Kto riadi americkú politiku, ak nie prezident?

Okrem Kremľa, ktorý Bidenovu poznámku o genocíde okamžite odsúdil, bol evidentne zmätený aj Biely dom. Biden do tej doby držal spoločnú líniu Západu: ruské zverstvá na Ukrajine sú vojnové zločiny, ale nie genocída. Keď sa hovorkyne Bieleho domu Jen Psakiovej pýtali, či Bidenovo preklasifikovanie ruských zločinov bolo plánované, teda formuláciou oficiálnej politiky, alebo či ide len o prerieknutie, vyhýbavo odpovedala, že Biden „je prezidentom Spojených štátov a líder slobodného sveta a má právo kedykoľvek vyjadriť svoj názor“. Nebol to prvý prípad, keď musel Biely dom vysvetľovať, opravovať, upresňovať či priamo dementovať vyjadrenie svojho šéfa.

Asi najhojnejšia na Bidenove prerieknutia bola prezidentova nedávna cesta do Poľska. Vyhlásil, že ak Putin použije chemické zbrane, tak Amerika „odpovie rovnakou mierou“. Pri návšteve vojakov 82. výsadkovej divízie, momentálne rozmiestnených v Poľsku v rámci posilňovania východného krídla NATO, sa zase zdalo, že naznačuje americké vojenské zapojenie do ukrajinskej vojny či dokonca to, že tam Američania už bojujú. „Uvidíte, prečo ste tu, niektorí z vás tam už boli,“ povedal parašutistom.

Nakoniec to zavŕšil výzvou počas prejavu vo Varšave. „Preboha, tento muž nemôže zostať pri moci,“ zvolal na adresu ruského prezidenta. Po krátkom vzrušení, že Spojené štáty ohlásili odstavenie Putina od moci ako svoj oficiálny cieľ, Biely dom záver reči v podstate dementoval. Biden vraj mal na mysli Putinovo zasahovanie v zahraničí, nie jeho pozíciu v Kremli. Minister zahraničia Antony Blinken potvrdil, že USA nemajú plány na zmenu režimu v Moskve. Americká veľvyslankyňa pri NATO Julianne Smithová uviedla, že USA „nemajú za cieľ svojej politiky zmenu režimu v Rusku. Bodka“. Biely dom potvrdil, že inkriminovaná veta nebola v pôvodnom texte prejavu.

Keď Biden robí podobné chyby v domácej politike, môže nám to byť jedno. Na medzinárodnej scéne však jeho slová môžu mať závažný vplyv. Nikto nevie, či zásadné vyhlásenia sú oficiálnou politikou Spojených štátov, alebo chvíľkovým ochabnutím mysle sedemdesiatdeväťročného muža. Pokiaľ Biely dom neustále opravuje tvrdenia svojho šéfa, logicky nastáva otázka, kto tam vlastne velí. A pre súčasný svet otázka asi najzásadnejšia: kto tvorí americkú zahraničnú politiku?

Harrisová bez vplyvu

Najskôr si ujasnime, kto ju rozhodne netvorí, totiž viceprezidentka Kamala Harrisová. Ústavne viceprezident preberá šéfovanie administratívy, pokiaľ je prezident indisponovaný. Teda nielen pokiaľ predčasne odíde z úradu. Deje sa to relatívne často. Napríklad Harrisová prebrala Bidenove právomoci zhruba na hodinu a pol, keď bol prezident na kolonoskopii. Kým je však prezident pri vedomí, viceprezident takmer žiadne právomoci nemá. Zo zákona je predsedom Senátu, kde má právo použiť rozhodujúci hlas pri hlasovacom päte. Ďalšie povinnosti sa obmedzujú hlavne na ceremoniálne funkcie.

Reálna moc každého viceprezidenta je teda závislá od ľubovôle prezidenta. Medzi najmocnejších viceprezidentov nedávnej histórie je počítaný Dick Cheney, ktorý slúžil pod Georgeom Bushom mladším. Väčšinou je viceprezident iba glorifikovaným ukladačom vencov. Významnú úlohu v tom zohráva fakt, že hlavným kritériom dobrého viceprezidenta je, že dokáže osloviť vo voľbách iný segment voličov ako hlavný kandidát. Harrisová bola nezakryte vybraná, pretože je žena a Afroameričanka.

Napriek pokusom amerických médií písať o „administratíve Bidena a Harrisovej“ a tváriť sa, že sú si rovní, sa tí dvaja vraj v skutočnosti osobne príliš nemusia a Biden Harrisovú k rozhodovaniu nepúšťa.

Okrem prezidenta tradične o americkej zahraničnej politike rozhodujú ďalší dvaja ľudia, minister zahraničných vecí a poradca pre národnú bezpečnosť. Minister zahraničia (doslova „štátny tajomník“) je tradične považovaný za dvojku každej administratívy. V súčasnosti je ním Antony Blinken. Poradcom pre národnú bezpečnosť je Jake Sullivan. Obaja majú vlastné aparáty. K tomu je potrebné pripočítať najrôznejšie think-tanky, lobistické skupiny a podobné organizácie, medzi ktorými americkí zahraničnopolitickí experti voľne prechádzajú. Dohromady to všetko tvorí „zahraničnopolitický establišment“, v ktorom sa rodí americká zahraničná politika.

