Boris Johnson a pád diletanta

Napriek tomu, že tvrdil, že v žiadnom prípade neodstúpi, nakoniec pochopil, že stratil dôveru svojej strany a pokus udržať sa v kresle premiéra je len predlžovaním agónie. Johnson tak odstupuje zo scény, ale problémy Konzervatívnej strany sa rozhodne nekončia.

Kauza, ktorá spustila terajšiu krízu, pôsobí ako malichernosť. Pred týždňom rezignoval poslanec Christopher Pincher na funkciu „biča“ (whip), čo je človek, ktorý má za úlohu strážiť, že poslanci správne hlasujú. Vyšlo najavo, že sa opil v Carlton Clube, tradičnom klube konzervatívnych poslancov, a nevhodne obchytkával dvoch ďalších prítomných. Jeden by čakal, že v gentlemanskom klube je toto takmer povinné správanie. Následne sa ale ukázalo, že takto nevhodne sa správal už v roku 2017, a hoci o tom bol Johnson informovaný, menoval ho do jeho funkcie. Keď novinári začali pátrať, ako sa to stalo, Johnson najskôr tvrdil, že o ničom informovaný nebol, a potom, že síce bol, ale zabudol na to.

Nepoučil sa, ani sa nepolepšil

Za normálnych okolností by najskôr išlo o drobnú krízu, ktorú by Johnson ustál. Pre jeho spolustraníkov však išlo o potvrdenie, že je nenapraviteľný. Johnsonovu vládu už mnoho mesiacov prenasleduje kauza „Partygate“, ako sa hovorí sérii večierkov, ktoré sa odohrávali v premiérovej kancelárii a na ďalších miestach v čase, keď bola Británia uzatvorená v najhlbšom lockdowne a bolo zakázané sa stýkať. Toto pokrytectvo Britov s ich zmyslom pre fair play štve. Johnson spomínané škandály ustál a sľúbil, že sa poučí a polepší. Prežil s odretými ušami aj hlasovanie o nedôvere. To, že jeho prvým inštinktom pri ďalšej kríze bolo znovu zahmlievať a klamať, bolo potvrdením pre stranu, že premiér je nepoučiteľný, a vypukla vzbura vedúca k jeho pádu.

To, že Johnson vydržal aj napriek všetkým škandálom tak dlho, ukazuje na hlbokú krízu v Konzervatívnej strane. Jednoducho sa nečrtal nikto, kto by ho nahradil. Toryovci sú v personálnej kríze, hoci vládnu už dvanásť rokov a teoreticky by mali mať celú „stajňu“ nádejných ministrov a premiérov.

Johnsonovi nemožno uprieť štyri veľké zárezy. Doviedol brexit do konca a tým ukončil studenú občiansku vojnu, ktorá v Británii zúrila, na hlavu vo voľbách porazil Jeremyho Corbyna, a zabránil tak, aby sa moci ujala extrémna ľavica, jeho pandemická politika sa nakoniec ukázala ako celkom úspešná, hlavne čo sa týka nasadenia vakcín, a nakoniec pevne podporil Ukrajinu v jej obrane proti Rusku vrátane dodávok zbraní. Na Ukrajine je Johnson pravdepodobne momentálne populárnejší ako doma v Británii.

Domáce problémy hnisajú

Inak sa ale veľa nezmenilo a dlho neriešené problémy pomaly hnisajú. Posledných dvanásť rokov nebolo transformačných tak ako jedenásť rokov vlády Margaret Thatcherovej alebo desať rokov vlády Tonyho Blaira. Súčasným konzervatívcom chýba akákoľvek dlhodobá vízia. Občas sa tvária, akoby boli v opozícii a nadávajú na aktivistov, mimovládky, štátnych úradníkov a ďalších, ktorí vraj stoja v ceste ich reformám, namiesto toho, aby to legislatívne riešili.

Dobre to opisuje večne pesimistický konzervatívny komentátor Ed West, ktorého článok má podtitulok „Toryovci premrhali 12 rokov“. Británia má podľa neho „chronické problémy a toryovci mali dvanásť rokov na to, aby ich vyriešili, vrátane extrémneho nedostatku bytov a dopravného systému, ktorý zúfalo potrebuje investície“.

Ďalej píše, že konzervatívci „mali viac ako desať rokov na to, aby sa vysporiadali s nadvládou progresívnych inštitúcií, a neurobili pre to takmer nič a za labouristov sa to len zhorší, až sa dočkáme ešte väčšieho štátom vynucovaného rovnostárstva“. Sťažuje sa, že „toryovci občas vydajú nejaký ten bručivý zvuk o wokeness alebo slobode slova, keď by namiesto toho mohli doslova len zrušiť zákon o rovnosti (2010) alebo sa vysporiadať so zákonom o komunikácii (2003)“.

Nakoniec dvanásť rokov zhŕňa takto: „Niekto mohol v noci 5. mája 2010 upadnúť do kómy a prebudiť sa bez toho, aby tušil, kto celý čas vládol. Imigrácia dosiahla rekordnú úroveň, vlajka Pride veje z každej budovy, tímy DEI (tímy na školenia v diverzite, rovnosti a inklúzii, často v skutočnosti aktivistické úderky – pozn. aut.) sú čoraz silnejšie a upevnili si svoje postavenie na každej univerzite, vo všetkých štátnych orgánoch a korporáciách v krajine. Jediným náznakom toho, kto vládol, je viditeľný nárast bezdomovectva, to je jediný hmatateľný výsledok vlády toryovcov.“

Boris je mestský liberál

Boris Johnson je založením mestský liberál. Napriek jeho démonizovaniu za rasistu a populistu mu boli tieto roviny v podstate cudzie. Najšťastnejší bol, keď mohol rozprávať vtipy, ukazovať svoju vzdelanosť a písať knihy. Počas nastupujúcej pandémie vraj chýbal na kľúčových rokovaniach, pretože dopisoval knihu o Shakespearovi.

Nedá sa povedať, že je to premiér do pohody, s krízami sa pobil obstojne, zároveň to ale nie je transformačný premiér, ktorý by krajinu posunul niekam ďalej. Vo chvíli, keď sa stal predsedom vlády, nevedel, čo si počať, tak ďaleko jeho plány nesiahali. Brexit a pandémia túto skutočnosť na dva roky prekryli. Je to vlastne veľmi úspešný diletant, ktorý si myslel, že sa zo všetkých svojich škandálov vytára.

Dúfajme, že sa teraz vráti k novinárčine. Ako komentátor sa mu málokto vyrovnal. A konzervatívci musia dúfať, že z nasledujúceho zápasu o kreslo predsedu strany a premiéra vyvstane niekto nádejný. Ako inšpirácia im môže slúžiť rok 1975, keď si takmer náhodou zvolili málo známu bývalú ministerku školstva Margaret Thatcherovú. Tá následne vládla viac ako dekádu a úplne pretvorila stranu aj Britániu.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.