Jedna feministická doktrína práve dostala pekne po prstoch

Myslím si, že sú to tri veci, aspoň zatiaľ.

Po prvé, Veronika Remišová sa možno prvýkrát v svojej politickej kariére správa ako samostatný politik. Predtým robila to, čo chcel Matovič, potom to, čo chcel Kiska, teraz robí to, čo chce sama. Musí to robiť, pretože inak by sa znemožnila.

Keďže jej kariéra bola taká, aká bola, netreba ju ľutovať, sama si vybrala (Matoviča aj Kisku), nikoho to nemôže prekvapiť. A najmenej ju samu. Videla, do akej strany ide, a vedela, že má vábiť istú skupinu voličov. Trošku klamať telom, vlastne trošku viac.

Po druhé, ukázalo sa, že spolupráca (pre vychovaných čitateľov: kolaborácia) s Ficom nie je smrteľná pre všetkých, sú aj výnimky.

Nikto nekádruje radšej ako liberálne médiá, vládnutie s Ficom bolo kladivom na Bélu Bugára, do tla zničilo stranu Sieť, ale dve výnimky predsa len boli. Prvou bola Lucia Žitňanská a druhou Mária Kolíková. Ani Františkovi Šebejovi sa neodpustilo toľko ako im. Pritom nebol minister, len poslanec. Mária Kolíková sedela na ministerstve spravodlivosti spolu s Monikou Jankovskou, rodinná firma mala divoké praktiky a človek, ktorý vlastní budovu, kam sa ministerstvo spravodlivosti presťahovalo, podniká s jej bratom, o súťaži rozhodla komisia, z ktorej jeden je vysoký štátny úradník a dôležitý spolupracovník Márie Kolíkovej.

Túto schému by nerozchodil žiadny iný politik, žiadny iný štátny tajomník z Ficovej vlády, len Mária Kolíková. Porušuje to aj pravidlá triedneho boja, ktoré vyhlásil Milan Šimečka.

Prečo to tak je?

Ponúkam jedno vysvetlenie. Liberálne médiá dlhodobo a pomerne systematicky fungujú na princípe kampane. Treba mobilizovať, vlna dlho priala progresívcom, keď neprešli do parlamentu, prišla chvíľa pre Kiskovu stranu. V kampani sa nehodí pochybovať. Mária Kolíková bola prezentovaná ako najlepšia ministerka, stala sa mecenášom komunity v dúhových témach, neotvárala sa kritika Európskej komisie, neriešili pochybnosti o súdnej reforme, skrátka nepíše sa negatívne, informuje sa len pozitívne. Všimnite si, ktorí politici majú takého výhody, nie je ich veľa. Tam sa médiá správajú kampaňovito.

Remišová mala podporu, keď išla proti Krajčímu a Sputniku, ale keď zaváhala pri iných témach, prišla stopka. Dianie v strane sa aktuálne preberá z pohľadu jej oponentov, na seba myslí iba jedna strana, keď je podozrenie z účelového výkladu stanov, rieši sa viac Remišovej odvolanie manažéra strany ako Luciakovo nepozvanie všetkých členov krajského snemu v Bratislave a podobne.

Buďme však nad vecou a všimnime si aj tretí jav, ktorému sa dlhé roky hovorí troma slovami a s trojnásobne väčšími očakávaniami: ženy v politike.

Koľko sme sa len napočúvali rečí o tom, ako veľmi ženy zmenia politiku, že majú kooperatívneho ducha, že sa vedia vyhýbať konfliktom, že vnášajú empatiu. Až prišla strana, kde majú rozhodujúce postavenie ženy, a všetko je preč. Kde sú všetky tie analytičky bratislavských inštitútov teraz? Prečo sa nepopasujú s tým, ako proti sebe v strane bojujú ženy?

Myslím si, že jedna naivná feministická doktrína dostala práve pekne po prstoch.

Ktovie, či to naše katedry politológie zaznamenajú. A ktovie, či a ako s tým súvisí, že straníci okolo týchto žien sú také plačky.