Tri varovné signály z vládnej koalície. A Eduard Heger nevie, čo má robiť

Keď by ste mali cestu okolo Úradu vlády, nastražte uši, budete počuť zvoniť zvonček. Upozornenie, že priveľa vecí nefunguje tak, ako by malo, spory narastajú a neriešia sa. Zodpovednosť nesú viacerí, ale rozhodujúci podpis je Hegerov.

Prípad prvý, najvážnejší pre krajinu, bezpečnostné zložky. To, čo vidíme, je už regulárny konflikt inštitúcií. Nielen SIS a Špeciálnej prokuratúry, kde je to najvypuklejšie, ale aj vo vnútri polície, je tu napätie medzi generálnou prokuratúrou a špeciálnou prokuratúrou, do sporov vstúpil zo zákonnej povinnosti Národný bezpečnostný úrad, pravdepodobne sa otvárajú niektoré udelené bezpečnostné previerky.

Tento spor nie je politický, napokon, mnohí bývalí siskári sú bývalí policajti, a napätie pomerne prudko rastie vo vnútri jednotlivých inštitúcií, do ktorých politici nezasahujú. Pritom by mali, pretože za ich chod nesú politickú zodpovednosť.

V podstate zažívame niečo podobné, čo sme videli počas Fica. Ryba smrdela od hlavy a policajti preberali správanie politikov. Niečo podobné sa deje aj teraz, hoci nejde o korupciu, ale riadenie a výkon moci. Keď si môže robiť vo vláde každý, čo chce, prečo by niečo podobné nemohlo fungovať v polícii a prokuratúre. Aký primár, taká sestra, zvykne sa u nás hovoriť.

Problém je, že za to niekto nesie zodpovednosť. V momente, keď Eduard Heger iniciatívne zvolal desiatku do SIS-ky, už tú zodpovednosť nesie on. Keďže odvtedy spory medzi inštitúciami len narástli, Heger musí konať. Buď odvolať šéfa SIS alebo ministra vnútra (alebo obidvoch), na jedno i druhé má kompetenciu. Najhoršie riešenie je neriešenie, že sa pozerá a čaká. Čím dlhšie to bude trvať, tým väčší rozvrat príde.

Problém v bezpečnostných zložkách nie je politický, nevznikla koalícia Kollára s Ficom a Pellegrinim, veď Fico najviac z vlády útočí práve na Kollára. Problém je bezpečnostný.

Po druhé, vládna koalícia už nedokáže presadiť v parlamente svojich vlastných kandidátov, ako ukázalo nezvolenie Lehotského, to znamená, že nefunguje. Nefungujú dohody o deľbe moci a kresiel, to znamená, že si už navzájom smrdia takým spôsobom, že to vidieť.

Na to predsa slúži koaličná rada, keď sa raz niečo dohodne, mali by to partneri rešpektovať. Lenže oni svoje vlastné dohody nerešpektujú. Nerešpektujú ani deľbu kompetencií medzi rezortmi, Matovič je chvíľu aktívne zastupujúci minister rodiny (200 eur), chvíľu minister hospodárstva (Pittsburgh, Volkswagen), chvíľu minister zdravotníctva (Sputnik). A zodpovednosť nenesie za nič z toho.

To všetko robí zlú krv. A keď sa k tomu pridá neschopnosť zvoliť vlastného podpredsedu parlamentu, človek sa pýta, kedy začnú politici jednej strany hlasovať s opozíciou o vyslovení nedôvery voči nejakému ministrovi vlastnej vlády.

Po tretie, strana Veroniky Remišovej a Márie Kolíkovej je v úplnom rozklade. Už to nie je strana, ale bývalá strana. Najviac ich spája konflikt, ktorý vedú. Remišová včera uštedrila oponentom úder, keď odvolala straníckeho manažéra Krpelana, teraz už pôjde o každý hlas a na konci si od seba odsadnú. Nevyhnutne. Heger už s touto stranou počítať nemôže a hoci mu je určite bližšia Remišová, dohodnúť by sa mal s Kolíkovou, pretože bez toho bude jeho vláda závislá na SaS.

Lenže Heger nekoná, nekoná a nekoná.

Pozerá sa na situáciu v bezpečnostných zložkách a nevie, čo s tým. Pozerá sa na znefunkčnenie vlády a nevie, čo s tým. Pozerá sa na rozklad Za ľudí a nevie, čo s tým.  

A to o ňom hovorili, že je manažér.

Samozrejme, že to na riadenie vlády nestačí, štát predsa nie je firma. Hegerovi tak hrozí, že získa do životopisu prídavné meno – neúspešný.

Matovič sa udržal rok, Jozef Moravčík deväť mesiacov (z toho tri po voľbách, už s Mečiarovou väčšinou v parlamente), Milan Čič tiež pol roka.

Hegerova prvoaprílová vláda má dnes dva mesiace.