449-stranovou správou. Bývalý nuncius však zároveň vyzval pápeža Františka na rezignáciu, čo bolo už za čiarou.

Keby sme sa opýtali priamo Mons. Viganòa, ako je možné, že sa z uznávaného apoštolského nuncia, ktorého prácu pred pár dňami ocenil sám kardinál Parolin, stane nepohodlný arcibiskup, odpovedal by nasledovne:

“[Je to] nielen preto, že som žiadal spravodlivosť v kanonických procesoch vedených proti skorumpovaným prelátom, ale predovšetkým preto, že som poskytol interpretačný kľúč, ktorý ukazuje, ako bola korupcia v rámci hierarchie nevyhnutným predpokladom na jej kontrolu, manipuláciu a vydieranie, aby [hierarchia] konala proti Bohu, proti cirkvi a proti dušiam. A tento modus operandi – ktorý slobodomurárstvo podrobne popísalo predtým, ako sa infiltrovalo do cirkvi – odráža ten, ktorý sa používa v občianskych inštitúciách, kde sú zástupcovia ľudu, najmä na najvyšších úrovniach, vo veľkej miere vydierateľní, pretože sú skorumpovaní a zvrátení.”

Arcibiskup má pravdu v tom, že skorumpovaní ľudia sú vydierateľní. Platí to v štáte aj v cirkvi. O niektorých prípadoch vieme, o iných tušíme. Zároveň opäť treba dodať, že bývalý nuncius neuvádza žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by usvedčovali konkrétnych ľudí z korupcie.

Ako môžeme vidieť z verejných vyjadrení Mons. Viganòa, na jednej strane je to odvážny človek, ktorý sa nebojí poukazovať na podozrivé praktiky na najvyšších miestach. Na druhej strane, jeho túžba po spravodlivosti a boji proti zlu ho privádza k použitiu prostriedkov, ktoré nie sú vždy vhodné, a k záverom, ktoré môžu byť dokonca nespravodlivé voči ním obvineným osobám.

Teologické dôvody

Hoci osobné konflikty nie sú priamo predmetom súdneho procesu, ich rola je dôležitá, lebo vykresľujú okolnosti a odhaľujú, akým spôsobom bývalý nuncius pristupuje k problémom.

Pozrime sa aspoň stručne na príčinu sporu – obvinenie zo spáchania zločinu schizmy – teda prečo arcibiskup Viganò neuznáva autoritu pápeža Františka a dokonca ho považuje za heretika, schizmatika a tyrana, ktorého by mala cirkev odsúdiť a zosadiť z Petrovho trónu.

Podľa bývalého nuncia je hlavný problém v Druhom vatikánskom koncile, ktorý použijúc jeho vlastné slová „predstavuje ideologickú, teologickú, morálnu a liturgickú rakovinu, ktorej Bergogliova ‚synodálna cirkev‘ je nutnou metastázou“.

Tento koncil údajne narušil kontinuitu a vznikla po ňom nová cirkev, ktorá vraj slúži záujmom slobodomurárov a novému svetovému poriadku. Viganò z toho usudzuje, že „heterodoxné učenia šírené takzvanou „koncilovou cirkvou“ a „pápežmi koncilu“ od Pavla VI. ďalej predstavujú anomáliu, ktorá vážne spochybňuje legitímnosť ich autority učiť a riadiť [cirkev]“.

Pri téme koncilu môžeme vidieť scenár, ktorý sa viackrát zopakoval v dejinách cirkvi. Pápež zvolá koncil, ktorý prijme nejaké závery. Časť biskupov je nespokojná a závery kritizuje. Niektorí túto kritiku prenesú až do roviny prerušenia spoločenstva s pápežom. Presne toto sa stalo napríklad po Prvom vatikánskom koncile (1869–1870), keď sa odštiepila takzvaná starokatolícka cirkev a po Druhom vatikánskom koncile (1962–1965), keď sa odštiepil arcibiskup Marcel Lefebvre a založil Kňazské bratstvo sv. Pia X. (FSSPX).

Tento prístup sa nedá veľmi považovať za konštruktívne riešenie problémov v cirkvi. Je úplne v poriadku mať na niektoré rozhodnutia hierarchie kritický pohľad. Ale vyhlasovať, že pápeži sú heretici, ktorí stratili autoritu a pápežský stolec je uprázdnený [tento schizmatický prúd sa nazýva sedevakantizmus, pozn. autora], je prehnané tvrdenie.

Keby sa v štáte riešili konflikty tak, ako to robia niektorí v cirkvi, tak namiesto súčasnej Slovenskej republiky by tu vládla anarchia a chaos. Predstavme si, že po každom zasadaní slovenského parlamentu by bola časť občanov nespokojná so schválenými zákonmi a vyhlásila by, že neuznáva zákonodarnú autoritu Národnej rady a zakladá si vlastnú Národnú radu a teda vlastnú republiku. To by bol koniec štátu.

Podobne sa nám nemusia páčiť niektoré formulácie Druhého vatikánskeho koncilu, ani nepresné novinové vyjadrenia pápeža Františka na palube lietadla. Z toho však ešte nevyplýva, že Druhý vatikánsky koncil nebol legitímny alebo že súčasný pontifik nebol legitímne zvolený v konkláve v roku 2013.

