Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté

Štát parametrov aké má Slovensko, nazvime ho neveľký, má na úspešnú obhajobu svojich cieľov v zahraničnej politike tri hlavné zbrane: medzinárodné právo, historickú pamäť a strategických spojencov.

Medzi schopnosťou primerane ich použiť a úspechom štátu je priama úmera. Tí, ktorí si v pokojných časoch neuvedomujú význam týchto nástrojov, neskôr, v medzinárodnej búrke sa nedokážu zorientovať a hľadať východisko/á.

Čím je krajina bližšie k štátom, ktoré sa nachádzajú vo vojnovom požiari, tým má väčšie právo mať svoj autentický názor naň, prípadne na jeho riešenie. Musí ho však vedieť obhájiť.   

V lete 2008 som sa vrátil z pôsobenia v Dubline, kde som mal jedinečnú možnosť byť pri historickom vstupe našej krajiny do EÚ 1. mája 2004. Veľa úsilia som venoval aj dynamickému rozvoju slovensko-írskych vzťahov. Úspešné návštevy všetkých ústavných činiteľov na zelenom ostrove potvrdili, napriek geografickej vzdialenosti, blízkosť osudov našich národov. Blízkosť, ktorú predurčujú nielen dimenzie dvoch štátov ale najmä tá časť DNA, ktorá sa v rôznych – nie vždy priaznivých – zákrutách dejín formovala v slovenskom, respektíve írskom národe. Neprekvapil ma, avšak potešil výsledok nedávneho referenda, v ktorom Íri potvrdili, že rodina je rodina a nič iné. Predsa aj slnko je slnko, a nie Mesiac!

Ako diplomata neveľkého štátu ma tiež zaujímal vzťah Írov k veľkému susedovi, ktorý kedysi vládol svetu a ktorý nedávno zutekal z európskeho projektu. Írsko-britské/anglické/ vzťahy sú nekonečnou studnicou poznávania pomeru medzi malým a veľkým. Nielen to. Môžu byť zdrojom poučenia aj pre iné národy, ktoré vystúpili z tieňa tých väčších… Na odľahčenie: v dôsledku paradoxov dejín britského impéria a príbehu moderného, prosperujúceho Írska spája obe krajiny na európske pomery nezvyčajná vec. Nájomník na Downing Street 10 má indický pôvod rovnako ako (pred pár dňami odstúpivší) premiér v Dubline.

Na jeseň 2008 sa uskutočnila úspešná návšteva kráľovnej Alžbety na Slovensku, prvá v histórii našej samostatnosti. Je pozoruhodné, že až o tri roky neskôr vstúpila kráľovská noha na pôdu Írska, tiež prvýkrát v dejinách samostatnosti ostrovného národa. Tu krásne vidíme ako dlho môže trvať „tráviaci proces“ u veľkých štátov, pokiaľ plnohodnotne akceptujú štátnu existenciu menšieho suseda.

V tom čase som bol riaditeľom odboru pre štáty západnej Európy a tak som mohol naďalej, i keď z väčšej diaľky sledovať vývoj na ostrovoch.  Občas ma navštívil aj britský veľvyslanec. Britská strana bola spokojná s kráľovskou návštevou. Pochopiteľne, to, čo bolo pre nás dejinným okamihom, spojeným s tomu primeraným nadšením, bola pre neho (takmer) rutina. Pri jednom našom stretnutí prekvapivo otvoril tému uznania Kosova. Dal to do jasnej polohy, že SR by mala tento krok urobiť.

V priebehu dlhšej diskusie som mu postupne pripomenul (hádam) všetky relevantné právne, politické a historické argumenty nášho postoja. Slovenský národno-štátny záujem je reflektovaný v konsenzuálne prijatej pozícii slovenskej politickej reprezentácie v NR SR. Plne rešpektujeme príslušnú rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN a v tomto kontexte si budeme ctiť dohodu medzi Belehradom a Prištinou.

Počas debaty sa mi podprahovo núkala téza, že SR ako relatívne nový samostatný štát by mohol/mal/ mať viac empatie pre ambície iných subjektov.

