Vyhadzovaním kritických novinárov si nepomôžete

„Červeným denníkom“ je čo vyčítať. Napríklad, že často robia namiesto novinárčiny aktivizmus. Ďalej, že odmietajú uverejniť k niektorým témam akúkoľvek polemiku. Že nekriticky preberajú naratívy im spriaznených politikov a aktivistov. Že kádrujú slovenské obyvateľstvo a všade hľadajú fašizmus. Jednoducho, že sa často správajú ako čokoľvek iné než novinári. 

Frustrácia z týchto praktík je na mieste. Ale odpoveď „keď ty, tak aj ja,“ je krátkozraká. Vládna strana má z titulu svojho postavenia moc, a preto aj povinnosť umožniť kontrolu verejnosti prostredníctvom médií. Aspoň teda v demokracii.

Samozrejme, v SNS a v ďalších stranách môžete argumentovať, že ak by ste „bojkotované“ denníky na tlačovku pustili, aj tak by o vás napísali, že ste nedemokratickí. Pravdepodobne by sa stále našli aj komentátori, ktorí by vás označili za krajne pravicových homofóbov, ktorí dezinformujú a možno sú aj fašisti. 

Lenže, porovnajte si výhody a nevýhody vpustenia novinárov. Keby ste ich pustili, napísali by, že ste fašisti. Keď ste ich nepustili, napíšu, že ste fašisti. Keď by ste ich vpustili, nemali by ste preto čo stratiť. Naopak, mohli by ste iba získať. Čo? Dojem, že ste štandardná, demokratická vládna strana.

„Dojem určený komu, prosím vás?“ Možno sa pýtate. No ak podceňujete čitateľov červených denníkov, robíte chybu. Hoci vám môžu pripadať ako masa, nie sú to idioti bez názoru. Stačí si niekedy prečítať anonymné diskusie pod článkami v Sme, kde sa často nachádza aj kritika. Takže, hoci novinári troch denníkov môžu pôsobiť, že reprezentujú aj svojich čitateľov, nie je to presné. 

Novinári Nka, Sme a Aktualít často pôsobia skôr ako vychovávatelia. Kritickí čitatelia doteraz mohli nad ich nálepkovaním súčasných vládnych strán ako nedemokratických mávnuť rukou. No keď ste nevpustili médiá na svoju tlačovku, môžu si povedať: možno na tej nedemokratickosti niečo bude.