Na Morave je katolicizmus bezprostrednejší, v Čechách zasa intelektuálnejší

Je zamračené sobotné popoludnie, mám asi päť rokov, hrám sa so susedovým dievčaťom na ulici a obe tancujeme do rytmu pohrebnej hudby, pretože bývame blízko cintorína. Pohreby sú krásne, dôstojné, obradné. Sprievod kráča z kostola, farár je v čiernej sutane, nesie sa rakva. Muži hrajú na trúbky klasickú pohrebnú pieseň.

Ubehlo vyše tridsať rokov a ja bývam v Prahe v miestach, odkiaľ moje prechádzky smerujú aj na Olšanské cintoríny. Je tu pokoj, sem-tam sa v tichosti uskutoční pohreb, väčšinou nesú nebohého v malej urne a potom sa ticho odchádza.

„V súčasnosti sa 80 percent pohrebov v Prahe koná bez obradu, a to nielen cirkevného, ale jednoducho akéhokoľvek,“ uvádza českobudějovický biskup Pavel Posád a dodáva, že o obrady je všeobecne čoraz menší záujem. „Mával som aj trinásť svadieb za sobotu, dnes niektorí farári majú sotva desať za rok.“

O Posádovi sa hovorí ako o českom biskupovi s moravským srdcom, pretože predtým slúžil v moravských diecézach. Rozdiel medzi českým a moravským katolicizmom vníma ako niečo, čo tu bolo od nepamäti, čo má svoje korene v historických udalostiach, svätých i patrónoch, ale zároveň ako niečo, čo je na ústupe, a podľa neho dochádza k vyrovnaniu.

Moja ranná spomienka na Prahu je pobyt pri Václavovi Malom. Mala som tak osem rokov a vyrazili sme s rodičmi do hlavného mesta a prespali práve u neho, pretože otec sa s ním poznal. Mali podobný osud. Obaja podpísali Chartu 77, obaja boli zbavení štátneho súhlasu na výkon kňazskej služby. Biskup Václav Malý sa ale po revolúcii ku kňazstvu vrátil. Aj on vníma rozdiely medzi českou a moravskou vierou, aj keď priznáva, že oba pohľady sa čoraz viac prelínajú. „Na Morave je katolicizmus bezprostrednejší, je tam vidieť ľudovú zbožnosť, v Čechách je intelektuálnejší,“ porovnáva Malý.

Samozrejme, nedá sa urobiť hrubá čiara medzi Čechami a Moravou. Napríklad veta, že na českom vidieku dochádza k odkresťančeniu, neplatí v južných Čechách a v okolí Hradca Králové. Ak však máme všeobecne uviesť hlavný rozdiel, tak je to ten, že na Morave sa stále ctia tradície, sviatky a náboženské rituály. „Viera a jej prejavy v Čechách sú ozajstnejšie – nejde o zvykovú alebo folklórnu tradíciu: ‚Viem, prečo verím, viem, prečo idem do kostola‘,“ vysvetľuje moravský farár Pavel Bublan.

Pre Moravanov býva niekedy typické ísť do kostola práve preto, že idú všetci. „V Čechách je viera, ktorá sa kriticky pýta, intelektuálne hĺbajúca. Sú tu rozšírené diskusné platformy, napríklad Dominikánska 8, kde sa rozoberajú kontroverzné témy a skúma sa vzťah k viere,“ hovorí cirkevný historik Jaroslav Šebek. Dominikánska 8 je miesto v kláštore sv. Jiljí v Prahe, kde sa pravidelne diskutuje o viere, dáva sa priestor každému, kto sa chce vyjadriť, a nikomu sa nevnucuje vlastná pravda.

V Českej republike sa ku katolíckej cirkvi hlási vyše 740-tisíc ľudí, v Prahe je to takmer 55-tisíc, na južnej Morave 148-tisíc. Ako hovorí kňaz Václav Malý, v Prahe je veľký nárast konverzie, teda ľudí, ktorí v dospelosti objavili vieru, aj keď k tomu neboli v detstve vedení. Zatiaľ čo moji moravskí priatelia do kostola chodia, pretože tam chodia s celou svojou rodinou už od nepamäti, moji pražskí priatelia si cestu k Bohu nachádzajú po svojom.

A čo chcela?

Brniansky historik Jiří Hanuš napísal knihu Rozhovory o moravskom katolicizme v 20. storočí: Medzi tradíciou a reformou. Hovoril napríklad s rímskokatolíckym teológom Františkom Kunetkom, ktorý poukazuje na to, že mnoho veriacich v Čechách vníma omšu ako jediný liturgický prejav. „Morava je oblasťou mnohých pútnických miest. Ak ľudia idú na púť, je určite vrcholom púte slávenie omše. Páči sa mi však, že aj vlastné putovanie, hoci dnes už najviac dopravnými prostriedkami, je integrálnou súčasťou púte,“ hovorí v knihe Kunetka.