Nemohol som nereagovať. Treba predsa rozlišovať medzi kultivovaným politickým rokovacím procesom demokraticky zvolených reprezentácií dvoch národov, ktoré sa bez akéhokoľvek násilia rozhodli pre samostatný štátny život na jednej strane a neželaným etnickým separatizmom na strane druhej. Vývoj v Európe viedol k tomu, že až na zanedbateľné výnimky sa žiadnemu národu nepodarilo vybudovať „čistý národný štát“.

Po prvej svetovej vojne a rozpade impérií sa tridsať miliónov ľudí ocitlo mimo územia „svojho pôvodného štátu“. Po druhej to bolo desaťkrát menej. Po studenej vojne a s tým súvisiacim zánikom viacerých zložených štátov sa opätovne situácia „zamiešala“. Preto, po páde Berlínskeho múru bolo prvoradou úlohou pripraviť taký súbor mnohostranných a dvojstranných dohôd, ktorý by hľadal primerané (nie dokonalé) riešenie vzťahov medzi štátom a národnostnými menšinami.

To sa aj, prvýkrát v dejinách Európy, podarilo. A to tak, že sa našla rovnováha v garancii zachovania identity menšín a súčasne stability štátov. Hlavným dejiskom rokovaní bola Rada Európy v Štrasburgu a Konferencia o Pakte stability (za účasti štátov OBSE) v Paríži. Svetlo sveta uzreli efektívne medzinárodnoprávne nástroje so silnou politickou podporou euroatlantických štruktúr, najmä však celej demokratickej Európy. Nástroje, ktoré sa osvedčili vďaka spomínanej rovnováhe a pravidelnému monitoringu záväzkov všetkých zúčastnených štátov. SR bola plnohodnotným aktérom nielen pri tvorbe týchto dohôd ale je pochopiteľne už tri desaťročia integrálnou súčasťou ich kontrolných mechanizmov.

Pokojné rozdelenie Česko-Slovenska bolo hmatateľným príspevkom k stabilite v našom regióne po studenej vojne. V tejto súvislosti, na moju otázku či a ako jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova pomohlo k stabilite Balkánu, som od britského diplomata odpoveď nedostal. Napriek svojmu neuznaniu SR nekladie žiadne prekážky k rozvoju Kosova. Mimochodom, s iným subjektom (Taiwan), ktorý SR tiež neuznala, máme veľmi čulé obchodné vzťahy. Je to ďalší dôkaz toho, že uznanie štátu – prejav suverenity zo strany uznávajúceho štátu – je jedna vec, a realita niečo iné.

Odbočím k inému aspektu v tejto téme. Je dôvod sa domnievať, že politická reprezentácia SR v čase, kedy umožnila prelety ponad naše územie k vojenskému zákroku na Balkáne, považovala za akúsi premisu a či podmienku, že Kosovo zostane súčasťou Srbska. Situácia sa však vyvinula inak…

Z dnešného pohľadu sa javí, že vo vtedajšej šachovej hre bolo nadšenie časti slovenskej politickej reprezentácie z očakávaného členstva v NATO využité (zneužité) veľkými hráčmi. Neskôr sa už na Balkáne začala iná šachová hra a tí istí hráči sa postarali o to aby predchádzajúce premisy/podmienky zrejme nielen slovenskej strany odplávali do zabudnutia.

Poučili sme sa? Ubehlo pár liet a SR sa zúčastňovala podobného podujatia v Iraku. Už ako takmer člen Aliancie sme mali bezhraničnú dôveru voči jej vodcom. Tento argument bol v dobovom kontexte pre mnohých vysvetliteľný a do istej miery tiež obhájiteľný. Niektorí si však spomenú aj na iný argument – možnú účasť SR na rekonštrukcii vojnou zničenej avšak na zdroje veľmi bohatej krajiny. Vo víre ďalších udalostí si nespomínam na takéto „dividendy“ z tejto operácie. Poučili sme sa?