Intelektuálna poctivosť pápeža a arcibiskupa Viganòa

Keď sa pozrieme, prečo bývalý nuncius označuje pápeža Františka za heretika, tak zistíme, že sú to najmä dve veci: dokument Amoris Leatitia, v ktorom pápež pripúšťa udeľovanie sviatostí civilne rozvedeným a znovu zosobášeným osobám, a zmena v Katechizme, kde sa trest smrti považuje za neprípustný.

Hoci pápež v Amoris Laetitia nie je úplne presný vo svojej formulácii [ide o poznámku pod čiarou č. 351 v 8. kapitole, pozn. autora], čím dáva možnosť svojim kritikom interpretovať jeho slová hereticky, to ešte automaticky neznamená, že pápež je heretik.Tak iné cirkevné dokumenty, ako aj text Amoris Laetitia je potrebné interpretovať v súlade s predchádzajúcimi dokumentmi pápeža Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a Magistéria vôbec. Týmto spôsobom heretická interpretácia nie je jediná možná a dokonca ani nutná, čo arcibiskup nechce akceptovať.

Okrem toho bývalý nuncius tvrdí, že pápež František vyhlásil trest smrti za nemorálny vo svojej podstate [angl. intrinsically immoral], čo je zmena oproti minulosti, a teda je heretik. Opäť čelíme problému nepresnosti na oboch stranách. Katechizmus po novom hovorí o neprípustnosti trestu smrti, čo nie je úplne presný termín, avšak bývalý nuncius v tom hneď vidí herézu.

Keby sa pápež vyjadroval presnejšie a arcibiskup Viganò mal trochu viac dobrej vôle neinterpretovať všetky nejasné pápežove vyjadrenia ako herézu, spory by sa aspoň čiastočne vysvetlili a zmiernili.

K zmiereniu nedôjde

Problémom je, že arcibiskup na svojich názoroch trvá a dokonca pritvrdzuje, keď tvrdí, že Jorge Bergoglio zastával tieto heretické názory už ako arcibiskup a svoj názor nezmenil počas konkláve ani po zvolení za pápeža. A keďže heretik nemôže byť pápežom podľa buly Pavla IV. Cum ex apostolatus officio vydanej v roku 1559, súčasný pápež podľa neho v podstate nie je pápež.

A tu sa zrejme dostávame k jednému z hlavných dôvodov arcibiskupovej neochoty spolupracovať – nepovažuje pápeža Františka za právoplatného pápeža.  Keby sme sa aj snažili údajné herézy vysvetliť ako nepresnosti alebo nedorozumenia, arcibiskup Viganò  odpovedá: „Nečelíme situácii, keď sa pápež pridržiava jednej konkrétnej herézy (čoho sa, mimochodom, Bergoglio dopustil opakovane). Nie. Situácia je skôr taká, že do konkláve bol vyslaný muž s rozkazmi zrevolucionalizovať cirkev zhora, pričom sedí na Petrovom stolci.“

Z arcibiskupovho pohľadu bol totiž pápež Benedikt XVI. donútený k rezignácii, počas konkláve v 2013 došlo k revolučnému prevratu, a novozvolený pápež František nie je skutočný pápež, ale slúži slobodomurárom a novému svetovému poriadku.

V takejto situácii sa veľmi ťažko súdi, kto má pravdu a kto sa mýli, pretože popri relevantnej kritike z pera arcibiskupa Viganòa voči mocným cirkvi i tohto sveta je tu primiešaná alternatívna verzia viacerých udalostí, ktoré v podstate nespochybňujú ani samotní aktéri týchto udalostí. Napríklad pápež Benedikt odmietol podozrenia, že ho niekto k rezignácii donútil a keby to tak bolo, rezignácia by bola neplatná. V dôsledku toho opodstatnená kritika stráca na dôveryhodnosti, čo je škoda.

Ako sa mohol dopracovať bývalý nuncius až do tohto bodu, je ťažké určiť. Jeden nemenovaný člen Kúrie sa vyjadril, že „všetko sa zmenilo v roku 2018, keď [Viganò] vyzval pápeža na odstúpenie“.

Iný, ktorý ho pozná dlho, si ho pamätal ako muža „s presvedčeniami“, ale „veľmi prívetivého“. „Zdá sa, že sa zaplietol do určitých anti-františkovských amerických sietí,“ domnieva sa ten istý zdroj a dodáva: „S príchodom covidu sa [Viganò] ponoril do konšpiračných teórií. Dnes tu s ním takmer nikto nemá kontakt. Jeho správanie je záhadou.“

Nech už je výsledok súdneho procesu akýkoľvek, môžeme povedať, že ho nevyhral nikto: ani exkomunikovaný arcibiskup Viganò, ktorý zašiel s kritikou priďaleko, no ani cirkevná vrchnosť, ktorá stráca odvážneho človeka, ktorý vedel povedať aj nepríjemnú pravdu.

Hydepark je priestorom na diskusiu pre akademikov, politikov, vysokých štátnych úradníkov, osobnosti z prostredia cirkvi či tretieho sektora. Názory nemusia vyjadrovať stanoviská redakcie.