Indoeurópske jazyky majú pre medvede nezvykle veľa pomenovaní, čím spomedzi iných zvierat vyčnievajú. Podľa niektorých teórií za vznikom rôznych mien bol hlavne strach – vysloviť jeho pôvodné meno znamenalo privolať ho.
Medvede sú opäť témou dňa. Postaral sa o to útok člena tohto druhu v doline Banskô na Liptove, keď zahynul 57-ročný muž. Ide o prvý takýto prípad v dohľadných slovenských dejinách.
Vzhľadom na rozmery tejto šelmy ide o relatívne nízku mieru smrtnosti. Napriek tomu medveď stále budí medzi ľuďmi rešpekt či dokonca bázeň. Právom. Patrí medzi najväčších predátorov a v našich končinách dominuje potravinovému reťazcu.
To si uvedomovali aj naši predkovia v staršej minulosti. Niektorí medvede uctievali, existovali tiež predstavy o ľuďoch meniacich sa na medvede (takzvaní medveďodlaci). Iní sa ich zasa báli – a to až do takej miery, že vysloviť ich meno bolo niečo nežiaduce, prinášajúce nešťastie. Tak hovoria teórie, zdôvodňujúce pomenovanie pre toto zviera.
Postrach lovcov a zberačov
Predstava sa opiera o zrekonštruovaný proto-indoeurópsky názov medveďa, ktorý by veľmi zjednodušene znel asi hrktos (*rkto-s, respektíve *h₂ŕ̥tḱos). Ide o základ, z ktorého vychádza latinské pomenovanie ursus, grécke árktos, keltské artos či dokonca avestanské arša.
Zachovanie pôvodného názvu vychádza údajne zo spôsobu života daných národov, ktorý sa sústreďoval hlavne na pobreží mora a v oblastiach v okolí riek. Dominovalo tu poľnohospodárstvo a rybolov. Naopak, národy žijúce viac na severe Európy, ako Germáni, Slovania či Balti, boli (hlavne v dávnej minulosti) častejšie charakterizovaní ako obyvatelia lesov, využívajúc prevažne lov či zber plodov.
To znamenalo častejšie strety s medveďmi, hlavne pre vtedajších lovcov. Pre nich predstavoval medveď skutočnú a priam strašidelnú hrozbu. Strach ich zrejme dohnal až k tomu, že odmietali šelmu nazývať jej menom – verilo sa, že by ho tým mohli privolať. Namiesto toho si vytvorili náhrady či prezývky.
Jedák medu či chlpáč
U Germánov tak vraj vznikol názov pre medveďa od slova hnedý, v proto-germánčine bero, odkazujúc na farbu jeho kožuchu. V angličtine je názov pre medveďa bear, v nemčine bär, björn vo švédčine, čo by malo pochádzať od pomenovania hnedý, hnedák.
Slovania vyzdvihli pri novom pomenovaní medveďa jeho záujem o med. Jeho názov teda znamená ten, čo je med, prípadne podľa ľudových tradícií ten, ktorý vie, kde je med. V slovenčine sa nám to zachovalo ako medveď, v češtine medvěd a tak ďalej.
Baltickým národom utkvel v pamäti taktiež medvedí kožuch. Litovské pomenovanie lacis, lotyšské lokys či staropruské clokis/tlokis vraj pochádza zo spoločného základu *tlakis, ktoré znamenalo chlpáč, chlpatý či huňatý jedinec.
Medveď – ničiteľ
Aj keď nie je ničím zvláštnym, keď sa plynutím času menia pôvodné indoeurópske pomenovania zvierat u rôznych národov či jazykových skupín, medveď predsa len zostáva špecifickým unikátom. Svedčí o tom množstvo rôznych názvov pre macov v indoeurópskych jazykoch, ako aj nevídaný záujem o etymológiu jeho mena.
Čo teda znamenal jeho pôvodný názov – hrktos? Niektoré teórie s troškou fantázie odkazujú na slovo zo sanskritu rakšas, čo vraj znamená raniť, ničiť. Medveď by bol teda v pôvodnom indoeurópskom jazyku ničiteľ.
To nie je úplne nepredstaviteľné, vzhľadom na impozantnosť medveďa a jeho potenciálne ničivé schopnosti pri styku s človekom, prípadne jeho majetkom. Avšak to je zatiaľ len v rovine predstáv či teórií.