Takéto násilie sa deje na troch úrovniach.

Násilie a štát

Najskôr poznámka o násilí, ktoré je vykonávané štátom. Vojny s cieľom získania územia, koristi a otrokov, násilie proti etnickým a náboženským skupinám, ktoré „narúšajú“ jednotu štátu. V dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí takéto násilie neustalo. Štátne násilie organizujú politické sily (dnes hlavne politické strany), ktoré sa opierajú o časť verejnosti, ktorá je „postihnutá nenávisťou proti skupinám nepriateľov” a snažia sa pre násilie získať ďalšiu verejnosť.

V dvadsiatom storočí sa štátne násilie v Európe opieralo o závisť k bohatším a úspešnejším. Národný socializmus zneužil závisť voči „bohatým Židom”, komunistickí socialisti voči „kapitalistom“ a ďalším „triednym nepriateľom”. Inde vo svete, ale čiastočne aj v Európe, bola terčom agresie akákoľvek inakosť.

Štátna agresia odpovedá na „národné utrpenie”, hlavne na utrpenie vo vojnách a hospodárskych krízach. Politici a davy hľadajú zodpovedného, vytvárajú obraz nepriateľa a celé skupiny ľudí označia za vinníkov utrpenia, parazitov. Politická propaganda „nepriateľov ľudu” dehumanizuje. „Ľud” následne stráca empatiu k „parazitom”.

Dejiny dokazujú, že ľudia pri zhoršení podmienok života (materiálnych aj nemateriálnych) vinia predovšetkým vládnuce elity. V demokracii sa môžu vládnuce elity vymeniť voľbami bez násilia. Pri problémoch, ktoré verejnosť vníma ako neriešené a súčasne hyperakútne a mimoriadne vážne; alebo v diktatúrach, či v situáciách, keď verejnosť nevidí nádej na zmenu po voľbách a považuje zmenu (čítaj víťazstvo opozície) za cestu „z blata do kaluže” („veď nemám koho voliť”), hrozí revolúcia, často krvavá. Aj to je príčina, že niektoré skupiny politikov dlhodobo hľadajú „obetného baránka”, menšiny, ktoré možno démonizovať a viniť ich zo zlých podmienok v štáte.

Štátna agresia je preventabilná. Síce ťažko, ale je. Politické strany, cirkvi a náboženské spoločnosti, občianska spoločnosť, jednotlivci môžu identifikovať jednotlivcov alebo skupiny šíriace nenávisť a agresiu, nespravodlivo obviňujú skupiny ľudí ako zodpovedných za ťažkosti „ľudu”. Je to vec kultúry spoločnosti, presadzovať toleranciu, diskusiu, ľudskosť.

Prisudzovať snahu o podporu či o toleranciu agresie proti niektorej skupine ľudí len podľa niektorých politických prejavov je sporné. Často je obviňovaná ľavica, že podprahovo šíri nenávisť k „sociálnej nespravodlivosti”, čo môže provokovať ľudí k agresii. Veľká časť médií naopak podozrieva konzervatívcov z toho, že sú ochotní získať podporu sporných politikov pre svoje ciele, ako prejav zblíženia s extrémom.

A napokon, volanie po tolerancii má často konfrontačný charakter. Nepodporuje toleranciu, ale podporuje rozvoj „kultúrnej vojny”.

Násilie štátu proti skupinám sa pripravuje dlhodobo, okrem chorobných stereotypov a predsudkov proti skupinám je nutný prežitok „národného utrpenia” a pocit mnohých obyvateľov, že je treba nájsť vinníkov. Časť elít síce vie, že ide o „vymyslenú” skupinu vinníkov, ale z podpory politiky agresie proti skupine či skupinám „parazitov”, „vykorisťovateľov”, „zradcov”, „sprisahancov”, ťaží. Rozsiahla propagandistická kampaň vie presvedčiť istý počet váhajúcich občanov a nakoniec veľa ľudí zo strachu mlčí a v tichosti prijme či dokonca podporí agresiu proti „nenávidenej” skupine. Odhaľovať nepravdivosť ostrakizácie skupiny či skupín je veľmi dôležité. Je to úloha všetkých morálnych obyvateľov, predovšetkým morálnych autorít.

Agresia davu

Iným prípadom je agresia davu. Vzniká nečakane, nepredvídateľne. Cholerové povstanie, rabovačky v rokoch 1918 – 1919. Dav pod vedením paranoidných vodcov a v paranoidnom ošiali zabíja a mučí šľachticov, ich deti, Židov, aj katolíckych kňazov, notárov či lekárov. Alebo každého, kto čudne vyzerá.