Britský diplomat ani po takmer hodine akosi nevnímal moje argumenty a jeho asertívne prejavy nemali konca. Keďže som bol iba riaditeľom odboru, nerozumel som prečo si vybral mňa za cieľ svojho presviedčania, že SR má urobiť niečo, čo je proti jej záujmom. Podvedome som hľadal spôsob ako diplomaticky ukončiť nikam nevedúcu debatu.

Navrhol som mu nasledujúci postup. Na jeho žiadosť vyhotovím akýsi „papier“ a poskytnem ho na posúdenie kolegom, ktorí sa vecou zaoberajú. Súčasne on navrhne svojej centrále v Londýne, aby vláda Jej veličenstva začala uvažovať o rokovaniach so Španielskom o statuse Gibraltaru.

Pán veľvyslanec na mňa nie veľmi vľúdne pozrel, udrel po stole a zvýšeným hlasom prehlásil: “Toto sa nikdy nestane, nebolo by to v súlade s národným záujmom Spojeného kráľovstva.“ Voilà, reagoval som, takže už vieme aké sú národné záujmy oboch našich štátov. (V duchu som si spomenul na známe príslovie: Nikdy nehovor nikdy.) Už si ani nespomínam, či mi podal alebo nepodal ruku pri svojom odchode. Matne si však pamätám, že pri ďalších našich príležitostných stretnutiach som mal pocit, že ma pozdravil prvý.

„Podnety“ prichádzali aj z iných strán. Počas mojej ostatnej misie v Bukurešti ma poľský veľvyslanec pozval na obed spolu s ďalšími desiatimi kolegami. Mimo dohodnutú agendu otvoril tému uznania Kosova. Hneď však dodal, že máme problém, pretože za stolom sedí aj diplomat zo štátu, ktorý tak doteraz neurobil.

Reagoval som, že nie ja mám problém, ale problém majú všetci ostatní. Prítomní pochopili. Bolo po debate, ktorá vlastne ani nezačala. Neskôr som medzi štyrmi očami poľskému kolegovi naznačil, že ak by som ho pozval k sebe ja – spolu so španielskym, gréckym, cyperským veľvyslancom a pochopiteľne aj domácim rumunským predstaviteľom – ani by ma nenapadlo nahovárať ho aby Varšava vzala späť uznanie Kosova. Aby urobila podobný krok ako český prezident.  

SR považuje rešpektovanie medzinárodného práva za základný kameň stability medzinárodného poriadku. Správa sa, bez ohľadu na rôzne vládne garnitúry, konzistentne a čitateľne. Dôkazom toho sú postoje nielen k spomínanému Kosovu ale tiež Južnému Osetsku, Abcházsku, Podnestersku, Krymu … Je to azda najlepšie, čím môžu prispieť neveľké štáty k zachovaniu stability v dnešnom svete. Vo svete, ktorý v priebehu jednej generácie prešiel cestou od bipolárneho sveta postupne cez Pax Americana a smeruje k multipolárnemu usporiadaniu.

Ak veľmoc(i) porušuje(ú) medzinárodné právo s cieľom presadiť svoje záujmy vo svete, môže to, napriek horkej chuti v ústach neveľkých krajín – dočasne rozkolísaný medzinárodný poriadok ustáť/prežiť. Ak však prestanú rešpektovať medzinárodné právo ostatné štáty, i keď tým sledujú možno z ich pohľadu legitímne záujmy – môže to byť začiatok konca…

Hodnoty verzus záujmy. Nezabúdajme na jednu vec. Asertívne štáty nemajú zábrany obhajovať rôzne (aj netradičné) hodnoty na medzinárodnej scéne vediac, že ich – najmä ekonomické a bezpečnostné záujmy – sú „ošetrené“.

Inými slovami, v reálnej politike nedávajú hodnoty a vitálne záujmy svojho štátu do akéhosi strategického protikladu. Predstavitelia niektorých štátov však z rôznych príčin (naivita, krátkozrakosť, bezradnosť…) takmer bezhlavo presadzujú rôzne hodnoty – dokonca i takých, s ktorými sa nestotožňuje väčšina ich spoločnosti – aj na úkor spomenutých štátnych záujmov. Kam patrí Slovensko?