Turecko: Cirkev otvorených dverí v islamskej spoločnosti

Kresťanstvo má v Turecku dlhú históriu. Pred prvou svetovou vojnou žilo na území vtedajšej Osmanskej ríše približne 30 percent kresťanov, dnes sa podiel kresťanov odhaduje na asi 0,2 percenta. Koľko katolíkov máte v arcidiecéze Izmir a kde žijú?

Odhadujem, že v mojej arcidiecéze žije okolo 5 000 katolíkov. Ak k nim pripočítate migrantov a utečencov, môže ich byť o čosi viac. Žijú hlavne v centre Izmiru alebo iných veľkých mestách. Máme farnosti aj v mestách Konya, Antalya či iných mestách na pobreží. Naša arcidiecéza je rozlohou veľmi veľká – ide o územie približne 100 000 štvorcových kilometrov. Posledná farnosť, ktorá do nej patrí, je Konya, čo je asi 550 kilometrov od Izmiru; na juhu je to zase Antalya, ktorá je vzdialená asi 450 kilometrov. Sú to naozaj veľké vzdialenosti.

Môžete ohlasovať svoju vieru slobodne?

Pre mňa ako františkána je na prvom mieste svedectvo života, bratský život. Svätý František povedal, že treba kázať Slovo vždy, keď sa naskytne príležitosť. Usilujeme sa teda o to napríklad na sociálnych sieťach alebo prostredníctvom novej internetovej stránky diecézy. Chceme byť prítomní medzi ľuďmi a vytvárať živú Cirkev. Našou misiou je byť Cirkvou otvorených dverí. V našich kostoloch máme časové úseky, počas ktorých sú otvorené pre všetkých. Niekedy sa v tom čase koná aj eucharistická poklona. Vždy je v nich niekto z miestnych, kto návštevníkov pozdraví a poskytne im informácie, ak o ne prejavia záujem. Je to náš spôsob evanjelizácie v podmienkach, v ktorých žijeme.

Kedysi sekulárne Turecko aktuálne zažíva islamskú renesanciu. Sú v spojitosti s ňou kresťania diskriminovaní?

Vo všeobecnosti sa nedá povedať, že by boli diskriminovaní, ale majú negatívne skúsenosti pri komunikácii s úradmi a štátnymi orgánmi. Katolícka cirkev v Turecku nie je uznaná za právnickú osobu. Keď sa zamyslím nad tým, či existuje dialóg, povedal by som, že je tu taký reálny dialóg života. Napríklad charita. Caritas je súčasťou Cirkvi, súčasťou diecéz. V každej diecéze funguje jej kancelária, pričom pomáha všetkým: kresťanom, moslimom, tým, ktorí sú bezbranní… Mávame aj stretnutia s imámami v našom okolí, a to napríklad na Medzinárodný deň ľudského bratstva (4. 2.). A spolu s niektorými kňazmi sme osobne navštívili primátora mesta a odovzdali sme mu dar – turecký preklad encykliky pápeža Františka Fratelli tutti. Do turečtiny bola tiež preložená encyklika Laudato si’, ktorá sa zaoberá ekologickými problémami, dotýkajúcimi sa celého ľudstva.

Existuje v Turecku ekumenický dialóg?

Vzťahy s inými kresťanskými cirkvami sú vo všeobecnosti dobré. Konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej I. udržiava dobré kontakty s Hnutím fokoláre, ako i s biskupom Massimilianom Palinurom, novým apoštolským vikárom v Istanbule. My v Izmire sa stretávame s pravoslávnymi aj anglikánskymi kresťanmi na rôznych kresťanských festivaloch. Arménski kňazi zas nedávno slávili arménsku liturgiu v katolíckom Kostole sv. Polykarpa, lebo v Izmire nemajú svoj vlastný kostol. Okrem toho sme spolu s Arménmi v Izmire otvorili malý obchod Biblickej spoločnosti, ktorá predáva knihy. Toto všetko pokladám za znaky ekumenického dialógu.

Turecko je obľúbenou dovolenkovou destináciou. Je dôležité, aby kresťania, ktorí tam cestujú, navštevovali aj kresťanské kostoly?

Je to veľmi dôležité. Chcel by som turistom pripomenúť, že práve v Turecku má počiatok naša viera. Tu sa zrodila prvá cirkev medzi národmi. Prvé ekumenické koncily, ktoré formovali katolícku vieru, sa konali práve na území dnešného Turecka a odtiaľto sa začala aj misia do Európy. V pastorácii nám teraz pomáha jeden nemecký kňaz – stará sa o všetkých katolíkov z Nemecka, ktorí tu žijú. Bol by som však rád, keby sa nám aspoň v lete počas turistickej sezóny podarilo nájsť ešte ďalšieho kňaza, ktorý by slúžil ostatným komunitám. No to už je i finančný problém. Možno by v tom mala zvážiť svoju pomoc Rada európskych biskupských konferencií.