Bittó Cigániková odmieta osobitný príspevok pri narodení hendikepovaného dieťaťa, odporúča potrat

Bittó Cigániková hneď v úvode blogu píše: „Osobitný príspevok pri narodení ťažko postihnutého dieťaťa. Tento bod považujem vyslovene za chorý. Prečo chceme motivovať ženy, aby porodili ťažko zdravotne postihnuté dieťa?[…] Skutočným dôsledkom bude, že v detských domovoch začnú pribúdať ťažko zdravotne postihnuté deti.“

Dovolím si byť trochu osobný. Blog som čítal včera. V ten istý deň som sa zároveň zúčastnil na privítaní dvojnásobného zlatého medailistu z paralympijských hier Samuela Andrejčíka v jeho rodnom meste Snina. Z pódia sa na všetkých usmieval mladý muž, ktorý má postihnuté nohy i ruky, s dvoma zlatými medailami na krku, ktoré si čerstvo priviezol domov z Tokia. Pod pódiom stáli ľudia, ktorí mu nadšene tlieskali. Nejednému účastníkovi sa v očiach leskli slzy dojatia. Samo na otázku, aké sú jeho ďalšie plány, odpovedal, že na druhý deň cestuje do Bratislavy, kde sa stretne s prezidentkou, a potom uteká do Košíc, kde pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Cigánikovej slov som sa nemohol striasť po celý čas, ako som pozoroval nadšený dav, usmievavého chlapca s dvoma medailami na krku a jeho dojatú mamu s obrovskou kyticou kvetov v rukách.

Vyjadriť slová, aké napísala poslankyňa Cigániková, by bolo v podstate nechutné v hocakom období, no napísať ich v čase končiacej sa paraolympiády, z ktorej sa v tieto dni vracajú domov tisíce hendikepovaných športovcov z celého sveta, je obzvlášť nechutné. Cigániková akoby im hovorila, že by bolo lepšie, keby sa ich matky rozhodli, aby sa ani nenarodili.

Svojím blogom taktiež jasne ukázala, aký je rozdiel v jej prístupe a v prístupe Anny Záborskej. Záborská rodičom, ktorí sa dozvedeli, že sa im pravdepodobne narodí hendikepované dieťa, hovorí, že sa im pokúsi zabezpečiť vyšší finančný príspevok. Cigániková im hovorí, že vyšší príspevok im je nafigu, radšej nech sa dieťaťa zbavia. Štát predsa nebude dotovať deti, ktoré napokon aj tak len zaplnia detské domovy.

Bitka týchto dvoch prístupov je v podstate otázkou o tom, v čom je hodnota ľudského života. Ak ľudský život považujete bezvýhradne za dobrý, budete rovnako ako Záborská hľadať spôsob, ako týmto ľuďom pomôcť. Ak ľudský život považujete za dobrý len v prípade, ak plní nejaký účel, napríklad že je z neho ekonomický úžitok, tak nemáte dôvod ho chrániť, keď tento úžitok prestane plniť. No tým pádom vlastne hovoríte, že človeka považujete len za stroj, pretože ten má svoj význam len dotiaľ, dokedy plní svoju funkciu. A ak ju prestane plniť, tak ho treba vypnúť či vyhodiť.

Problémom je, že ak prijmete Cigánikovej prístup, tak vlastne dávate tým silnejším z našej spoločnosti možnosť zbavovať sa tých slabších. Aké dôsledky mala podobná filozofia v minulosti, najmä v časoch druhej svetovej vojny, sa asi netreba veľmi rozpisovať. Práve preto boli všetky deklarácie ľudských práv postavené na jedinečnej hodnote každého ľudského života, od jeho počatia až po prirodzenú smrť.

Situácia v mnohých krajinách západného sveta, kde sú v aplikovaní filozofického prístupu, aký predviedla poslankyňa Cigániková, omnoho ďalej ako my, nám zároveň ukazuje, kam vedie táto filozofia, zakrytá priam orwellovským newspeakom akéhosi falošného súcitu. Vo Francúzsku na jej základe nechali umrieť hladom a smädom istého Vincenta Lamberta, ktorého dal súd odpojiť od prístrojov aj napriek prísľubu jeho rodičov, že sa oňho budú starať. V Británii, ktorá je najznámejšia podobným prístupom, takto nedávno odpojili poľského občana, takzvaného pacienta RS aj napriek tomu, že polovica rodiny bola proti a Poľsko pripravilo jeho prevoz do tamojšej nemocnice. Rovnako tam neváhali odpojiť od prístrojov Alfieho Evansa či Pippu Knight, malé deti, o ktorých smrti súdy rozhodli aj napriek nesúhlasu rodičov či ochote zahraničných nemocníc pokračovať v ich liečbe. V Holandsku neustále stúpa počet eutanázií. V posledných rokoch tu môžu eutanáziu podstúpiť už aj deti. Koniec koncov, aj u nás boli na základe podobnej logiky potratené tisíce detí, ktorých jediným previnením bolo, že im diagnostikovali Downov syndróm testami, ktoré navyše vôbec nie sú stopercentné.

Keď som včera stál pod pódiom a tlieskal Samovi Andrejčíkovi, uvedomil som si, že jeho úspech je ešte obdivuhodnejší ako úspech mnohých zdravých športovcov. On sa presadil aj napriek tomu, že nemá zabezpečené super podmienky v špičkových tréningových centrách ako iní vrcholoví športovci. Presadil sa aj napriek hendikepu, pre ktorý ho časť spoločnosti už dávno odpísala.

A napokon, jeho príklad a príklady mnohých ďalších paralympionikov ukazujú, že hendikepovaní a ich rodiny potrebujú skôr pomoc a podporu, a nie odsúdenie, aké predviedla poslankyňa Cigániková.