Škandály, klamstvá a výhovorky. Johnson bol nenapraviteľný a bez vízie, jeho pád musel prísť

Kauza, ktorá stála Johnsona kreslo, je vlastne maličkosť. Na začiatku júla sa objavilo obvinenie, že konzervatívny politik Chris Pincher sa opil v Carlton Clube – tradičnom gentlemanskom klube, od svojho založenia spájanom s Konzervatívnou stranou – a obchytkával ďalších dvoch mužských prítomných. Pincher sa ku všetkému priznal a rezignoval na všetky svoje funkcie, bol aj vyhodený z parlamentného klubu. Tým sa to mohlo skončiť. Lenže Pincherov odchod komplikovali dve okolnosti.

Po prvé, Pincher bol zástupcom „hlavného biča“, ako znie doslovný preklad funkcie Chief Whip. Ten má spolu so svojimi zástupcami za úlohu kontrolovať stranícku disciplínu v parlamente, teda hlavne to, že poslanci hlasujú tak, ako majú. V našom kontexte má podobnú funkciu predseda poslaneckého klubu. Whipovia majú ale za úlohu aj pomáhať riešiť problémy medzi spolustraníkmi. Ak by sa poslanec stal terčom sexuálneho obťažovania, obrátil by sa so svojou sťažnosťou na kanceláriu whipov. Preto je Pincherovo obvinenie väčším škandálom ako u bežného poslanca.

Po druhé sa ukázalo, že to nie je prvý Pincherov prehrešok. V roku 2017 vraj sexuálne napadol olympijského veslára a kandidáta na poslanca Alexa Storyho. Nevhodne sa vraj dotýkal aj bývalého labouristického poslanca Toma Blenkinsopa, ktorý ho za to kamsi poslal. Johnson bol o týchto škandáloch informovaný, napriek tomu Pinchera menoval zástupcom „hlavného biča“.

Zopár rekordov

Keď sa novinári začali pýtať, prečo Johnson menoval sexuálneho predátora do tejto chúlostivej pozície, premiér najskôr tvrdil, že o ničom nevedel. Potom vysoko postavený štátny úradník lord Simon McDonald oznámil, že to jednoducho nie je pravda. Úrad premiéra potom zmenil svoju verziu, Johnsonovi vraj podozrenia oznámili, ten však na ne zabudol. Práve tieto výhovorky viedli k pádu Borisa Johnsona. Boli signálom, že premiér je nenapraviteľný, po škandáloch s večierkami počas lockdownu, s nepriehľadným financovaním renovácie vlastného bytu i ďalších bolo jeho prvým inštinktom znova „hospodárne zaobchádzať s pravdou“.

Dňa 5. júla na protest rezignovali minister financií Rishi Sunak a minister zdravotníctva Sajid Javid. To spustilo vládnu krízu na plné obrátky. Celkovo 63 zo 179 ministrov, námestníkov, riaditeľov, parlamentných tajomníkov a obchodných vyslancov podalo demisiu. Bolo pokorených niekoľko rekordov. Napríklad nová ministerka školstva Michelle Donelanová rezignovala po 35 hodinách, čím sa stala najkratšiu dobu slúžiacou kabinetnou ministerkou v britských dejinách. Úplne rozdrvila 239 rokov starý rekord držaný grófom Templom, ktorý podal demisiu po troch dňoch.

Ďalší obrat predviedol Nadhim Zahawi, ktorý sa stal novým ministrom financií. Hneď ďalší deň vyzval Johnsona na odchod. Rovnako aj ministerka vnútra Priti Patelová. Minister obrany Ben Wallace oznámil, že nerezignoval len pre záležitosti štátnej bezpečnosti, niektoré pozície musia zostať obsadené, aby štát mohol vykonávať svoje základné funkcie. Kríza vrcholila 5. júla večer, keď sa k ministrom volajúcim po Johnsonovom odchode pridal Michael Gove. Ten sa všeobecne považuje za jedného z najschopnejších ministrov, vo vláde mal na starosť „leveling up“, čiže akýsi všeobecný rozvoj Británie. Počas referenda o brexite slúžil v kampani ako Johnsonova pravá ruka.

