Vatikánsky diplomat so slovenským srdcom. K stému výročiu narodenia arcibiskupa mons. Jána Bukovského

Mladším kolegom hovorievam, že diplomatické remeslo je hádam najpestrejšie z ľudských činností vôbec. Táto pestrosť je najviac ovplyvňovaná (niekedy limitovaná), nami samotnými. Našimi poznatkami, skúsenosťami a úrovňou, respektíve citlivosťou vnímania toho, čo sa deje okolo nás. Ak sa tieto segmenty stretnú, podarí sa spojiť osudy ľudí s príbehmi národov a štátov v ich zápase za trvalé hodnoty. Hodnoty, ktoré nemajú len „sezónny“ (jednogeneračný) charakter.

Na jeseň 2012 som sa pri svojom nástupe na misiu veľvyslanca SR v neďalekom Rumunsku zoznamoval s dôležitými partnermi v krajine. Navštívil som tiež najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi, arcibiskupa Ioana Robu so sídlom v Bukurešti. Už počas úvodného stretnutia bolo zrejmé, že mons. Robu má veľmi pozitívny vzťah k Slovensku. A to vďaka Jánovi Bukovskému, ktorý pôsobil v Rumunsku po konci studenej vojny ako apoštolský nuncius (veľvyslanec Svätej stolice). Vtedy som prvýkrát počul o tomto americkom kňazovi so slovenským pôvodom, postupne som si však dopĺňal poznatky o jeho pozoruhodnom živote a kariére.

Po štúdiách v Nitre a v USA získal na Americkej katolíckej univerzite vo Washingtone rodák z Cerovej licenciát z teológie. Počas jeho štúdií za morom došlo v Československu k prevratu (február 1948), čo mladému Bukovskému skomplikovalo jeho vzťah k vlasti. Podobne ako mnohým iným rodákom, avšak v prípade kňazov to bola ďalšia „priťažujúca okolnosť“. Po istom čase pôsobenia v USA bol v 70. rokoch minulého storočia povolaný do rímskej kúrie. Dlhých 17 rokov zodpovedal v štátnom sekretariáte Vatikánu za vzťahy s krajinami východnej Európy a veľa času strávil na pracovných obedoch s pápežom.

Pri ďalších stretnutiach s mons. Robu som sa vždy dozvedel o J. Bukovskom niečo nové. Robu bol vysvätený za arcibiskupa Bukurešti v roku 1990. V tom istom čase do Rumunska pricestoval Bukovský. Obaja sa zariaďovali a tak súčasťou spomienok boli ich spoločné cesty na Slovensko, kde si kupovali všetko potrebné pre svoje rezidencie.

V rokoch 2014 až 2015 sme si pripomínali v strednej a východnej Európe 25. výročie zmien. V našom regióne mali zmeny najviac dramatickú tvár, doslova zaliatu krvavými slzami, práve v Rumunsku. O to viac bolo potrebné hovoriť o význame dejinnej geopolitickej križovatky v tomto štáte. Využil som predsednícku stoličku vo V4 a po dohode s kolegami veľvyslancami som oslovil rektora miestnej Vysokej školy politických vied. Výsledkom bola konferencia takmer stovky študentov z piatich štátov, ktorí mali šťastie, že sa narodili už v demokratických pomeroch. A tak diskutovali v podstate o skúsenosti svojich rodičov ale súčasne o ich vízii budúcnosti Európy. Dojímavý bol záver podujatia, kedy študenti s veľvyslancami a ministrom školstva kládli veniec k pamätníku s krvácajúcim srdcom v historickom centre Bukurešti. Pamätníku rumunskej demokratickej revolúcie, ktorá vôbec nebola nežná. Zatiaľ čo v našej vlasti sme vyprevadili totalitný režim do histórie (aspoň sme si to mysleli) štrnganím kľúčov, v Rumunsku bol sprievodným zvukom rachot guľometov. 

Cestou do práce z letiska, kde som sa rozlúčil s predstaviteľmi mladej generácie, mi napadlo navštíviť mons. Robu. „Urobme spoločnú spomienku na mons. Bukovského, veď aj jeho misia ako prvého vatikánskeho veľvyslanca v Rumunsku bola významnou súčasťou zmien po konci studenej vojny,“ vravím mu. Nemusel som ho vôbec presviedčať o symbolike takéhoto podujatia. V spolupráci s arcibiskupským úradom a apoštolskou nunciatúrou sme zorganizovali spomienkové podujatie venované mons. Bukovskému.

Sympózia sa zúčastnili všetci rumunskí biskupi, apoštolský nuncius v Rumunsku, predstavitelia rumunskej vlády, zástupca KBS mons. Jozef Haľko, delegácia z rodnej obce Cerovej, študenti cirkevných škôl a laická verejnosť, približne 150 osôb. Pozdravný list z Vatikánu poslal kardinál Jozef Tomko.

