Azerbajdžanu sa máli, nárokuje si na takmer polovicu Arménska

Portál Genocidewatch pritom ešte v máji upozornil na to, že turecký líder sa o Arménoch verejne vyslovil ako o „zbytkoch od meča“ (po turecky kılıç artığı). Ide o v Turecku často používanú urážku na adresu kresťanských národov, Arménov, Grékov a Asýrčanov, ktoré na začiatku 20. storočia prežili Istanbulom organizované masakry.

Genocidewatch v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nejde o popieranie genocídy kresťanských národov bývalej Osmanskej ríše, ale naopak, o vystatovanie sa týmito činmi. Provládny novinár Ahmet Taşgetiren frázu vysvetlil nasledovne: „Vyhladíte celú komunitu, ktorú považujete za nebezpečnú. To, čo zostalo, sú tie časti obyvateľstva, ktoré prežili meč a podriadili sa vám. To sú zbytky od meča.“

Nebezpečné nároky a ruské varovanie

Región južného Kaukazu bol tradične mozaikou mnohých národov, náboženstiev a kultúr. Výnimkou neboli ani územia dnešného Arménska a Azerbajdžanu, kde obe etniká neraz žili bok po boku v Jerevane, Baku, v Náhornom Karabachu aj historickom Zangezure. Nejasné etnické hranice tam v 20. storočí následne vytvorili nebezpečnú výbušnú zmes neraz protichodných územných nárokov, ktorá opakovane explodovala v podobe vojen a etnických čistiek nie nepodobných tým v strednej Európe a na Balkáne.

Ich poslednou demonštráciou bola nedávna vojna v Náhornom Karabachu, ktorá si za šesť týždňov vyžiadala tisíce obetí na životoch a obrovské materiálne a ekologické škody.

Ruskom sprostredkované prímerie, na základe ktorého Azerbajdžan získal kontrolu nad siedmimi okresmi, ktoré už od začiatku 90. rokov kontrolovali Arménski separatisti, u niektorých analytikov vyvolalo nádej, že vzťahy medzi oboma krajinami by sa mohli normalizovať. Prispieť k tomu malo možné otvorenie hraníc Arménska s Azerbajdžanom a Tureckom a s ním spojené obnovenie vzájomne výhodných obchodných a ekonomických vzťahov.

Najnovšie vyhlásenia lídrov Azerbajdžanu a Turecka však naznačujú, že oba štáty nemajú o kompromis a spoluprácu záujem. Chcú sa aspoň formálne sústrediť na dosiahnutie maximalistických cieľov, v pravdepodobnej snahe čo najviac mobilizovať vlastné obyvateľstvo. Vytváranie podobných územných nárokov a následná mobilizácia a radikalizácia obyvateľstva však môžu mať pre región v budúcnosti katastrofálne dôsledky. Je pravdepodobné, že Alijeva k podobným vyhláseniam posmeľuje nebývalá podpora zo strany Turecka.

To však nezostáva bez povšimnutia Ruska, ktoré má na základe prímeria v Náhornom Karabachu rozmiestnenú vlastnú armádu. V stredu, len deň pred plánovanou vojenskou prehliadkou, uvalilo Rusko embargo na dovoz paradajok a jabĺk z Azerbajdžanu.

Ruská veterinárna a fytosanitárna služba Rosselchoznadzor v tejto súvislosti uviedla, že dôvodom sú opakované prípady, keď s paradajkami a jablkami doviezli z Azerbajdžanu nebezpečných škodcov. Obmedzenia by sa mali v menšej miere týkať aj produktov z jednej arménskej provincie, Turecka a Uzbekistanu. Pre Azerbajdžan, ktorý do Ruska vyváža väčšinu svojej úrody paradajok, ide o nečakaný a tvrdý úder.

Podľa Gubada Ibadoghlu z Ekonomického výskumného centra v Baku Rusko takýmto spôsobom trestá a varuje Azerbajdžan v súvislosti s víťaznou vojenskou prehliadkou. Na tej vystavovali zabratú arménsku vojenskú techniku pôvodom z Ruska, čo Moskva vníma ako zlú reklamu pre svoj zbrojársky priemysel.

Kremeľ má na Azerbajdžan už tradične množstvo pák, pričom prítomnosť ruských mierotvorcov v Náhornom Karabachu je len najnovšou z nich. Prílišná odvaha Baku spojená s projekciou mocenských záujmov Turecka v regióne Južného Kaukazu nemusí preto zostať bez odozvy zo strany Kremľa.