Emmanuel Macron je šikovný muž. Možno úplne najmúdrejší politik na dnešnej svetovej scéne. Absolvent tých najlepších francúzskych škôl, Science Po a ENA, odkiaľ sa tradične verbuje francúzska vládnuca trieda, bankár pre Rothschildovcov a prezident svetovej veľmoci, ktorým sa stal už v 39 rokoch, rozhodne nemôže byť hlupák. Prejavilo sa to aj minulý týždeň, keď zamieril s talianskym premiérom Mariom Draghim a nemeckým kancelárom Olafom Scholzom do Kyjeva. Ani Scholz s Draghim určite nie sú hlúpi. Macron ich ale prevyšuje, pretože ako jediný má víziu. Draghi je technokrat, povolaný, aby dal do poriadku taliansku politiku, Scholz je bývalý starosta Hamburgu. Ale Macron je intelektuál a možno v tom je kameň úrazu.
Výlet najmocnejšej trojky EÚ na Ukrajinu pripomínal rodičov, ktorí začnú kvôli svojim deťom počúvať Beatles vo chvíli, keď sa mládež práve presúva k punku. Sériu návštev Kyjeva začala výprava premiérov Česka, Poľska a Slovinska v čase, keď ešte naozaj išlo o dobrodružnú akciu. Rusi stáli pred bránami Kyjeva a vlak musel ísť v hlbokom utajení, aby náhodou nebol bombardovaný. Odvtedy sa v ukrajinskom hlavnom meste vystriedali azda všetci západní štátnici. Európska trojka prišla do mesta v momente, keď sa front presunul na Donbas a bezprostredné nebezpečenstvo nehrozilo.
Napriek tomu bola cesta významná tým, že prvýkrát na Ukrajinu zavítali tri najväčšie brzdy západnej pomoci Ukrajine. Macron pretelefonoval s Putinom azda už stovky hodín, Scholz stále zdržiava dodávky vojenskej pomoci na Ukrajinu a Taliansko patrí medzi najproruskejšie krajiny v Európe. A všetci traja podporili kandidátsky status Ukrajiny v EÚ. Pred vojnou to bolo ešte úplne nemysliteľné a pokiaľ sa tak naozaj stane, bude to veľká politická prehra pre Vladimira Putina.
Draghi dal jasne najavo, že mier môže nastať iba so súhlasom Ukrajincov a EÚ nemieni tlačiť Ukrajinu do nevýhodnej mierovej zmluvy. „Ak chceme mier, musí sa Ukrajina ubrániť sama a sama Ukrajina si zvolí mier, ktorý chce. Akékoľvek diplomatické riešenie nemožno oddeliť od vôle Kyjeva, od toho, čo považuje za prijateľné pre svoj ľud. Len tak môžeme vybudovať mier, ktorý bude spravodlivý a trvalý,“ vyhlásil.
Macronovo pendlovanie
Francúzi išli ešte ďalej. Podľa serveru Politico francúzsky diplomat novinárom povedal: „Sme za úplné víťazstvo a za obnovenie ukrajinskej územnej celistvosti na všetkých územiach, ktoré boli dobyté Rusmi, vrátane Krymu.“ To sú silné slová, ale iba slová. To, čo Ukrajina potrebuje teraz, je víťazstvo na bojisku a to dosiahne iba za pomoci modernej západnej techniky. O jej dodávkach však lídri v Kyjeve príliš nehovorili.
Výnimkou je znovu Macron, ktorý odsúhlasil ďalšiu dodávku húfnic CAESAR, ktoré sa osvedčili na ukrajinskom bojisku. Aj keď je otázkou, či šesť diel bude hrať rozhodujúcu úlohu.
Ako si teda vysvetliť Macronovo pendlovanie medzi pozíciou „Putin nesmie byť ponížený“ a „Krym musí byť dobytý späť“? Tu sa dostávame práve k problému Macronovej inteligencie. Portugalský politológ Bruno Maçães Macrona opovržlivo nazval „najúspešnejším think-tankerom“. Mal tým na mysli, že pracovníci think tankov a podobných organizácií si môžu dovoliť veľké teórie a vízie o fungovaní sveta. Problém je ten, že tá Macronova neustále naráža na realitu.