Práve mariánska úcta, teda úcta k Panne Márii, je silne zakotvená v moravskej oblasti. Lechovický farár, teológ a spisovateľ Marek Vácha v jednej svojej knihe píše o rozdiele v zbožnosti: Keď sa v Čechách povie, že sa niekde zjavila Panna Mária, ľudia povedia spontánne: „To nie je možné!“ A na Morave sa spontánne spýtajú: „A čo chcela?“

Ďalší z rozdielov a určujúcich kľúčových aspektov je ten, že Moravania majú Cyrila a Metoda, zatiaľ čo v Čechách ide o tradíciu spojenú s českým panovníckym rodom, teda tradíciu svätého Václava, svätej Ľudmily a svätej Anežky. Avšak toto rozdelenie je pomerne čerstvé, staré kostoly nie sú zasvätené svätému Václavovi či Cyrilovi a Metodovi. „Ide o pomerne novodobú záležitosť,“ vyjadruje sa k uctievaniu spomínaných svätých pražský duchovný Miloš Szabo.

Ako písal pred desiatimi rokmi v Katolíckom týdeníku kňaz Marek Vácha v článku Odlišné tváre moravského a českého katolicizmu, na Morave sú veci na svojich miestach a svet je ešte plný toho, čo je zázrak. „Na jar prebieha na Morave výkrop polí [pokropenie so svätenou vodou, pozn. red.] a svätoblažejské požehnanie sa udeľuje dvoma skríženými sviecami. Na jeseň sa do kostola prináša z vďačnosti obilie, kukurica, tekvica a výpestky viníc a záhrad. Po bohoslužbách sa plodiny tajomne kladú mimo kostol k sochám svätcov, čo je nevysvetliteľné, alebo aspoň nie v hraniciach katolíckej teológie,“ citujeme z uvedeného článku.

Dobrý deň sa na Morave farárovi nehovorí

Pozrime sa na dve kľúčové fakulty, ktoré formovali kňaza v predchádzajúcom storočí. Na olomouckej fakulte (komunistická vláda ju v roku 1950 zavrela, v roku 1968 bola obnovená, o šesť rokov neskôr znovu zatvorená), ktorá bola zameraná na pastoračnú činnosť, vyučovali najmä farári z praxe, kým na litoměřickej na prelome 60. a 70. rokov učili také osobnosti, ako Josef Zvěřina, Zdeněk Bonaventura Bouše či Oto Mádr.

„Boli to teológovia, ktorí videli o kus ďalej, boli progresívnejší, vedecky znalejší, inšpirovali sa od západných teológov. V 70. rokoch síce museli z fakulty odísť, ale ich duch tam zostal,“ opisuje situáciu František Bublan, bývalý rímskokatolícky kňaz, ktorý dodáva, že väčšina súčasných biskupov študovala teológiu práve v 60. a 70. rokoch.

Moravské farnosti mali väčšie zázemie, bolo zvykom, že farár mal vinohrad či pole, žil s ľuďmi vo väčšej pospolitosti. Spomínam si, že ako malí sme chodili k pánovi farárovi na faru a s rešpektom sa pozerali na tú skromnú „okázalosť“, v ktorej býval. Pán farár vtedy nemal žiadne úradné hodiny, bol farárom v akúkoľvek dobu. Nikdy som ho nestretla v civilnom oblečení a keď som ho míňala, nezdravila som „dobrý deň“, ale „pochválen buď Ježiš Kristus“.

Po štúdiách teológie farárom? Nie nutne

Štúdium na teologických fakultách sa výrazne zmenilo. Litoměřická fakulta sa po novembri 1989 presťahovala do Prahy a je opäť súčasťou Karlovej univerzity. Ďalšie fakulty sú v Olomouci a v Českých Budějoviciach. Cirkevných gymnázií je v Česku dvadsať, z toho devätnásť katolíckych a jedno židovské, ktoré sídli v Prahe. Z 19 katolíckych je 10 v Čechách, zostávajúce na Morave.

Ale vráťme sa k fakultám. Zatiaľ čo pred nejakými päťdesiatimi rokmi mal ten, kto išiel študovať teológiu, väčšinou jasno, chcel sa stať kňazom, dnes je uplatnenie oveľa rozmanitejšie. Mnoho absolventov teologických fakúlt pôsobí napríklad v sociálnych, ale aj v kultúrnych alebo iných inštitúciách, ako sú múzeá, archívy alebo knižnice.

