Skúsenosti s panickou poruchou: Keď máte pocit, že zomierate

Asi umieram

U Ľuboša (57 rokov) bol spúšťačom panickej poruchy nedostatok spánku. „Mal som vtedy pred štyridsiatkou a pracoval som systémom dve denné dvanásťhodinové zmeny, dve nočné dvanásťhodinové zmeny a štyri dni voľno. Trvalo to päť rokov. Po nočných som, na rozdiel od mojich kolegov, takmer nespával, po hodine, dvoch som sa zobudil. Jedného sychravého jesenného dňa som sedel v kaviarni pred druhou nočnou zmenou; bol to môj pravidelný rituál. Zrazu ma oblial pot, prišli obrovská úzkosť a strach, že sa so mnou niečo deje. Začal som konať úplne zmätene.“

„Vybehol som von do sadu a snažil sa schladiť sa padajúcim snehom. Zároveň som si zavolal taxi a nechal sa odviezť na pohotovosť. V čakárni som sa trochu upokojil. Po dvoch hodinách ma vyšetrili, no všetko bolo ok. Trocha vyšší tlak, ale to mám vždy. Zopakovalo sa to o cca dva mesiace. V práci som sa bavil so šéfom a zrazu obrovská panika, pocit, že asi umieram, nebol som schopný rozumne uvažovať. Zavolali mi sanitku, a nič sa nepotvrdilo. Potom sa to stalo ešte raz doma.“

Pomohli zmena pôsobiska a pravidelný režim

„Náhodou som stretol kamaráta a povedal mu, čo ma trápi. Ten ma dostal do obrazu a povedal mi, že to mal aj jeho obchodný partner. Musel ísť poňho do Čiech, nebol schopný šoférovať domov sám. Ďalší známy mi povedal, že bol po kamaráta v Nemecku, ktorý ostal v panike na diaľnici a nevedel sa bezpečne vrátiť. Keď som už vedel, o čo ide, upokojil som sa.“

Ďalšie Ľubošove kroky viedli k odborníkovi. „Bol som u psychiatra. Dal mi oblbováky (lieky), po ktorých som pomaly nevedel, kto som. Vybavil som si top doktora v Bratislave, ku ktorému chodilo veľa známych osobností. Po troch sedeniach (cca dva mesiace) som bol ok. Žiaľ, pán doktor zomrel, chodil som ešte na kontroly k jeho kolegovi.“ Ľubošovi pomohlo nové pôsobisko. „Úplne to zmizlo, keď som zmenil zamestnanie, nerobil som nočné a mal som pravidelný režim. Nikomu to neprajem. Škoda, že som netušil, že taká porucha existuje, ale keď má človek 35, rozmýšľa inak, ako keď má 55,“ uzavrel Ľuboš.

Nemusíte byť psychicky slabí

Miroslav (38 rokov) sa rozhodol vyhľadať odbornú pomoc rok potom, čo uňho problémy prepukli. „Pretože som nemohol nikam chodiť. Ani do spoločnosti, ako keby som sa bál. Bolo mi hrozne. Najlepšie som sa cítil doma,“ uviedol. Skúsenosť má aj s tým, že poňho musela prísť záchranka a hospitalizovali ho na psychiatrii. „Štyri roky užívam serotonín.“ Spúšťačom uňho mohli byť podľa jeho slov otcova ťažká choroba a úmrtie. „A to by som nepovedal, že som až taký psychicky slabý.“

Drogy rozhádžu psychiku ešte viac

„Žila som v nestabilnom rodinnom prostredí. Otec mňa a mamu opustil, keď som sa narodila. Jej ďalší partneri neboli dobrí. Mama tým trpela a často si na mne ako na dieťati vybíjala zlosť. Bola som úzkostné dieťa, nespávala som a mávala nočné desy,“ začala rozprávanie Erika.

„V mladšom veku to prešlo, avšak asi v 23 rokoch som experimentálne skúsila drogy a vtedy mi úzkostný stav vypukol nanovo. Dá sa povedať, že veľa ľudí s depresiami, úzkosťami a inými problémami hľadá chvíľkové uvoľnenie aj v rekreačných drogách, avšak psychiku vám to rozhádže ešte viac. Toto by som dala na zreteľ asi najviac,“ zdôraznila Erika.

„Ľudia s ťažkými úzkosťami sú v 90 percentách veľmi citliví, empatickí, často nepochopení a cítia na sebe ťažobu celého sveta,“ myslí si. „Ľudia, ktorí chcú každému vyhovieť a zakladajú si napríklad na dobrých vzťahoch aj na pracovisku.“

Musím si prejsť, ako bude deň prebiehať

Panická porucha je výrazný zásah do života takisto pre Luciu (37 rokov). „Veľa to obnáša a obmedzuje ma to. Mám problém aj so stretávaním cudzích ľudí. Momentálne som na liekoch na úzkosť a na spanie, pretože mám problém i zaspať. Keď niekam idem, nejdem sama, stále mám sprievod. Idú so mnou mama alebo sestra. Deň predtým sa musím psychicky pripraviť a prejsť si, ako celý deň bude prebiehať. Predstavím si to a všetko urobím tak, ako som si naplánovala.“

Rovnako do Luciinho života a diagnózy zasiahla tragická udalosť v rodine. „Možno to mám z toho, že som prišla o otca, ktorý zomrel na covid. Ťažko som to znášala. Túto poruchu som však mala aj predtým, ako otec zomrel, ale nebolo to až také zlé ako teraz.“

Je ťažké rozlíšiť ju od kolapsu

„Veľmi zákerné na tejto poruche je, že ju len ťažko rozlíšite od fyzických problémov. Stačí malý podnet, ktorý si ani nedokážete uvedomiť, a príde vám veľmi zle. Niekedy mám pocit, že o zopár sekúnd skolabujem, alebo že sa zbláznim,“ podelil sa Peter (45 rokov). „Pri prvom panickom záchvate pred mnohými rokmi mi prišlo na zvracanie a zmocňovala sa ma hrôza, pocit šoku. Dovtedy moje úzkosti nemali taký dramatický priebeh. Chcel som ísť na pohotovosť, no po čase to odznelo,“ opísal začiatok problémov.

„Korene poruchy môžu byť vo veľmi kritickom prístupe rodičov, ktorý mohol vyvolať depresie a úzkosť. Vôbec som nemal pozitívnu spätnú väzbu a dodnes mám problém bez výčitiek prejaviť pocity a názor. V škole som začal trpieť nevoľnosťami, ktoré medicína nevedela vysvetliť, a pokračovali silnými depresiami a liekmi až po naštartovanie panickej poruchy. Omnoho neskôr mi iní ľudia pomohli pochopiť, že to, že som iba zlý a nešikovný, nie je pravda. A to, že sa stále trápim a seba i druhých kritizujem a spochybňujem, ma naučili rodičia.“

„Odvtedy s tým pracujem s pomocou lekára a psychológa. Rodičia si dodnes neuvedomujú, ako mi ich postoj ku mne ublížil a že sa to pokojne mohlo skončiť samovraždou. Ak s nimi o tom hovorím, tvrdia mi, že táram nezmysly, alebo že som veľmi citlivý. Oni však vo svojom živote prešli podobnou skúsenosťou a myslím si, že mi ťažko mohli odovzdať niečo, čo sami nedostali. Majú veľa iných výborných vlastností.“