Vznikne v Nemecku perspektívna ľavicovo-konzervatívna strana?

Ba naopak: v parlamente, ktorý sa iba s výnimkou ostrakizovanej na­cionalistickej AfD ostro vyhraňuje voči ruskej agresii na Uk­ra­ji­ne, boduje teraz ešte aj so svojou proruskou líniou. Keď na začiatku tejto jesene vystúpila s fulminantnou rečou, utopili sa aj jej v minulosti proruskí súdruhovia z Ľavice v rozpakoch a han­be. Wagenknechtová vyčítala prítomným špičkám vlády: „Najväčším pro­blémom je váš veľkolepý nápad začať bezprecedentnú hospodársku voj­nu proti nášmu hlavnému dodávateľovi energie.“ Myšlienka po­tre­s­tať Putina tým, že „uvrhneme milióny rodín do chudoby a zni­číme náš priemysel, zatiaľ čo Gazprom bude mať rekordné zisky – no aké sprosté to je“!

Zelená hrozba

Tlieskala iba AfD. Ostatné strany ju odvtedy obviňujú z toho, že si mýli na Ukrajine pá­chateľa a obeť.

O niekoľko týždňov neskôr prelomila ďalšie tabu: nazvala vládnucich Zelených „najnebezbečnejšou stranou Nemecka“. To bolo v súlade s nosným motívom jej knižného bestselleru z minulého roka Die Selbstgerechten („Svätuškári“), erudovaným a vtipným atakom na dobre situované, veľkomestské, akademické prostredie, ktoré si hovorí ľavicovo-liberálne, hoci sa nespráva ani liberálne, ani ľavicovo a dávno stratilo zo zreteľa tých ľudí, pre ktorých boli ľavicové strany kedysi založené: pre nižšie vrstvy spoločnosti, pre sociálne slabších, pre tvrdo pracujúcich ľudí.

Politickí reprezentanti týchto „svätuškárov“ sú Zelení. V nemeckej elite vládne konzensus o tom, že najnebezbečnejšou stranou v Spolkovom sneme je bezpochyby a s odstupom protimigračná AfD. Tvrdenie opaku z úst Wagenknechtovej šokovalo establišment a opäť aj vlastnú stranu. Potlesk prišiel zase z radu AfD.

Obľúbená politička

Táto 53-roč­ná filozofka, ktorá sa drží bezmála 30 rokov v špičkovej politike zjednoteného Nemecka, vyšla z jedného októbrového prieskumu ako štvrtý najobľúbenejší po­litik Nemecka – z členov spolkovej vlády bodovala iba zelená mini­s­ter­ka zahraničných vecí Annalena Baerbocková viac. Tieto obe ženy sú aj ideovo vnímané ako hlavné súperky nemeckej politiky. Tretia výrečná politička, lesbická ko-šéfka AfD Alice Weidelová, ani nepopiera, že sa musí Wagenknechtovej politického kapitálu báť. Keby táto charizmatička založila svoj vlastný projekt, môže to Ľavicu nadobro zničiť a AfD – ktorej sa v časoch hospodárskej krízy darí – vážne zdecimovať.

Fámy, že všadeprítomná hviezda Wagenknechtová to skúsi s vlastným projektom, kolujú už roky. Po utečeneckej kríze, v ktorej vy­čí­ta­la kancelárke Merkelovej „úplne zlyhanie štátu“, založila hnu­tie Auf­ste­hen! (Vstá­vať!). Aufstehen malo za­stre­šovať všetky stra­ny ne­mec­kej ľavice a potenciálne oslovilo v jednom prieskume 34 percent Nem­cov. Keďže pro­gram hnu­tia už vtedy inklinoval ku kla­sickej (Robert Fico by povedal: rustikálnej) ľa­vici, ne­pre­ja­vi­li sociálni de­mokrati veľký záujem, o Zelených nehovoriac. Krásny červený ba­ló­nik vtedy vyfučal a Wagenknechtová si liečila burnout.

Zmena situácie

Dnes je situácia iná. Ona je k dispozícii. Vo vedení Ľa­vi­ce už nie je, už tam nemá svo­jich spojencov. Jeden zakladateľ strany, jej o 26 ro­kov starší man­žel Oskar Lafontaine, s ktorým žije pri fran­cúz­s­kej hranici, zo stra­ny vystúpil. Druhý zakladateľ, starý vtipný enderonský har­cov­ník Gregor Gysi, viedol nedávno dlhý rozhovor s Wagenknechtovou. Gy­si neprezradil podrobnosti. Potvrdil však, že ju nevedel presvedčiť, aby v Ľavici zostala.

Nové je aj to, že mnohí ju v Ľavici už nechcú, ba dúfajú v jej od­chod. Prominentné súdružky ju bez hanby atakujú, nazývajú jej postoj k vojne „nechutný“, označujú ju za „najnebezpečnejšiu osobu v Ľavici“ alebo za „najlenivejšiu poslankyňu“. Dňa 3. decembra sa stret­nú v Berlíne najzarytejší kritici Wagenknechtovej. Nazývajú sa „progresívni ľavičiari“ a požadujú ukončenie „politicky de­štruk­tívneho spolužitia s ľavicovo-konzervatívnymi snahami“. Vo výz­ve žiadajú: „Rozhodnutie sa už nesmie odkladať.“

Ľavicový konzervativizmus – myslený ako nadávka – je celkom tref­ným opisom vznikajúcej ideológie wagenknechtizmu. Ona je jed­no­du­cho vždy v rozpore s duchom doby. Je takým Jánom Čar­no­gur­ským na východnonemecký spôsob – di­si­dent­ka v každom režime. Odnepamäti je inde ako elita. V našej dobe to znamená, že borí proti politike identity: „Keď hovoríme o ľavicovom liberalizme, nehovoríme teda o boji za zrovnoprávnenie menšín. Nehovoríme o zápasení za rovnosť, ale o svätorečení nerovnosti.“ Znamená to aj skepsu voči ošiaľu pandemickej politiky – nedala sa proti covidu zaočkovať. A v roku 2022 to znamená, že nechce vojnu – ani ekonomickú – s Ruskom.