Myšlienka stará stovky rokov
Je nepochybné, že Macron chce z Francúzska vybudovať ďalšiu svetovú mocnosť, ktorá by sa nemusela pozerať na záujmy USA. Vyplýva to z jeho slov o „mozgovej smrti NATO“ a vyhláseniach o „strategickej autonómii“. V tomto systéme počítal nejakým spôsobom s Ruskom. Koniec koncov hovoril o Európe „od Atlantiku až po Ural“.
Nejde o novú myšlienku. Francúzska geopolitika sa snaží zatiahnuť Rusko do Európy už niekoľko storočí. V roku 1807 Napoleon uzavrel v Tylži mier [dnešný Sovietsk ležiaci na hranici Kaliningradskej oblasti Ruska s Litvou, pozn. red.] a priateľskú zmluvu s cárom Alexandrom I. Ten síce dlho nevydržal, v roku 1812 Napoleon Rusko napadol, bol to však prvý francúzsky pokus, ako využiť Rusko ako zbraň proti ostatným mocnostiam. V tomto prípade proti Británii. V rokoch 1891 až 1894 Francúzsko sériou zmlúv uzavrelo formálne spojenectvo s Ruskom, tentoraz proti Nemecku. V 60. rokoch sa potom prezident Charles de Gaulle pokúšal o prvú verziu „strategickej autonómie“, keď vyjednával so Sovietmi. Rusko, ktoré nie je nebezpečné, je totiž podmienkou pre odchod Američanov z Európy.
Bohužiaľ pre Francúzov Moskva neustále dokazuje, že nebezpečná je. Z toho potom pramenia Macronove problémy. Na jednej strane nechce Rusko „ponížiť“, aby ho mohol zapojiť do svojho povojnového systému. Na druhej strane agresívna a rozpínavá ríša, ktorá sa snaží vymazať z mapy Ukrajinu, tiež nie je v jeho záujme. Preto tá Macronova nejednoznačnosť, ktorá príliš nepomáha nikomu.
Iný pohľad Británie
Porovnajme to so správaním ďalšieho štátnika. Deň po tom, čo trojka EÚ opustila Kyjev, prišiel na svoju už druhú vojnovú návštevu britský premiér Boris Johnson. Oproti kŕčovitému vítaniu kontinentálnych lídrov prezident Zelenskyj vítal Johnsona naozaj vrelo. Prisľúbil ďalšiu vojenskú pomoc vrátane výcviku 10-tisíc ukrajinských vojakov každé tri mesiace.
Johnson čiastočne do Kyjeva uteká pred domácimi problémami. Zatiaľ čo na Ukrajine je najobľúbenejším zahraničným politikom, v Británii sa jeho popularita blíži k absolútnej nule. Nie je náhodou, že si do Kyjeva rozhodol odskočiť práve v čase, keď malo prebiehať stretnutie s naštvanými zástupcami anglického severu.
Británia má ale tiež inú historickú skúsenosť. Jednak tradične podporovala malé národy snažiace sa vybojovať svoju nezávislosť, samozrejme, za predpokladu, že nešlo o nezávislosť na Británii. Spoluzjednotiteľa Talianska Giuseppeho Garibaldiho a maďarského povstalca proti Rakúsku Lajosa Kossutha privítali v Londýne ako hrdinov. Británia podporovala aj nezávislosť Grécka na Osmanoch, omdlievala nad tureckými krutosťami počas povstania v Bulharsku, držala palce Solidarite v Poľsku a tak podobne. Zároveň víťazstvo v napoleonských vojnách, oboch dvoch svetových aj v studenej vojne v Británii vybudovalo pocit, že proti agresorovi treba bojovať, napríklad aj osamotene.
To Francúzsko, ktoré zažilo katastrofu v rokoch 1870 a 1940, takmer katastrofu v roku 1914 a porážku v roku 1815, si z toho odnieslo ponaučenie, že potrebuje v Európe spojencov, ktorým nie je ani Británia, ani Nemecko. Rusko na druhej strane kontinentu sa k tomu hodí výborne, pretože Paríž nemôže priamo ohroziť.
Taliansko Ukrajina až tak nezaujíma a Nemecko sa stále neoslobodilo od svojho pacifizmu. Západoeurópsku odpoveď na vojnu na Ukrajine tak budú naďalej určovať Británia a Francúzsko. Pre všetkých by bolo lepšie, keby prevážil morálne jasný britský pohľad ako francúzske až príliš múdre politikárčenie.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.