Trump sa k Ukrajine príliš nevyjadruje. Najviac sa o problematike rozhovoril v interview s moderátorom Fox News Seanom Hannitym v polovici apríla. Bol to rozhovor veľmi trumpovský. Na jednej strane hovoril o Putinovi, že je „génius“ a „šikovný“, a chvastal sa tým, ako dobre sa s ním pozná. Čo boli slová, ktoré sa objavili v kritických titulkoch.

Potom ale vyhlásil, že to, čo sa deje na Ukrajine, sa rovná „holokaustu“ a ruské bombardovanie nemocníc, škôl a vraždenie civilistov je „zlom našich čias“. Kritizoval NATO za nečinnosť, zdôraznil sankcie, ktoré uvalil na Nord Stream 2, a vyhlásil, že ak by bol v Bielom dome, tak by k invázii nikdy nedošlo. „Chcel Ukrajinu, ale ja som mu povedal, na Ukrajinu nepôjdeš,“ opísal Trump svoj rozhovor s Putinom. Rozhodne z toho nevyplýva, že Trump by bol nejakým podporovateľom vyjednávania na Ukrajine.

Kto je agresorom pre intelektuálnu ľavicu

Rovnako to ukazuje, že pre západnú intelektuálnu ľavicu je jediným agresorom a imperiálnou mocnosťou Amerika. V prípade Vietnamu Chomsky rozhodne neodporúčal „vyjednávanie a diplomaciu“. Prejavuje sa to aj v spomínanom rozhovore, kde Chomsky hovorí o rozširovaní NATO ako jednom z dôvodov vojny. Pritom z Putinových prejavov je čoraz jasnejšie, že hlavným dôvodom pre inváziu na Ukrajinu nebolo prípadné rozširovanie NATO, o ktorom rovnako všetci vedeli, že nikdy nenastane, ale pocit dejinného poslania zjednotiť všetkých „Rusov“, kam počíta aj Ukrajincov a Bielorusov, v jednom štáte – aj proti ich vlastnej vôli.

Kritici západného zapojenia sa na Ukrajine tvrdia, že Západ sleduje vlastné ciele a je ochotný bojovať do „posledného Ukrajinca“. Iste Západ, rovnako ako Ukrajinci, chcú čo najväčšie oslabenie Putinovho Ruska. Ale nikto nenúti Ukrajincov bojovať, nemajú za chrbtom blokačné oddiely NATO, ktoré im pri ústupe hrozia postrieľaním, ako bolo zvykom v ZSSR počas druhej svetovej vojny. Západ nemusí Ukrajincov k tvrdému odporu nijako tlačiť, naopak, tvrdý odpor viedol k zvýšeným dodávkam zbraní. A čím sa možnosť ukrajinského konečného víťazstva javí reálnejšia, tým efektívnejšie zbrane Západ Ukrajine dodáva.

Čo stelesňuje Rusko

Pritom Rusko reálne stelesňuje to najhoršie, čo ľavicoví aktivisti prisudzujú USA. De facto je posledné koloniálne impérium. Iste, Británia, Francúzsko, USA alebo napríklad Holandsko stále ovládajú pár ostrovčekov niekde v Pacifiku alebo v Karibiku. Ale len Rusko stále ovláda obrovské časti územia, ktoré historicky neboli jeho. Krym bol prvýkrát pripojený k Rusku v roku 1783 po zničení Krymského chanátu, dobývanie Kaukazu si rozhodne nezadalo s ničím, čo robili Briti napríklad v Indii, a niektoré časti Ruska boli pripojené relatívne nedávno. Napríklad Tuva, odkiaľ pochádza ruský minister obrany Sergej Šojgu, sa stala ruským protektorátom v roku 1912, stále však bola oficiálne nezávislým štátom. Sovietsky zväz ju anektoval až v roku 1944.

Ďalším typickým znakom impéria je mnohonárodnostné zloženie armád. Všímali si to už starí Gréci, keď proti nim vytiahli perzské vojská, boli zložené z obyvateľov celej ríše vrátane etnických Grékov. Británia by bez impéria nemala ľudské zdroje, ako bojovať v oboch svetových vojnách. Za Britov bojovali Kanaďania, Austrálčania, Juhoafričania, Maori, Indovia, pôvodní obyvatelia afrických kolónií. Britská indická armáda bola v histórii najväčšou armádou zloženou len z dobrovoľníkov.

Štvrtina všetkých ruských strát nie sú etnickí Rusi

Ruské vojsko na Ukrajine v zásade kopíruje koloniálny model armád, keď „domorodým“ vojakom velia dôstojníci z metropoly. Rovnako tak v ruskej armáde sú vysoko nadreprezentovaní príslušníci etnických menšín. Tí totiž často pochádzajú z najchudobnejších oblastí a služba v armáde je spôsobom, ako sa odtiaľto dostať. Jedným z najčastejších krstných mien na zoznamoch ruských padlých je Magomed čiže Mahomet. Na konci marca denník Guardian spočítal padlých z Dagestanu, Burjatska a Tuvy. Dohromady tieto tri malé etnické republiky tvorili štvrtinu všetkých oficiálnych ruských strát na Ukrajine.

Ruskú vojnu na Ukrajine môžeme svojím spôsobom chápať ako koloniálny počin. Podobne ako Francúzi sa snažili získať späť Indočínu, potom čo tam počas druhej svetovej vojny stratili pozície, Rusko sa v súčasnosti snaží násilne späť získať Ukrajinu. V tomto ohľade vlastne nie sú nijako prekvapujúce ruské zverstvá na Ukrajine. Koloniálne vojny sa väčšinou vyznačovali väčšou mierou brutality ako vojny medzi európskymi štátmi. Pri potláčaní indického povstania v roku 1857 si Briti počínali násobne krvavejšie ako v krymskej vojne proti Rusku v rokoch 1853 až 1856.

Otázkou tak zostáva, prečo si Chomsky a jeho súpútnici nedokážu priznať, že jednoznačným agresorom je tu Rusko. Asi preto, že by to znamenalo odmietnutie tézy, že za všetkým zlým sú vždy Spojené štáty.

Text pôvodne vyšiel na portáli na Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.