U nás sa politici dosiaľ chodia klaňať k pomníku masových vrahov davového šialenstva – oficiálne roľníckeho povstania z roku 1831 – pred monumentálny pomník z roku 1938 v obci Haniska pri Prešove. Nosia tam vence a zapaľujú sviece.

Akým hrdinom sa to politici klaňajú? Aké sú zásluhy týchto hrdinov? V Komarianoch napadli miestnych Židov a hrozne ich utýrali. Pod vedením zemanov Jána Szenczyho a jeho manželky Anny rodenej Pollayovej vyrabovali dom Ilosayovcov a ich syna zbili na smrť. Vzbúrenci vyvraždili každého prítomného pána, statkárskeho úradníka a kňaza. Mladú a krásnu 16-ročnú dcéru pána domu pomaly utýrali (Ján Metľár a Juraj Trada ju najprv napichli na dlhú fajku, potom jej odrezali prsia). Farára Františka Kaciana opití chlapi viedli pred „všenárodný súd”. Istý Kamenský ho „ovalil po hlave sekerou tak, že hneď sklesol”. Ostatní potom dobili farára na smrť.

Vždy, keď sa dozviem, že niekto významný bol klásť vence k pomníku (nie, obete tam pomník nemajú, pomník majú povstalci a vrahovia), pozriem sa, čo daný výtečník v ostatnej dobe povedal alebo napísal. Takmer všetci sú to bojovníci za toleranciu a tak ďalej.

Davové šialenstvo pri zabíjaní býva veľmi často nepredvídateľné a nekontrolovateľné. Dav sa neraz obrátil proti svojim vodcom a neraz menil ciele svojho násilia z jednej skupiny „inakších” na inú. Bolo aj tak, že vraždená menšina boli ľudia s okuliarmi.

Prevenciu si ťažko predstaviť. Dav exploduje nečakane a ciele agresie mení ešte nečakanejšie.

Agresia davu vzniká pri frustrácii ľudí pri zhoršení životných podmienok (vojna, epidémia, protiepidemické opatrenia, prírodné katastrofy, ekonomické krízy, zlyhanie vlády a vládnych inštitúcií).

Primárna je konkrétna situácia. Hľadanie cieľov agresie je často vyslovene „náhodné”. Niekedy v rokoch 1870 – 1871 si francúzski mešťania na trhovisku „poplietli” človeka z miestnej elity s exponentom Pruska a mestský dav sa zúčastnil či prizeral beštiálnemu umučeniu nevinnej obete.

Agresia jednotlivca

Agresia jednotlivca je omnoho viac vnútornou záležitosťou človeka. Vrodené dispozície, choroba, ktorej príčinu nepoznáme či sociálne interakcie, buď jednotlivo alebo akousi kombináciou, vedú k paranoidnému mysleniu.

Hlavným problémom je chorobný strach pred akýmisi sprisahancami a agresia je pokus o obranu. Paranoidný človek vníma svet inak, než zdraví ľudia. Každé správanie sa ľudí okolo neho si môže vysvetliť ako prejav komplotu proti nemu.

Podstatou je podozrievavosť, strach, hľadanie možnosti sebaobrany, čo sa môže prejaviť ako agresia. Pri individuálnej agresii založenej na paranoidnom strachu s vysokou pravdepodobnosťou nezáleží na tolerancii alebo netolerancii. Strach o vlastný život, život „svojich”, život ľudstva, lebo je tu „sprisahanie”, to je podstatné. Podstatou je strach a presvedčenie o sprisahaní. Kto konkrétne sa sprisahal, to nie je také podstatné. Kedysi som videl pacienta, ktorý bol presvedčený, že sprisahanie proti nemu a svetu zosnovala vysoká francúzska šľachta, konkrétne francúzski princovia. „Pozrite na Brežneva. Vidíte jeho husté obočie? Je to francúzsky princ, ktorý to organizuje. Ja musím zabiť Lenárta, to je jeho syn. Inak ma zabije on a jeho ľudia.”

Vládnuce elity boli v mysli jednotlivcov, agresorov, počas celých dejín, často organizátormi sprisahania. Neskôr v Európe pribudli Židia, všade na svete bosorky a čarodejníci. A ľudia s telesnými abnormalitami, tajné spoločenstvá ako ilumináti, slobodomurári, z mierne iných dôvodov aj jezuiti, niektoré iné rehole, náboženstvá, sexuálne menšiny. Dnes dominujú vládnuce elity, Židia a pedofili, prípadne homoloby. Ak sa ktorákoľvek skupina vytratí z podozrení z organizovania komplotov, paranoidní jednotlivci si to nevšimnú, alebo to nahradia inou skupinou.