„Ja študujem teologickú fakultu z mnohých dôvodov,“ hovorí 24-ročná Petra, ktorá je na Katolíckej teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe poslucháčkou 1. ročníka magisterského štúdia dejín európskej kultúry. „Keď som nastupovala, tak som si nebola istá tým, čo bude, ale postupom času som zistila, že je to pre mňa ideál. Narazila som na fajn ľudí, ktorí dokážu pomôcť. A je tam množstvo láskavých a priateľských pedagógov,“ pokračuje. „Výborné sú napríklad semináre humanistickej a barokovej literatúry, kde sú základné znalosti Biblie, duchovných dejín alebo cirkevných dejín veľmi užitočné,“ uzatvára.

„Fakulta vzbudzuje záujem svojimi humanitnými odbormi, na vynikajúcej úrovni sa tu vyučujú dejiny kresťanského umenia a dejiny európskej kultúry. Oba tieto odbory sú pre uchádzačov atraktívne vďaka možnostiam uplatnenia. Ďalším zo smerov, ktorým fakulta v tejto chvíli veľmi úspešne kráča, reprezentuje odbor aplikovaná etika. Tu máme mimoriadny záujem od poslucháčov, ktorí sú už v živote nejakým spôsobom usadení, majú konkrétne povolanie, ale chcú svoje profesijné pôsobenie prehĺbiť o základ v etickej orientácii,“ hovorí prodekanka Katolíckej teologickej fakulty KU v Prahe Klára Kudlová.

Fakulta má aktuálne v kurzoch pre verejnosť prihlásených zhruba 700 poslucháčov, v jednotlivých odboroch potom takmer 500 študentov.

Moravan v Prahe

Stále platí, že v Čechách sa kladie dôraz na vedu, ako to bolo aj pred päťdesiatimi rokmi. „Za svoju hlavnú úlohu považujeme vytvoriť priateľské, zrozumiteľné prostredie bezmála rodinnej univerzity, kde sa na jednej strane robí špičková veda, kde je ale tiež dôležitý komunitný rozmer,“ hovorí prodekanka Kudlová.

Na fakulte sa vytvára prostredie, ktoré nie je určené len katolíkom. „Poslaním fakulty je vzdelávať, pomáhať k rozvoju a kultivácii, nezávisle na vyznaní,“ zdôrazňuje súčasný dekan fakulty Vojtěch Novotný. Zďaleka nie všetci študenti, a ani nie všetci pedagógovia, sú veriaci. Na teologickej fakulte sa schádzajú preto, že naše kultúrno-historické prostredie z kresťanstva vyrastalo, a pre teologické, ako aj pre humanitné odbory je jeho znalosť zásadná. Okrem denného a kombinovaného štúdia ponúka fakulta aj kurzy pre verejnosť.

Podobné zameranie má aj Teologická fakulta Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach. „Svoju prácu chápeme predovšetkým ako verejnú službu. To sa týka vzdelávania študentov, ako aj našej bádateľskej a vedeckej práce. Týmto spôsobom rozumieme aj vzdelávaniu budúcich spolupracovníkov katolíckej cirkvi a ostatných cirkví, ako sú duchovní alebo učitelia náboženstva,“ vysvetľuje prodekan pre vedu a rozvoj Michal Opatrný. Ďalšie uplatnenie môžu študenti nájsť v sociálnych sférach či vo vychovávateľstve. Pracujú vo verejnoprávnom, súkromnom, neziskovom i cirkevnom sektore. Celkovo má fakulta vyše 800 študentov.

Na Cyrilometodskej teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci, ktorá má 1 507 študentov, stále dominuje dôraz na praktickú teológiu, teda na pastoráciu. Jej absolventi nachádzajú uplatnenie často v sociálnych sférach. Aj tu sa študenti skladajú z tých, ktorí študujú prezenčne, a z diaľkových poslucháčov.

Práve na olomouckej fakulte študoval nový pražský arcibiskup Ján Graubner a je mu nepochybne vlastné aj jej pastoračné zameranie. Otázka je, ako zvládne českú mentalitu. Podľa niektorých to nie je žiadna výhra, jeho rozhodnutie prijať túto funkciu vychádza z úplnej lojality k pápežovi Františkovi. Ako hovorí historik Jaroslav Šebek, nebýva zvykom, aby sa pražským arcibiskupom stal niekto z Moravy, a spomína kardinála Františka Tomáška, ktorý prišiel z Olomouca do Prahy a nebol tam šťastný.

Na záver ešte jeden postreh od farára Szaba: „Na Morave majú ľudia väčší cit po komunitu, v Čechách je typický individualizmus, väčšina chce byť vo svojej viere sama.“ Bude to pre nového pražského arcibiskupa výzva na hľadanie nového pastoračného prístupu?

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.