Keď rezignoval David Cameron, Gove verejne vystúpil s vyhlásením, že Johnson sa vôbec nehodí na premiéra, a tým zmaril jeho prvý pokus stať sa predsedom vlády. Teraz metaforicky znovu bodol Johnsona do chrbta a ten ho čoskoro z vlády vyhodil. Zdroj z premiérovho okolia následne nazval pre BBC Govea „hadom“. Situácia začala naberať obrysy frašky. Do Downing Street dorazili dve skupiny vplyvných členov strany, jedna preto, aby Johnsonovi povedala, že musí rezignovať, druhá naopak, že musí zostať. Hoci Johnson strácal ministrov rýchlejšie, než ich stačil nahrádzať, vyhlásil, že v žiadnom prípade neodstúpi.

Výber nového predsedu

Ďalší deň ale prúd rezignácií neustával. Aj takzvaný Výbor 1922, ktorý okrem iného určuje pravidlá voľby nového lídra, dal najavo, že ich zmení, aby sa hlasovanie o nedôvere v šéfa strany mohlo konať viackrát ako raz za rok. Bolo jasné, že je koniec a že Johnson bude vytlačený buď jedným, alebo druhým spôsobom. Ohlásil teda rezignáciu na lídra Konzervatívnej strany. V úrade premiéra zostane len do doby, kým bude zvolený nový partajný šéf.

Teraz teda konzervatívci budú vyberať nového predsedu. Hotovo chcú mať do septembra, aby nový líder mohol predstaviť svoju víziu na straníckej konferencii v októbri. Najskôr z kandidátov vyberajú poslanci. Zatiaľ verejne ohlásilo svoju kandidatúru jedenásť konzervatívcov a o niekoľkých ďalších sa špekuluje. Ten kandidát, ktorý v poslaneckom hlasovaní dostane najmenej hlasov, vypadáva a nasleduje ďalšie kolo. To sa opakuje, kým nezostanú iba dvaja. Spomedzi nich potom volia všetci členovia strany.

Momentálne je najväčším favoritom už spomínaný Rishi Sunak, ale premiérstvo nemá zďaleka isté. Podľa všetkého pôjde o mimoriadne drsnú a zákernú kampaň. Denník The Times napríklad hlási, že opozičná Labouristická strana dostala od rôznych konzervatívnych frakcií už dve zložky plné špiny na ostatných kandidátov. Dúfajú, že ich labouristi použijú, a zneškodnia tak oponentov.

Nech vyhrá ktokoľvek, má pred sebou ťažkú úlohu. Johnsonovi nemožno uprieť veľký politický talent, aspoň čo sa týka vyhrávania volieb, v samotnom vládnutí však dosť pokrivkával. Predstavoval celkom častý úkaz v britskej politike, pre ktorý má angličtina výraz „mountebank“, čo je niečo ako tlčhuba, šarlatán a šoumen.

Do tejto kategórie patria niektorí najúspešnejší premiéri britskej histórie, napríklad lord Palmerston, Benjamin Disraeli, David Lloyd George a Winston Churchill. Lenže každý z týchto mužov mal ešte niečo navyše, ako upozorňuje napríklad historik Dominic Sandbrook. Palmerston bol neochvejný imperialista šíriaci britský vplyv po svete, Disraeli mal silné sociálne cítenie a položil základy britského sociálneho štátu. Lloyd George a Churchill boli efektívnymi vojnovými vodcami, každý počas jednej svetovej vojny. Johnson však nič ďalšie nemá. Je to mimoriadne zábavný spoločník, charizmatický rečník a vlastne nezbedník. Nemal ale nikdy víziu, ako posunúť krajinu ďalej.