Pri individuálnej agresii je rozhodujúca osobnosť agresora, vrátane jeho sociálnych interakcií. Rozhoduje individuálne presvedčenie jednotlivca, že je tu sprisahanie proti nemu, proti jeho blízkym, často až presvedčenie o sprisahaní proti celému ľudstvu. A takýto jednotlivec len akosi náhodne získa presvedčenie, ktorá skupina ľudí sa spriahla.

V prevencii individuálnej agresie proti skupinám „nepriateľov” môže byť vyššia akceptácia menšín v spoločnosti len ťažko prínosom. Paranoja si utláčateľov a sprisahancov vždy vytvorí.

Naopak, netolerantný boj za toleranciu zhorší situáciu na frontoch „kultúrnej vojny” s nepredvídateľnými dôsledkami.

Jednotlivcov a potenciálnych agresorov treba identifikovať podľa príznakov paranoidného vývoja čo najskôr (najlepšie v rodine, prípadne v škole), vyšetriť ich, diagnostikovať a liečiť. Iná cesta nie je. Ak je niekto chorobne presvedčený, že je tu sprisahanie a sprisahanci už-už zničia jeho, jeho rodinu a celé ľudstvo, darmo ho budeme presviedčať o tolerancii. Dôkazom sú počty a štatistiky zabitých či napadnutých v krajinách, kde legislatíva danej skupine vychádza v ústrety.

Je tu ešte jeden zásadný faktor.

Porovnanie rozdielov medzi situáciou v USA a v Európe ukazuje, že sťažená dostupnosť zbraní významne znižuje riziko počtu a vážnosti agresívnych činov. Dôsledné psychologické vyšetrenie držiteľov zbrane, prísne dodržiavanie opatrení, aby sa zbraň nedostala do nepovolaných rúk, sú významnými opatreniami v prevencii takejto kriminality. Otázkou môže byť aj to, či je nevyhnutné aj dôsledné psychologické vyšetrenie vodičov motorových vozidiel, sledovanie pilotov a podobne, keďže aj dopravný prostriedok možno zneužiť ako zbraň.

Na záver ešte jedna téma. Urobil som pár excerptov na tému paranoje, čo sa tiež zásadným spôsobom viaže k téme.

Paranoja

Paranoidné myslenie je presvedčenie o prenasledovaní, často vo forme sprisahania, ktoré sa vníma ako hrozba. Paranoidná osoba môže považovať náhodné správanie niekoho iného za úmyselné a nebezpečné.

Paranoidní ľudia sa často prejavia pocitmi bezmocnosti a depresie, izolujú sa a vzdávajú sa aktivít. Majú problémy v medziľudských vzťahoch. Jestvujú rôzne typy, azda najbežnejšie sú stavy sociálnej úzkosti, najmenej častá, ale najnebezpečnejšia je agresia so snahou „neutralizovať” (čítaj zabiť) domnelého prenasledovateľa.

Všeobecne prevláda zhoda, že jednotlivci s paranoidnými bludmi budú mať tendenciu konať na základe svojho presvedčenia.

Emanuel Messinger uvádza, že výskum preukázal, že paranoja sa môže vyvinúť zo zlých, prísnych, ale nestabilných vzťahov v rodine počas detstva a všeobecne z nedôveryhodného prostredia. Inokedy sa objavujú v detstve údaje o rozmaznávaní a presviedčaní dieťaťa, že je výnimočné a má právo na mimoriadne privilégiá.

Symptómy paranoje sa prejavia po zážitkoch sklamania, stresu a beznádeje.

Diskriminácia v rôznych formách sa udáva ako potenciálny prediktor paranoidných bludov.

Robins a Post identifikovali tri zložky paranoidného vedomia: a) podozrenia bez dostatočného základu, že ich iní využívajú, poškodzujú alebo klamú; b) zaujatie neopodstatnenými pochybnosťami o lojalite alebo dôveryhodnosti priateľov alebo spolupracovníkov; c) neochota zdôveriť sa iným z neopodstatneného strachu, že informácie budú zneužité proti nim.

Colby navrhol vysvetlenie, že predsudky, obviňovania druhých za svoje problémy, slúžia na zmiernenie utrpenia spôsobeného pocitom poníženia a pomáhajú zavrhnúť vieru, že za takúto neschopnosť je zodpovedný postihnutý sám. Táto vnútropsychická perspektíva zdôrazňuje, že príčina paranoidných kognícií je vo vnútri hlavy ľudí (sociálneho vnímateľa) a odmieta možnosť, že paranoidné poznanie môže súvisieť so sociálnym kontextom, v ktorom sú takéto kognície zasadené.

