Politickí reprezentanti týchto „svätuškárov“ sú Zelení. V nemeckej elite vládne konzensus o tom, že najnebezbečnejšou stranou v Spolkovom sneme je bezpochyby a s odstupom protimigračná AfD. Tvrdenie opaku z úst Wagenknechtovej šokovalo establišment a opäť aj vlastnú stranu. Potlesk prišiel zase z radu AfD.
Obľúbená politička
Táto 53-ročná filozofka, ktorá sa drží bezmála 30 rokov v špičkovej politike zjednoteného Nemecka, vyšla z jedného októbrového prieskumu ako štvrtý najobľúbenejší politik Nemecka – z členov spolkovej vlády bodovala iba zelená ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková viac. Tieto obe ženy sú aj ideovo vnímané ako hlavné súperky nemeckej politiky. Tretia výrečná politička, lesbická ko-šéfka AfD Alice Weidelová, ani nepopiera, že sa musí Wagenknechtovej politického kapitálu báť. Keby táto charizmatička založila svoj vlastný projekt, môže to Ľavicu nadobro zničiť a AfD – ktorej sa v časoch hospodárskej krízy darí – vážne zdecimovať.
Fámy, že všadeprítomná hviezda Wagenknechtová to skúsi s vlastným projektom, kolujú už roky. Po utečeneckej kríze, v ktorej vyčítala kancelárke Merkelovej „úplne zlyhanie štátu“, založila hnutie Aufstehen! (Vstávať!). Aufstehen malo zastrešovať všetky strany nemeckej ľavice a potenciálne oslovilo v jednom prieskume 34 percent Nemcov. Keďže program hnutia už vtedy inklinoval ku klasickej (Robert Fico by povedal: rustikálnej) ľavici, neprejavili sociálni demokrati veľký záujem, o Zelených nehovoriac. Krásny červený balónik vtedy vyfučal a Wagenknechtová si liečila burnout.
Zmena situácie
Dnes je situácia iná. Ona je k dispozícii. Vo vedení Ľavice už nie je, už tam nemá svojich spojencov. Jeden zakladateľ strany, jej o 26 rokov starší manžel Oskar Lafontaine, s ktorým žije pri francúzskej hranici, zo strany vystúpil. Druhý zakladateľ, starý vtipný enderonský harcovník Gregor Gysi, viedol nedávno dlhý rozhovor s Wagenknechtovou. Gysi neprezradil podrobnosti. Potvrdil však, že ju nevedel presvedčiť, aby v Ľavici zostala.
Nové je aj to, že mnohí ju v Ľavici už nechcú, ba dúfajú v jej odchod. Prominentné súdružky ju bez hanby atakujú, nazývajú jej postoj k vojne „nechutný“, označujú ju za „najnebezpečnejšiu osobu v Ľavici“ alebo za „najlenivejšiu poslankyňu“. Dňa 3. decembra sa stretnú v Berlíne najzarytejší kritici Wagenknechtovej. Nazývajú sa „progresívni ľavičiari“ a požadujú ukončenie „politicky deštruktívneho spolužitia s ľavicovo-konzervatívnymi snahami“. Vo výzve žiadajú: „Rozhodnutie sa už nesmie odkladať.“
Ľavicový konzervativizmus – myslený ako nadávka – je celkom trefným opisom vznikajúcej ideológie wagenknechtizmu. Ona je jednoducho vždy v rozpore s duchom doby. Je takým Jánom Čarnogurským na východnonemecký spôsob – disidentka v každom režime. Odnepamäti je inde ako elita. V našej dobe to znamená, že borí proti politike identity: „Keď hovoríme o ľavicovom liberalizme, nehovoríme teda o boji za zrovnoprávnenie menšín. Nehovoríme o zápasení za rovnosť, ale o svätorečení nerovnosti.“ Znamená to aj skepsu voči ošiaľu pandemickej politiky – nedala sa proti covidu zaočkovať. A v roku 2022 to znamená, že nechce vojnu – ani ekonomickú – s Ruskom.