Populistom nikdy úplne nebol

Hoci býva považovaný za populistu, nikdy ním úplne nebol. Nepochybne patril k liberálnemu krídlu Konzervatívnej strany. Od toho sa odvíjala napríklad aj jeho kritika EÚ a podpora brexitu, v ktorý naozaj veril, napriek osočovaniu, že brexit pre neho predstavoval len spôsob, ako sa dostať k moci. Lenže jeho predstava „globálnej Británie“, otvorenej a liberálnej ekonomiky, narážala na predstavu brexitu v robotníckych vrstvách britskej spoločnosti. Tie videli brexit ako šancu pre uzavretejšie hospodárstvo chránené clami, a hlavne ako uťatie masívnej migrácie do Spojeného kráľovstva.

Johnson vďaka svojmu sľubu dotiahnuť brexit do konca získal obrovskú väčšinu v parlamente, dobyl tradičné labouristické oblasti na severe a udržal tradičné konzervatívne okrsky na juhu. Tým najskôr zachránil britskú politiku. „Predstavte si, že by elity zmarili brexit. Predstavte si tú populistickú reakciu, krízu demokracie a nárast pravicového extrémizmu, keby elity výsledok referenda jednoducho vetovali. To je to, čo príliš mnohým ľuďom uniká: Boris nepredstavoval rasistické a krajne pravicové prevzatie. V skutočnosti mu zabránil,“ napísal komentátor Andrew Sullivan. K tomu je možné dodať, že zabránil aj krajne ľavicovému prevzatiu, keď na hlavu porazil Jeremyho Corbyna.

Odvtedy ale Johnson so svojou obrovskou väčšinou nič nepredviedol. Nepretlačil žiadne zásadné reformy alebo zákony. Nie je to však iba jeho problém. Čoraz viac podporovateľov a voličov konzervatívcov má pocit, že dvanásť rokov pri moci strana premrhala.

Najlepšie to opísal komentátor Ed West: „Či už sa vám páčili, alebo nie, Thatcherová aj Blair pretvorili Britániu na svoj obraz, prvý pod rúškom ekonomického liberalizmu a druhý pod rúškom nevyhnutného sociálneho liberalizmu, ktorý nasledoval. Ale ak niekto v noci z 5. na 6. mája 2010 upadol do kómy a prebudil sa teraz, vôbec by nespoznal, kto celý čas vládol. Imigrácia dosiahla rekordnú úroveň, vlajka LGBT veje z každej budovy, tímy DEI (oddelenie diverzity, rovnoprávnosti a rovnosti) sú stále mocnejšie a sú zakotvené na všetkých univerzitách, vo všetkých štátnych orgánoch a korporáciách v krajine. Jediným náznakom toho, kto tu vládol, môže byť viditeľný nárast bezdomovectva, jediný hmatateľný výsledok vlády toryovcov.“

Môžeme to vidieť aj na súčasných kandidátoch na premiéra. Napríklad Penny Mordauntová pred časom vyhlásila, že transženy sú ženy. Teraz svoju kampaň začala dlhým príspevkom na Twitteri, v ktorom oznámila, že transženy môžu byť v niektorých prípadoch považované legálne za ženy, ale rozhodne nie sú to isté ako biologické ženy.

Ďalší kandidát Tom Tugendhat zasa zbavil konzervatívneho filozofa Rogera Scrutona jeho funkcie poradcu na ministerstve pre bývanie po nepravdivých obvineniach týždenníka New Statesman bez toho, aby sa zaoberal tým, či sú pravdivé. Občas to pôsobí tak, že konzervatívni politici sa radšej chcú zapáčiť ľavicovým novinárom ako vlastným voličom.

Pokiaľ chce nový britský premiér uspieť, musí vrátiť konzervatizmus do Konzervatívnej strany.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.