Všetci Putinovi muži. Kto dnes spoluvládne v Rusku?

Ďalší oligarchovia predali štátu späť svoje podiely vo výnosných spoločnostiach. Putin s nimi uzavrel nepísanú dohodu. Môžu hromadiť bohatstvo, ale nesmú sa miešať do politiky. Novými vládcami Ruska sa stali takzvaní silovici, ľudia pochádzajúci zo „silových“ organizácií, najčastejšie z tajných služieb, ale aj z armády a polície. Ide o Putinových starých známych z rokov, keď bol dôstojníkom KGB.

Rusko v dnešnej dobe riadia dva druhy ľudí. Prvým sú technokrati. Tí majú na starosti normálnu prevádzku štátu. Sú však bez vplyvu na jeho smerovanie, na geopolitickú stratégiu a veľkú politiku. Typickou predstaviteľkou technokratov je Elvira Nabiullinová, šéfka ruskej centrálnej banky. Evidentne inteligentná žena a uznávaná ekonómka sa momentálne snaží o nemožné, zabrániť pod náporom západných sankcií zrúteniu ruskej ekonomiky. Na udalostiach, ktoré ju do tejto situácie dostali, sa však nepodieľala.

Gerasimovova doktrína

O plánoch napadnúť Ukrajinu vraj okrem Putina vedeli iba dvaja ľudia: náčelník generálneho štábu Valerij Gerasimov a minister obrany Sergej Šojgu. Sám Gerasimov možno prekvapivo patrí skôr k technokratom, nie je členom najužšieho okruhu Putinových spolupracovníkov.

Na Západe Gerasimova sprevádza povesť vojenského intelektuála, tvorcu konceptu hybridnej vojny. „Gerasimovova doktrína“ je údajný plán hybridnými hrozbami rozvrátiť Západ. Pojem „Gerasimovova doktrína“ však vymyslel britský politológ, novinár a znalec Ruska Mark Galeotti.

V roku 2013 Gerasimov predniesol prejav na vojenskej konferencii. Galeotti preklad so svojimi poznámkami zverejnil na svojom blogu s titulkom „Gerasimovova doktrína a ruská nelineárna vojna“. Tým sa doktrína dostala do sveta. Lenže Galeotti upozorňuje, že príhovor nebol o predstavení novej doktríny a Gerasimovom popisovaný koncept hybridnej vojny nebol plánom na stret so Západom.

Keď Gerasimov hovoril o „stieraní hraníc medzi vojnovým a mierovým stavom“, v ktorom „vzrástla úloha nevojenských prostriedkov na dosiahnutie politických a strategických cieľov, ktoré v mnohých prípadoch svojou účinnosťou prevyšujú silu zbraní“, výslovne sa zaoberal tým, čo považoval za nový západný spôsob vedenia vojny. Gerasimov narážal na skúsenosti arabskej jari a farebných revolúcií, za ktorými Rusi videli hybridný útok Západu. Ide o zaujímavý odraz myslenia časti západných elít, ktoré, naopak, za všetkým „zlým“, čo sa v posledných rokoch stalo, vidia ruské hybridné snahy.

Podľa Galeottiho je Gerasimov kompetentný veliteľ, nie však prelomový vojenský mysliteľ. Invázia na Ukrajinu nenesie jeho rukopis. Vojenská poučka hovorí, že útočník musí mať nad obrancom prevahu tri ku jednej, pokiaľ má byť úspešný. Gerasimov dospel k záveru, že minimálna prevaha potrebná na zaručené víťazstvo je šesť ku jednej. Lenže Rusi na Ukrajine nemajú ani onú tradičnú prevahu traja na jedného. Ruskú armádu budoval pre potreby aktívnej obrany. V podstate išlo o zdokonalenie tradičného ruského spôsobu vedenia vojny, teda vtiahnuť nepriateľa hlboko do svojho územia, tam ho obkľúčiť a zničiť, ako sa to podarilo za Napoleona a Hitlera. Za nekompetentne vedenú agresívnu vojnu Gerasimov nezodpovedá. Zrejme jednoducho dostal rozkaz od Putina.

Šojguova matka bola Ukrajinka

Zato Sergej Šojgu je už tradičný silovik. Od ostatných sa líši tým, že je jediný, kto má korene ešte v predputinovských dobách. Narodil sa v roku 1955 a po otcovi je tuvinského pôvodu. Tuvinci sú jedni z pôvodných obyvateľov Sibíri a svojou vizážou a spôsobom života majú bližšie k Džingischánovi ako k Puškinovi. Tuvinská republika bola pripojená k Ruskej ríši až v roku 1911.

Šojguova matka bola Ukrajinka. Pôvodne stavbár sa v roku 1991 stal hlavou „zboru záchranárov“, ktorý úspešne pretvoril na polovojenskú jednotku s uniformami a zbraňami. Následne sa stal ministrom pre mimoriadne situácie, tie riešil vyše dvadsať rokov. Predviedol veľký politický um a hladko prešiel z Jeľcinovej administratívy do tej Putinovej.

Ako minister pre mimoriadne udalosti bol nesmierne populárny, pri katastrofách riadil na mieste záchrannej operácie. K Putinovi sa vždy správal úslužne, ba až podliezavo. Využil spoločnú lásku k lovu a dobrodružstvo a slúžil ako Putinova osobná „cestovka“ pri výpravách za zážitkami v ruskej divočine. Michail Zygar, autor knihy Všetci muži Kremľa, opisuje, že celkom bežne po sibírskych lesoch behal Putin so Šojguom a za nimi ochranka aj s kufríkom na odpálenie jadrových hlavíc.

Šojgu je taktiež organizátorom Putinových akčných fotografií. Bol to on, kto presvedčil prezidenta, aby sa nechal vyfotografovať pri rybárčení nahý do pol tela. Asi najslávnejší Putinov film, na koni a tiež bez trička, tiež vzišiel zo Šojguovej hlavy. V roku 2012 sa nakrátko stal guvernérom Moskovskej oblasti, neskôr ministrom obrany. Aj keď nikdy neslúžil v armáde, dostal hodnosť generála. Napriek tomu, že sa v roku 2014 staval skepticky k obsadeniu Krymu, nakoniec bol za operáciu zodpovedný on.