Mať vlastný názor sa (občas) vyplatí

Prvýkrát som si to uvedomil na začiatku poslednej dekády minulého storočia, v minulom štáte, v súvislosti s koncom minulého režimu a ďaleko od domova. Pre dnešného čitateľa jednoducho v dobe ľadovej, bŕŕ. S cieľom dopracovať sa k svojmu názoru si však musíme klásť otázky. Niekedy mnoho otázok.

A občas, povedzme si na rovinu, sa nám pripletú do cesty, vlastne na jazyk, aj nevhodné otázky, ba priam hlúpe. Hlúpe? Odbočím do raného detstva. Učiteľka v škole, počas úvodných lekcií nemčiny, v snahe oboznámiť nás aj s niektorými reáliami, nám zdôraznila, že nemecké štáty sú dva. Jeden dobrý a druhý zlý. Zvedavosť mi nedala pokoj a dvihol som ruku. Ak ma na ulici osloví nemecký turista, ako spoznám, či je to dobrý Nemec alebo zlý. „Také sprostosti sa už nepýtaj“ bola jej strohá odpoveď v „posunkovej reči“ a napriek môjmu, vtedy len desaťročnému mozgu si výraz jej tváre pamätám dodnes.   

Nebojme sa všakovakých otázok, veď ony sa utrasú a napokon sitom diskusie, či zvady, prebiehajúcej medzi neurónmi v našom človečom harddisku prejdú len tie relevantné. Údajne múdri ľudia kladú iba také otázky, na ktoré už vopred poznajú odpoveď. Snažím sa o to celý život, ale tam som sa ešte nedopracoval. Nebezpečenstvo vlastnej mienky pre jednonázorovú spoločnosť – voľakedy sme to volali totalitou – má tri úrovne. Prvým stupňom je existencia samostatného názoru, druhým je schopnosť toto stanovisko kvalifikovane obhájiť. A najvyšším stupňom hrozby je, keď sa tento názor preukáže ako pravdivý.   

Vráťme sa do onej doby ľadovej, presnejšie do februára 1990. Pôsobil som v Strednej Amerike na čs. veľvyslanectve v Nikarague. Služobne aj vekovo som bol najmladší, k tomu jediný nestraník v kolektíve. Tomu zodpovedala úroveň mojich vedomostí a skúseností. A váha môjho hlasu. Blížili sa parlamentné voľby v krajine, ktoré prekvapujúco vyhlásil  revolučný režim, istý si svojím víťazstvom. Dokonca na pozorovanie volieb sebavedome pozval medzinárodné spoločenstvo, vrátane „úhlavného nepriateľa“ – USA, zastúpených Carterovým Centrom. Uplynulo desaťročie od revolúcie, ktorá skoncovala s nenávideným diktátorom Somozom. S podporou štátov východnej Európy a Sovietskeho zväzu sa režim natoľko etabloval, že kontroloval takmer celú spoločnosť. Jej menšia, ale zato dosť vokálna časť bola stále menej spokojná s prezidentom Ortegom (vládne opäť aj dnes!). Súčasne prebiehali boje medzi vládnym vojskom a kontrarevolučnými jednotkami, podporovanými CIA. S rodinou som býval oproti vojenskej nemocnici a dobre sme vedeli, kedy prebiehajú v ďalekej džungli vojenské operácie. Podľa hukotu vojenských vrtuľníkov, privážajúcich zranených vojakov.

Na poslednej porade pred voľbami sme s veľvyslancom hodnotili situáciu. Všetko nasvedčovalo, že to bude jasná výhra revolučného režimu. Hromadné, všeľudové manifestácie po celej krajine, silná mediálna kampaň a na druhej strane ostrovčeky politickej opozície, pôsobiacej dezorientovane. Dokonca výskumy renomovaných think tankov z USA uvádzali 14-bodový rozdiel v prospech vládnej strany. Všetci kolegovia sa zhodli v tomto videní situácie. Môj pohľad bol trochu schizofrenický. Vnímal som spomínaný silný tlak, súčasne som mal akúsi nejasne definovanú pochybnosť. Až na konci porady zo mňa vyhŕklo: „a čo keď to bude úplne inak?“ Starší kolegovia, zvyknutí zásadne na jeden názor, boli pohoršení. Pripomínam, že od novembra 1989 nás delili len dva mesiace a od domova takmer 10-tisíc km. Na rozdiel od kolegov bol veľvyslanec mladší a evidentne rozumel krajine nášho pôsobenia podstatne lepšie. Pokračoval v debate otázkou ako a hlavne prečo si to myslím. Počul mnoho stanovísk aj z medzinárodného prostredia. Iba od dvoch ľudí počul iný názor – od veľvyslanca z Kostariky (susednej krajiny) a Japonska.

Moje uvažovanie bolo v podstate jednoduché. Žil som v krajine tretí rok a snažil som sa nasadiť si okuliare miestnych ľudí. Vývoj situácie sa azda vo všetkých parametroch zhoršoval. V hospodárstve – niekoľkotisícpercentná inflácia nedovoľovala bežným ľuďom normálne žiť. Ak farmár predal v sobotu úrodu, v pondelok mala jeho tržba polovičnú hodnotu. Občianska vojna bola síce vytlačená na perifériu krajiny, ale neustále pribúdali mŕtvi a ranení. V mnohých rodinách chýbal otec, brat, manžel alebo syn. Čo by som chcel od volieb, keby som bol miestnym občanom? Víťazstvo vládnucej strany by znamenalo pokračovanie vyššie popisovaného vývoja. Nie! Chcel by som zmenu.

Po porade mi veľvyslanec hovorí aby som napísal, čo si myslím a že to pošle na ministerstvo. Na rozdiel od ostatných správ to nepodpíše, len to zoberie na vedomie ako úvahu.

