Za profesorom Krčmérym

Profesora Krčméryho som prvýkrát osobne stretol niekedy na prelome rokov 2011 a 2012. Bol som študentom v Kolégiu Antona Neuwirtha a profesor mal byť u nás hosťom na kolokviu. Keďže meškal, s kamarátmi sme sa motali po chodbách, a už si ani nepamätám prečo, ale ocitli sa v kaplnke. Náš hosť tam v tichosti kľačal pred bohostánkom.

Chvíľu na to sa už zjavil vo dverách. Hneď na úvod sa nám ospravedlnil, že mešká, no dôvodom je to, že meškalo lietadlo, ktorým práve priletel z USA, kde bol na vedeckej konferencii. Profesor mal ešte plnú hlavu toho, čo sa na konferencii preberalo, tak nám začal svojím neopakovateľným prejavom rozprávať, čo preberali lekári a vedci z celého sveta v ďalekej Amerike.

Témou boli najskôr tropické choroby, profesorov prejav bol popretkávaný odbornými výrazmi a štatistikami, no i tak sme mali všetci pocit, že rozumieme tomu, o čom je reč. Po chvíli však vysvitlo, že konferencia z ktorej sa profesor vrátil bola… ako to slušne povedať… o výkaloch. Dobre sme sa na tom bavili.

Rýchlo sa však ukázalo, že všetko je inak. Dodnes mi utkvelo v pamäti, že keby sa v rozvojových krajinách podarilo zlepšiť kanalizáciu a prístup k pitnej vode, bolo by možné odstrániť veľkú časť chorôb. Presné číslo si už nepamätám, ale marí sa mi, že to boli dve tretiny.

Lepšie sme pochopili aj tragédiu v Haiti. Profesor tam bol pomáhať po zemetrasení, rozšírila sa tam cholera, lebo skoro všetky obytné budovy boli zničené, a tak ľudia začali vykonávať potreby, kde sa dalo.

Poučný bol aj prípad istého inštalatéra, o ktorom sa rozhovoril. Vraj sa niekoľko rokov hlásil na misie do Afriky a tím profesora Krčméryho jeho žiadosť vždy zamietol, lebo oni predsa potrebovali lekárov, a nie inštalatérov. Jeden rok sa však okolnosti vyvinuli tak, že dotyčného predsa len vzali, podľa slov profesora to pre nich bola veľká škola života. Ten pán tam údajne zachránil viac ľudí ako všetci lekári dohromady. Už tušíte prečo: miestnym postavil záchody, vďaka čomu dramaticky klesol výskyt žalúdočných infekčných chorôb.

Radi sme počúvali aj jeho príhody z čias tajnej cirkvi. Profesor spomínal, ako im na jednej stanovačke Silvester Krčméry hovoril, aby nevylievali vodu, v ktorej sa varili zemiaky, keďže tá obsahuje veľa škrobu, čo bol vítaný doplnok stravy všetkých muklov. Alebo ako jeho skupinka zaviedla eštebákov, ktorí ich sledovali na túre, do močariny. Alebo ako pašoval Biblie do Sovietskeho zväzu.

Zaujímavá bola aj debata o podplácaní pri distribúcii humanitárnej pomoci. Profesor vedel veľmi presne vymenovať, v ktorej krajine musia akú maržu odovzdať colníkom, aby sa tovar dostal ku chorým deťom. Vravel nám, s ktorým ministrom v ktorej africkej krajine mal postaviť nemocnicu a ako z toho nakoniec nič nebolo. Keď hovoril o Kambodži, kde jeho škola prevádzkuje sirotinec pre deti s HIV, v očiach sa mu zaleskli slzy.

Niekto mi predtým vravel, že profesor Krčméry nevie používať počítač. Vraj sa to nikdy neučil, lebo to nikdy nepotreboval, pretože si všetko pamätá. Po tom stretnutí som tomu uveril.

Na toto všetko som si spomenul včera večer, keď som sa dopočul o jeho smrti, spomínal som a rozmýšľal, čo pán profesor všetko zosobňoval, akým bol človekom.

Výrazne prítomná je pomoc chorým ľudom po celom svete. Viaceré médiá teraz správne pripomínajú, že profesor má za sebou viac ako sto humanitárnych projektov. Menej však za tým vnímame to, že všetky tie výjazdy do sveta a stretnutia s biedou a chorobami mu výrazne podlomili zdravie a že pre ne musel zažívať veľa nepríjemností nielen on, ale aj jeho rodina. On o tom vo svojej skromnosti nehovoril, no palica, ktorú musel nosiť, niečo hovorila za neho. Posledné roky už necestoval do tropických krajín, ďalšia malária by ho bola takmer určite zabila.