Nemohla študovať
Taká už bola na strednej. Bála sa povinného predvojenského výcviku natoľko, že prestala jesť. Autority v komunistickej NDR jej to vyložili ako hladovku na protest proti socialistickému zriadeniu, obvinili ju z neochoty sa zaradiť do kolektívu a potrestali ju tvrdo – nemohla študovať. Svojhlavé dievčatko sa ale nechcelo stať disidentkou. Zavrela sa na dlhší čas v izbe, čítala denne šesť až sedem hodín Hegela a stala sa presvedčenou marxistkou. Práve vo chvíli, keď sa červená ríša vonku zrútila, vstúpila do červenej štátostrany NDR. Spravila to iba niekoľko mesiacov pred pádom Berlínskeho múru, nechcela byť oportunistkou.
V parlamentnej frakcii Ľavice už má len zopár spojencov, štyroch do maximálne ôsmich z celkových 39, ale Ľavica by už s odchodom iba troch poslancov stratila štatút „parlamentnej skupiny“. To by zrejme znamenalo likvidáciu frakcie, približne 150 zamestnancov by prišlo o prácu. Wagenknechtovci nechcú byť za niečo také zodpovední. Preto sa snažia, aby ich odchod vyzeral ako vynútený.
Niet debaty o tom, že v skostnatenej monokultúre nemeckého straníckeho systému existuje potenciál pre novú stranu – a už vôbec pre takú, ktorá by v sebe spájala sociálne, národniarske, konzervatívne, protisystémové a socialistické prvky. V západnej Európe takéto strany (možno s výnimkou írskej Sinn Fein) nie sú, v strednej a východnej Európe áno, viď slovenský Smer. S ľahkou hyperbolou by sa dalo rozprávať o možnej slovakizácii Nemecka.
Láka masy voličov
Hoci sa potenciál Wagenknechtovej projektu z čias hnutia Aufstehen! trošičku scvrkol (čo je pochopiteľné, vtedy bola ešte menej kontroverzná a proruskosť bola ešte bežným vybavením nemeckého ľavičiara), láka stále obrovské masy voličov. V novom prieskume inštitútu Insa uviedlo desať percent respondentov, že by stranu Wagenknechtovej „veľmi určite“ volili. Podľa prieskumu Spieglu si vie až 30 percent oprávnených voličov predstaviť, že by to hodili Wagenknechtovej. V postsocialistickom východnom Nemecku je miera súhlasu so 49 percentami ešte vyššia. Mimoriadne vysoký záujem je medzi voličmi AfD (68 percent) a Ľavice (67 percent). No dokonca aj medzi stúpencami postkresťanskodemokratickej štátostrany CDU/CSU by takmer štvrtina zvážila novú stranu. Neprekvapuje, že Wagenknechtová najmenej pôsobí na voličov „nebezpečných“ Zelených (7 percent).
Zostáva len jeden problém, a tým je Wagenknechtovej povaha. Rovnako ako jej manžel Lafontaine (bývalý predseda SPD) ukazovala málokedy v živote schopnosť integrácie. Obvykle sa všetko, čo títo dvaja začali, po kratšom čase rozpadlo. On bol aspoň v inom storočí premiérom Sárska a (kým sa nerozhádal s kancelárom Gerhardom Schröderom) spolkovým ministrom financií, ona nikdy nevládla. Baví ju hviezdiť v televíznych debatách. Mravčia práca budovania novej triedy funkcionárov nie je pre ňu. Potrebovala schopného manažéra, ktorý jej kryje chrbát.
Doteraz sa nerysuje, že by sa nejaké ťažké váhy nemeckej politiky do toho dobrodružstva pustili. Vo Wagenknechtovej tíme sú najmä svojrázni chaotici ako poslankyňa Sevim Dağdelenová, ktorá je považovaná za megaťažkú povahu, a bývalý hudobník, hudobný producent a pôžitkársky milionár Diehter Dehm, ktorý nazval NATO „najhoršiou zločineckou organizáciou po SS“. Keďže sa autor tohto článku v minulosti poznal s blízkou spolupracovníčkou Dehma, môže zodpovedne dosvedčiť, že s tým personálom bude od začiatku sranda.
Na druhej strane, Wagenknechtová so svojimi skúsenosťami z NDR, z Európskeho parlamentu a z rozdeleného-zjednoteného Nemecka určite nie je naivná. Dlho váha, či sa má do toho pustiť. Doba je zrelá, asi ide na to. Ak si sama nestojí v ceste, jej víťazstvo je isté.