Voľby jasne vyhrala opozícia o 14 bodov pred vládnou stranou. Rozdiel oproti predvolebným odhadom bol neuveriteľných 28 percent! Okrem spomínaných faktorov bol rozhodujúcim momentom televízny prejav kardinála Obando y Bravo krátko pred voľbami. Hlava katolíckej cirkvi v príhovore zdôraznila, že voľby sú tajné a volič bude pri urne sám, len so svojim svedomím. Ľudia to pochopili. Najmä voličky, ktoré už nechceli strácať svojich mužov. Jednu vec hovorili na uliciach a niečo iné si mysleli v skutočnosti.

Desať rokov neskôr som sa nachádzal tisíc kilometrov na východ od Nikaraguy – v Havane. Svet sa dramaticky zmenil, ba priam obrátil naruby. Veci, ktoré sa nám pred rokom 1989 zdali neuveriteľné, boli zrazu úplne samozrejmé. Studenú vojnu vyhrali zdanlivo všetci ľudia dobrej vôle, ale faktickým víťazom boli štáty západného sveta. Medzinárodné spoločenstvo si užívalo Pax Americana, prirodzene každý zo svojho uhlu pohľadu. Tí „najodvážnejší“ hovorili o konci dejín. Zrejme im nenapadlo, že koruna tvorstva je najzraniteľnejšou súčasťou života na zemi aj preto, lebo človek je naprogramovaný na vyhľadávanie konfliktov. Negatívna energia je mu zrejme bližšia ako pozitívna.

V lete 2000 som bol už rok na Kube, kam ma náhle a neplánovane „prevelili“ z Washingtonu. V USA som strávil dva veľmi intenzívne roky ako zástupca veľvyslanca SR, neskôr ako chargé d´affaires. Na ostrove som sa rýchlo etabloval. Rozumel som si dobre aj s americkou veľvyslankyňou, ktorá predtým pôsobila na Jamajke, v Dominikánskej republike a  na Haiti, vyznala sa teda v regióne. Keď mala návštevy z USA, občas ma pozvala na rezidenciu. A tak som mal možnosť v novembri 2000 sledovať prezidentské voľby spolu s jej hosťami. Američanka ma predstavila jednému z nich, inšpektorovi zo Stadep-u ako znalca pomerov v USA. Bol to príjemný pán vo veku, ktorý mám ja dnes. Na prvý pohľad mladšia verzia môjho obľúbeného spisovateľa zo študentských čias E. Hemingwaya. Pamäť na mená mi veľmi neslúži, ale volal sa rovnako ako slávny boxer, ktorý sa stal nesmrteľným tým, že súperom obhrýzal uši. Celý večer sme s inšpektorom pozorovali na veľkoplošných obrazovkách dianie v jeho krajine. Demokratický viceprezident Al Gore zvádzal súboj s texaským guvernérom, republikánom G. Bushom mladším.

Keď sa začali objavovať prvé čísla, spýtal sa ma americký diplomat na môj odhad. Hovoril som o všeličom, o pestrosti americkej spoločnosti, skúsenostiach s establišmentom apod. On však chcel vedieť môj tip, na čo som nereagoval. Osem rokov Clintonovej vlády zanechalo silnú stopu, ale tiež istú zotrvačnosť. Američan bol neoblomný, chcel sa staviť. Bol som vychovaný vyhýbať sa hazardom, stávkam a podobným nerestiam. Nikdy takéto veci nerobím. Že teda aspoň symbolicky – o jeden dolár. OK, na to som už pristal.

Na moju predpoveď reagoval trochu zarazene, keďže nebola plne v súlade s obsahom nášho rozhovoru. Prečo guvernér? Vravím, že Al Gore je síce vynikajúci politik, takmer dokonalý znalec Kapitolu a jeden z najdlhšie slúžiacich viceprezidentov – ideálny kandidát na šéfa Bieleho domu. Ale … najmä z pohľadu establišmentu. Jeho jazyku nemusí rozumieť bežný Američan. Jednoducho je overqualified. Farmár, taxikár, či žena v domácnosti bude určite lepšie rozumieť jednoduchšiemu jazyku guvernéra z „vidieka“. Úroveň porozumenia zo strany voliča priamo súvisí s jeho úrovňou dôvery voči tomu, kto má v jeho mene prijímať zásadné rozhodnutia. Pripili sme si a okolo polnoci sme sa rozišli.

Tí postarší si možno spomenú na problémy po voľbách v roku 2000. Na nekonečné overovania, sčítania a opätovné sčítania hlasov. Kolegovia diplomati najmä (a nielen) z Latinskej Ameriky sa na tom bavili aj metaforou, že keby sa to stalo u nich, už by mali pozorovateľov od susednej veľmoci + neďaleko hliadkujúce lietadlové lode. Pre istotu. Po polroku, keď sa už pomaly zabúdalo na najtesnejšie prezidentské voľby, mi došla pošta z amerického veľvyslanectva. A v nej obálka odoslaná z Kolumbie s jedným dolárom a vizitkou s poznámkou: „Bola to najnižšia stávka v mojom živote, ktorú som prehral. S pozdravom Mike Tyson“. Džentlmeni ešte nevyhynuli, pomyslel som si…   

Namiesto doslovu je tu posledná otázka, ktorú som si istý čas kládol (nielen) v súvislosti s týmto príbehom. Čo má pre mňa vyššiu cenu? Jeden dolár od inšpektora vládnej inštitúcie veľmoci, kde sa schádzajú hádam všetky informácie zo sveta? Alebo dobrý pocit pri pohľade do zrkadla, že som povedal to, čo si myslím a nie to, čo očakával?

Odpoveď poznáte.