Pán „premiér“

Ešte treba spomenúť Rona Klaina, šéfa prezidentskej kancelárie. To je aj za normálnych okolností extrémne vplyvná pozícia, vzhľadom na to, že šéf tohto úradu má kontrolu nad prístupom k prezidentovi, menuje personál Bieleho domu a slúži ako spojka s Kongresom. Avšak vplyv Rona Klaina údajne presahuje aj vplyv jeho predchodcov. Republikáni ho prezývajú „premiér“, pretože podľa nich riadi administratívu v skutočnosti on.

Samozrejme, konečnú rozhodovaciu právomoc má prezident. Problém nastáva, keď si nikto nie je istý, či prezident je stále schopný svoj úrad vykonávať. Nie je to úplne bezprecedentná situácia. V októbri 1919 bol Woodrow Wilson postihnutý ťažkou mŕtvicou, po ktorej čiastočne ochrnul. Jeho manželka Edith, ošetrujúci lekár Cary Grayson a osobný tajomník Joseph Patrick Tumulty jeho zdravotný stav tajili pred zvyškom krajiny aj vlády. Spoločne určovali, ktoré dokumenty Wilson smie čítať a kto k nemu má prístup. Pani Wilsonová si za to vyslúžila od historikov označenie „prvá prezidentka“. Dosť tomu napomohol Wilsonov viceprezident Thomas R. Marshall, ktorý odmietal pýtať sa na prezidentovo zdravie alebo predsedať vláde, pretože sa obával osočenia, že „túži po jeho mieste“.

Odvolanie prezidenta zo zdravotných dôvodov rieši 25. dodatok americkej ústavy. Bol hojne prepieraný počas prezidentstva Donalda Trumpa, keď liberáli snívali o jeho využití na odstavenie hlavy štátu od moci. Bohužiaľ pre nich je odvolanie podľa 25. dodatku ešte zložitejšie ako proces impeachmentu. V podstate pripadá do úvahy iba v prípade, že prezident je v kóme alebo vo zvieracej kazajke.

Tu sa dostávame k problému s Bidenom. Asi málokto pochybuje, že je za vrcholom svojich síl. Otázka znie, či je dostatočne pri zmysloch, aby mohol vykonávať svoj úrad. To by nemalo byť považované za nejakú divokú konšpiračnú teóriu. Biden bude mať v novembri osemdesiat a dvakrát ho postihla mozgová aneuryzma. Pokiaľ má prejav pred sebou na čítacom zariadení, dokáže sa ním prehrýzť len s menšími zaváhaniami. Na tlačových konferenciách, pri ktorých musí čeliť neočakávaným otázkam, je to o poznanie horšie. Nedávno sa ho napríklad pýtali na situáciu na mexickej hranici, konkrétne, či bude predĺžená politika rýchleho vrátenia nelegálnych migrantov. Odpovedal, ako keby sa pýtal na rozhodnutie sudkyne, ktorá práve zrušila povinnosť nosiť rúška vo verejnej doprave.

Prosím, stručne

Na druhej strane je pravda, že prezidentské debaty s Trumpom zvládol obstojne. A tendenciu hovoriť nezmysly mal Biden aj v čase, keď bol v plnej sile. Barack Obama mu vraj povedal, že stojí o jeho názor, len ho chce počuť v desaťminútových úsekoch, nie v hodinových prejavoch. Konzervatívny komentátor John Podhoretz zase upozorňoval, že u Bidena nikdy neviete, či nezačne uprostred porady vykrikovať niečo o útočiacich netopieroch.

Teória šialenca je vo svetovej politike už celkom zavedená. Táto hypotéza hovorí, že pokiaľ sa svetový líder správa neočakávane až šialene, jeho protivníci sa radšej budú držať späť, aby ho zbytočne neprovokovali. Nemôžu totiž tušiť, či nie je naozaj šialený a pri prvej príležitosti nestlačí jadrové tlačidlo. Túto teóriu praktizovali napríklad Richard Nixon a Donald Trump.

V súvislosti s Joeom Bidenom by sa možno malo začať hovoriť o „teórii senilného muža“: nevieme iste, či bystrosť amerického prezidenta rapídne upadá, ale je to reálna možnosť. Zatiaľ čo teória šialenca má v dôsledku pôsobiť odstrašujúcim dojmom, a teda nakoniec stabilizačne, v prípade teórie senility je to naopak. Protivník si môže staviť na to, že šéf Bieleho domu už nie je úplne pri zmysloch, takže americká administratíva je paralyzovaná, a pokúsiť sa o nejaké neuvážené dobrodružstvo.

Takmer určite to hralo úlohu v rozhodnutí Vladimira Putina zaútočiť na Ukrajinu. Nejde iba o Bidena. Súčasná generácia západných lídrov sa zdá byť slabá. Britský premiér Boris Johnson je chaotik, zaťažený najrôznejšími domácimi škandálmi, nemecký kancelár Olaf Scholz nováčik na medzinárodnej scéne, navyše z SPD, ktorá tradične mala pre ruské chápanie sveta slabosť. Ale americký prezident je tradičným lídrom Západu. Jednu nedávnu reč Biden zakončil tým, že sa otočil k stene a zdalo sa, že k nej hovorí. Iste to môže mať nejaké nevinné vysvetlenie, napríklad že hovoril k niekomu mimo záberu, ale dôveru to práve nevzbudzuje.

Keby na čele Ameriky stál energický a rázny päťdesiatnik, možno by si Putin svoju ukrajinskú „špeciálnu operáciu“ rozmyslel. Naivní mladí politici môžu často napáchať viac škody ako úžitku. O tých prestarnutých to ale platí rovnako.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.