Nemohla štu­dovať

Taká už bola na strednej. Bála sa povinného pred­vo­jenského výcviku na­toľ­ko, že pre­sta­la jesť. Autority v komu­ni­s­tic­kej NDR jej to vyložili ako hla­dov­ku na protest proti so­cia­lis­tickému zriadeniu, obvinili ju z neochoty sa zaradiť do kolektívu a potrestali ju tvrdo – nemohla štu­dovať. Svojhlavé diev­čatko sa ale nechcelo stať disidentkou. Za­vrela sa na dlhší čas v izbe, čítala denne šesť až sedem hodín Hegela a stala sa presvedčenou marxistkou. Práve vo chvíli, keď sa červená ríša vonku zrútila, vstúpila do červenej štátostrany NDR. Spravila to iba niekoľko mesiacov pred pádom Ber­línskeho múru, nechcela byť oportunistkou.

V parlamentnej frakcii Ľavice už má len zopár spojencov, štyroch do maximálne ôsmich z celkových 39, ale Ľavica by už s odchodom iba troch po­slan­cov stratila štatút „parlamentnej skupiny“. To by zrejme znamenalo lik­vidáciu frakcie, približne 150 zamestnancov by prišlo o prá­cu. Wagenknechtovci nechcú byť za niečo také zodpovední. Preto sa sna­žia, aby ich odchod vyzeral ako vynútený.

Niet debaty o tom, že v skostnatenej monokultúre nemeckého straníckeho systému existuje potenciál pre novú stranu – a už vôbec pre takú, ktorá by v sebe spájala sociálne, národniarske, konzervatívne, protisystémové a socialistické prvky. V západnej Európe takéto strany (možno s výnimkou írskej Sinn Fein) nie sú, v strednej a východnej Európe áno, viď slovenský Smer. S ľahkou hyperbolou by sa dalo rozprávať o možnej slovakizácii Nemecka.

Láka masy voličov

Hoci sa potenciál Wagenknechtovej projektu z čias hnutia Aufstehen! trošičku scvrkol (čo je pochopiteľné, vtedy bola ešte menej kontroverzná a proruskosť bola ešte bežným vybavením nemeckého ľavičiara), láka stále obrovské masy voličov. V novom prieskume inštitútu Insa uviedlo desať percent respondentov, že by stranu Wagenknechtovej „veľmi určite“ volili. Podľa prieskumu Spieglu si vie až 30 percent oprávnených voličov predstaviť, že by to hodili Wagenknechtovej. V postsocialistickom východnom Nemecku je miera súhlasu so 49 percentami ešte vyššia. Mimoriadne vysoký záujem je medzi voličmi AfD (68 percent) a Ľavice (67 percent). No dokonca aj medzi stúpencami postkresťanskodemokratickej štátostrany CDU/CSU by takmer štvrtina zvážila novú stranu. Neprekvapuje, že Wagenknechtová najmenej pôsobí na voličov „nebezpečných“ Zelených (7 percent).

Zostáva len jeden problém, a tým je Wagenknechtovej povaha. Rovnako ako jej manžel Lafontaine (bývalý predseda SPD) ukazovala málokedy v živote schopnosť integrácie. Obvykle sa všetko, čo títo dvaja začali, po kratšom čase rozpadlo. On bol aspoň v inom storočí premiérom Sárska a (kým sa nerozhádal s kancelárom Gerhardom Schröderom) spolkovým ministrom financií, ona nikdy nevládla. Baví ju hviezdiť v televíznych debatách. Mravčia práca budovania novej triedy funkcionárov nie je pre ňu. Potrebovala schopného manažéra, ktorý jej kryje chrbát.

Doteraz sa nerysuje, že by sa nejaké ťažké váhy nemeckej politiky do toho dobrodružstva pustili. Vo Wagenknechtovej tíme sú najmä svojrázni chaotici ako poslankyňa Sevim Dağdelenová, ktorá je považovaná za megaťažkú povahu, a bývalý hudobník, hudobný producent a pôžitkársky milionár Diehter Dehm, ktorý nazval NATO „najhoršiou zločineckou organizáciou po SS“. Keďže sa autor tohto článku v minulosti poznal s blízkou spolupracovníčkou Dehma, môže zodpovedne dosvedčiť, že s tým personálom bude od začiatku sranda.

Na druhej strane, Wagenknechtová so svojimi skúsenosťami z NDR, z Európskeho parlamentu a z rozdeleného-zjednoteného Nemecka určite nie je naivná. Dlho váha, či sa má do toho pustiť. Doba je zrelá, asi ide na to. Ak si sama nestojí v ceste, jej víťazstvo je isté.