Významný rozdiel možno rozpoznať medzi „patologickými a nepatologickými formami dôvery a nedôvery“. Podľa Deutscha je hlavný rozdiel v tom, že nepatologické formy sú flexibilné a reagujú na meniace sa okolnosti. Patologické formy odrážajú prehnané percepčné zaujatosti a úsudkové predispozície, ktoré môžu vzniknúť a udržiavať ich, sú reflexne spôsobené chyby podobné sebanaplňujúcim sa proroctvám.

Diagnosticky sa paranoja rozdeľuje na štyri skupiny: (1) Paranoidná porucha osobnosti. (2) Paranoidná schizofrénia. (3) Kverulantná paranoja. (4) Ale paranoja môže byť ako príznak aj súčasťou iných chorobných stavov.

Najmenej 50 percent diagnostikovaných ľudí so schizofréniou má bludy, hlavne bludy prenasledovania. Vnímanie a správanie typu paranoje môže byť súčasťou mnohých duševných chorôb, ako je depresia a demencia, ale častejšie sa vyskytujú pri troch duševných poruchách: paranoidná schizofrénia, porucha s bludmi a paranoidná porucha osobnosti.

Paranoidné bludy sa často liečia antipsychotickými liekmi. Kognitívno-behaviorálna liečba zlepšuje paranoidné bludy.

Študuje sa tiež vzťah medzi paranojou a agresiou. Wessely a jeho spolupracovníci skúmali jednotlivcov s bludmi. Viac ako polovica z nich konala v dôsledku týchto bludov. Celkové činy však u väčšiny vyšetrených nemali násilný charakter. Iné štúdie, ako napríklad Taylorova, ukázali, že násilné správanie bolo bežnejšie u určitých typov paranoidných jednotlivcov, najmä tých, ktorí sa považovali za ponižovaných.

Iní vedci našli súvislosť medzi ponižovaním v detstve a výskytom násilného správania u psychotických jednotlivcov. Môže to byť dôsledok ich neschopnosti vyrovnať sa s agresiou, ako aj s inými ľuďmi, najmä keď neustále sledujú potenciálne hrozby vo svojom okolí. Ďalšie štúdie ukázali, že to môžu byť len určité typy bludov, ktoré spôsobujú násilné správanie. Bludy vážneho prenasledovania môžu byť jedným z nich.

U paranoidných ľudí má neschopnosť pochopiť, čo cítia iní ľudia, súvislosť s násilím. Preukázalo sa to v štúdii paranoidných schizofrenikov. Výsledky tejto štúdie konkrétne odhalili, že násilní pacienti neboli schopní interpretovať emócie alebo tvrdenia iných.

V každom prípade platí, že paranoika treba vyhľadávať a liečiť.

A ešte krátka poznámka k "sociálnej paranoji normálnych".

V miernejších formách môžu byť paranoidné kognície u normálnych jednotlivcov bežné. Ľudia môžu vo svojom každodennom živote prejavovať sebastredné myšlienky, ako sa o nich hovorí, podozrievavosť voči zámerom iných a predpoklady zlej vôle alebo nepriateľstva (ľudia môžu mať pocit akoby všetko išlo proti nim). Podľa Kramera možno tieto miernejšie formy paranoidnej kognície považovať za adaptívnu reakciu na zvládnutie alebo pochopenie rušivého a ohrozujúceho sociálneho prostredia.

Vrah zo Zámockej ulice

Nevieme, aké boli hlbšie príčiny činu vraha zo Zámockej. Sú indície, že mal paranoidné myslenie. Človek s paranoidným myslením je chorobne presvedčený, že je niekým ohrozený. Hľadá, kto za tým stojí. Pri takom hľadaní môžu paranoidného človeka osloviť nezmysly na internetových stránkach, ktoré agresor sledoval.

Keď som pripravoval tento text, vyhľadal som pár takýchto stránok a začítal sa do ich textov. Našiel som tam len samé šialené predstavy o svete. Mám pocit, že tomu môže veriť len chorý človek, ktorý je chorobne presvedčený, že ho prenasleduje nejaké grandiózne sprisahanie. Ak tomu verí, na týchto stránkach nájde grandiózne „údaje” o grandióznom sprisahaní a môže získať pocit, že agresiou proti tomuto grandióznemu sprisahaniu raz získa slávu za svoj v jeho patologickej mysli „záslužný čin“.

Myslím si, že problém, ktorý treba riešiť je možný prístup paranoidných jednotlivcov k strelným zbraniam. Žiaľ, diskusia na Slovensku sa vyvíja úplne iným smerom. Azda je ešte čas to zvrátiť.