Mons. Robu ma pred začatím sympózia požiadal aby som podujatie slávnostne otvoril. Moju poznámku, že som azda jediný z prítomných, ktorý osobne mons. Bukovského nepoznal, s úsmevom jemu vlastným zamietol slovami: „Ambasádor, bol to váš nápad a pomohli ste to zorganizovať, z toho sa už nevyzujete“.

V stručnom príhovore som zdôraznil, že životný príbeh J. Bukovského bol určitým zrkadlom doby, v ktorej žil. A práve pre jeho životné skúsenosti a výborné poznanie regiónu strednej a východnej Európy ho v roku 1990 pápež Ján Pavol II. poveril delikátnou misiou v ortodoxnom Rumunsku. Po páde komunizmu bol prvým veľvyslancom Svätej stolice a opätovne nadviazal diplomatické styky medzi Vatikánom a Bukurešťou (viac o jeho cirkevnej kariére možno nájsť tu). S odľahčením som poznamenal, že v jeho osobe malo Slovensko v určitom slova zmysle veľvyslanca – ešte predtým ako Slovensko získalo samostatnosť. Mons. Robu sa vo svojej prednáške zameral na zásadný prínos Bukovského k opätovnému vybudovaniu inštitúcií katolíckej cirkvi v krajine, okrem iného vysvätil mnoho nových kňazov a pomáhal aj v posilňovaní rešpektu medzi cirkvou a rumunským štátom. Uviedol tiež veľa osobných spomienok na spoluprácu s týmto výnimočným človekom.

Ako diplomat sa nazdávam, že viem posúdiť zložitosť misie Bukovského. Prišiel do štátu so zdevastovanou ekonomikou, politikou ale najmä svedomím. Do krajiny s dominantnou ortodoxnou cirkvou (z historických dôvodov), ktorá mala komplikované vzťahy s katolíckou cirkvou. Pochopiteľne aj s Vatikánom. Rumunská spoločnosť má v historickom povedomí, ktoré na rozdiel od nášho chotára nie je také plytké, ukotvenú aj smutnú skúsenosť s katolíckou cirkvou ako účinným nástrojom maďarizácie (nielen) rumunského etnika z čias monarchie. Nuž a historickú pamäť národa nemôžu miestne politické elity ignorovať.

Svojej úlohy sa mons. Bukovský zhostil výborne. Pripravoval pôdu pre neskoršiu cestu pápeža do ortodoxnej krajiny, prvú od čias východnej schizmy v roku 1054. Dôkazom kvality jeho diplomatických schopností bolo, že na ďalšiu diplomatickú misiu ho pápež Ján Pavol II. poslal do Ruska. Bola to ešte väčšia výzva. Daná nielen veľkosťou krajiny, ale aj inými, (nielen) pre Vatikán dôležitými, strategickými parametrami. Poľský pápež poslal Slováka do Ruska – tým je povedané všetko. Apropo Rusko, respektíve aký je svet malý, som si uvedomil aj v inej situácii. Na konzultácie do Bukurešti pricestoval politický riaditeľ nášho ministerstva. Informoval som ho, čím sa práve zaoberám – bolo to týždeň pred sympóziom. On mi hovorí, že počas jeho diplomatickej misie v Rusku mu práve mons. Bukovský krstil jeho deti. V súčasnosti je môj kolega opäť v Moskve a dal slúžiť omšu k stému výročiu jeho narodenia.

Misia Bukovského v Rumunsku vyriešila aj iný delikátny problém. V čase jeho príchodu patril v diplomatickom zbore medzi najdlhšie slúžiacich veľvyslancov diplomat z Iraku. Vývoj smeroval k tomu, že by sa mohol stať doyenom diplomatického zboru. So všetkými k tomu patriacimi privilégiami. Takýto scenár bol objektívne nežiaduci. Pripomínam, že to bolo v období vojny v Perzskom zálive, kedy Irak napadol susedný Kuvajt. V katolíckych krajinách zvykne byť doyenom apoštolský nuncius, kedy sa seniorita pôsobenia diplomata v štáte neberie do úvahy. Ortodoxné Rumunsko urobilo výnimku, zaviedlo prax katolíckych štátov a problém bol vyriešený.

S metropolitným arcibiskupom Robu som vzťahy udržiaval až do ukončenia mojej misie v Rumunsku. Najkrajšími momentami našej spolupráce boli púte slovenských krajanov do Levoče a do Šaštína, svojím rozsahom prvé vôbec. Oslovil som mons. Robu a po dohode s KBS sme obaja sprevádzali takmer tristo veriacich rodákov do vlasti ich predkov. Slováci žijú na území dnešného Rumunska viac ako dvesto rokov a zachovali si svoju autentickú slovenskosť vďaka dvom generáciami overeným pilierom – slovenskému jazyku a viere. V sprievode boli aj slovenskí kňazi z Rumunska, ktorých vysvätil mons. Bukovský. Aj takýmto spôsobom sme prispeli k pestovaniu pamiatky prvého vatikánskeho diplomata so slovenským srdcom v Bukurešti. 

Ján Bukovský zomrel 18. decembra 2010, zaslúži si, aby sme mu dnes venovali svoju spomienku.