Ani to však jeho veľkému srdcu nebránilo naďalej pomáhať. Keď potreboval pomoc nejaký premrznutý či chorý bezdomovec v Bratislave, profesor Krčméry bol vždy ochotný. Keď potreboval pomoc nejaký dobrý človek či nový projekt, profesor Krčméry pomohol. Jeho škola zamestnala mnohých ľudí, ktorí stratili zamestnanie a prichýlila viacero projektov, ktoré potrebovali domov. On sám bol donorom organizácií ako Nenápadní hrdinovia, Spoločenstvo Ladislava Hanusa, Kolégium Antona Neuwirtha a mnohých ďalších. Keď vypukla vojna na Ukrajine, do niekoľkých dní bol na východe Slovenska a pomáhal. Keď sa v Kútoch zjavili premrznutí Sýrčania, bol tam. Vraj tam bol aj deň pred svojou smrťou.

K jeho životnému príbehu patrí aj odbornosť. Nie veľa Slovákov sa môže pochváliť, že ich volajú na odborné konferencie do USA.

Vidíme aj to, čím mnohých popudzoval. Profesor Krčméry neskrýval, že poskytovanie humanitárnej pomoci so sebou prináša aj korupciu. Pri jednej príležitosti to vysvetlil rukolapne: „Ak môžem doviesť do Afriky desať ton mlieka a mám si vybrať, či ich colníci vylejú do mora, alebo polovicu ukradnú a ja budem môcť zvyšných päť ton doviesť hladným deťom, vyberiem si druhú možnosť.“

Nečestné praktiky mnohí vyčítali aj jeho škole. Pre ďalších bolo červeným súknom, že sa stretal a rokoval s politikmi, ktorých kaviareň nemá rada. Napríklad aj s Robertom Ficom, ktorému vedel povedať, že aj on mal ako bývalý premiér istú zásluhu na pomoci Afrike.

V niečom som s ním nesúhlasil aj ja. Občas som mal pocit, že jeho hranica kompromisu je až príliš posunutá. Pre dnešné Slovensko, ktoré žije akúsi vlastnú verziu cancel culture, v ktorej sa s niektorými ľuďmi prosto nesmie rozprávať, však môže byť jeho životná cesta príkladom. On, ktorý musel rokovať aj s diktátormi, vie, že niektoré úrady si bez ohľadu na to, kto sedí na stoličke, zaslúžia patričnú úctu. A snaha o pomoc či dohodu je viac ako prázdna póza.

A napokon, v spomienkach na profesora Krčméryho nemožno opomenúť, kým bol. Samozrejme, pochádzal zo vzácnej a špecifickej rodiny. Fenomenálnu pamäť majú vo vienku hádam všetci Krčméryovci, to môže potvrdiť každý, kto ich pozná. Pre Krčméryovcov je tiež typická húževnatosť a katolícka viera, ktorú neraz ukázali počas komunistickej vlády.

No dovolím si tvrdiť, že profesor Krčméry by nebol tým, kým bol, bez tajnej cirkvi. Vždy keď o nej – o svojom strýkovi Silvovi a Vladovi Juklovi a mnohých ďalších – rozprával, bolo v tom vidieť radosť a akúsi vďačnosť. Mám pocit, že práve Kolakovič, Krčméry a Jukl ho naučili myslieť vo veľkom. No najmä ho naučili vernosti Bohu, cirkvi a z toho vyplývajúcim hodnotám. To sa ukázalo aj vtedy, keď tento veľký muž priletel z Ameriky a prvé, čo spravil, bolo, že zašiel pokľaknúť pred bohostánok do kaplnky. Profesor Krčméry by bez viery a všetkého, čo z toho vyplýva, nebol tým, kým je.

A to sa neprejavilo len v oblasti starostlivosti o iných, o ktorej sa tak často hovorí. Profesor bol praktizujúcim katolíkom. Po celý život bojoval proti potratom. Keď za komunizmu odmietol robiť predoperačné vyšetrenia ženám, ktoré išli na interrupciu, poslali ho na päťdesiat kilometrov vzdialenú geriatriu. Počas pandémie sebe vlastným spôsobom vyzýval vládu, aby znova povolila verejné slúženie bohoslužieb. Nedávno podpísal spolu s ďalšími lekármi otvorený list premiérovi a ministrovi zdravotníctva v téme transsexuality. K tejto téme sa vyjadril aj na videu:

To všetko nie je málo. V štruktúrach tajnej cirkvi totiž pôsobilo mnoho ľudí, ktorí sú dnes úspešní, no „nekonformné témy“ buď ignorujú, alebo rovno prešli na druhú stranu. Profesor Krčméry sa nezmenil až do konca svojich dní.

Aj preto môžeme povedať, že Vladimír Krčméry bol zjav, ktorý sa na Slovensku narodí raz za generáciu, možno ešte zriedkavejšie. Charakterizovala ho jeho odbornosť, láskavosť, ľudskosť, pokora, odvaha, systematickosť, neúnavná ochota pomôcť a určite aj viera, vďaka ktorej mohol rozvinúť všetky svoje dobré vlastnosti správnym smerom. Neostáva nám dnes iné, len ďakovať za všetko, čo pre nás a iných vykonal po celom svete.

Odpočinutie večné daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji. Drahá nebeská matka, prosíme, skry pod svoj ochranný plášť celú jeho rodinu.