Jozef Onačilla

Opozícia aj Dobrovodský namietali novú povinnosť mimovládok zverejňovať prehľad ich prispievateľov, ako aj prehľad príjmov a výdavkov, a povinnosť poskytovať informácie podľa infozákona.

Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí pléna 17. decembra 2025 vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 11/2025 nálezom vyslovil nesúlad vládneho zákona s Ústavou SR (v deviatich odsekoch Ústavy SR) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (v dvoch článkoch Dohovoru). Odlišné stanovisko pripojil sudca Miloš Maďar, zatiaľ čo sudca Ivan Fiačan pripojil odlišné odôvodnenie ústavného nesúladu.

Sudcovia pri tomto zákone poukázali na rozpor s viacerými ústavnými právami, a to najmä pri povinnosti zverejňovať údaje o prispievateľoch a výške ich príspevkov. Porušené malo byť právo na súkromie týchto prispievateľov, keďže vládou zamýšľaná transparentnosť a boj proti trestnej činnosti sa podľa súdu dajú dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami (súd odkazuje na skoršiu právnu úpravu).

Zásah do dobrej povesti a cti donorov

Pomerne prekvapivé je zdôvodnenie súdu, podľa ktorého takáto úprava má „potenciál zasahovať do mena a osobnej cti fyzických osôb a dobrej povesti právnických osôb“. Nie je zrejmé, či má česť alebo dobrú povesť poškodzovať fakt, že tieto osoby prispejú konkrétnej mimovládke, alebo už samotná skutočnosť, že prispeli všeobecne.

Ak by platila prvá možnosť, tak táto samotná skutočnosť (spolčovanie sa s konkrétnou organizáciou má za následok poškodzovanie dobrého mena) je dostatočným dôvodom na podrobné preverenie pozadia danej mimovládnej organizácie. Ako inak si má verejnosť vysvetliť, že darca musí byť anonymný, lebo jeho meno spájané s mimovládkou by poškodilo jeho česť a povesť?

Povinnosť zverejňovať výkazy nie je podľa súdu neprimeranou administratívnou záťažou pre mimovládky, no pri medzinárodných organizáciách vraj môže odradiť potenciálnych prispievateľov, čo môže ohroziť ich fungovanie.

Škandály ukazujú potrebu transparentnosti mimovládok

Aj v tomto prípade je potrebné zamyslieť sa nad tým, prečo by niekto chcel darovať peniaze iba pod rúškom anonymity, akoby v prípade odhalenia jeho identity mohla verejnosť vidieť rôzne zaujímavé prepojenia, ktoré si takáto osoba neželá zverejňovať. Napríklad ako v odhalenej kauze, keď britská vláda dotovala slovenské mimovládky a aktivistov, aby ovplyvňovali volebnú kampaň – dovtedy sa títo aktivisti tvárili ako nezávislí.

Finančné napojenie na cudziu vládu strhlo masku „apolitickej občianskej angažovanosti“ a verejnosť neprekvapivo zistila, že im podobní aktéri nerobia nič zadarmo.

Snaha vytvárať verejný dojem, že išlo čisto o prácu v prospech občanov, bola rozbitá práve tým, že sa odhalilo finančné pozadie celej akcie. Aj v tomto prípade však novinári museli zvádzať dlhý súdny boj, aby sa vôbec dostali k informáciám o finančných tokoch.

Európska verejnosť mohla vidieť podobný príklad so „zelenými mimovládkami“, ktoré výmenou za tiché dotovanie z Bruselu mali presadzovať ekoagendu dominantných strán v Európskom parlamente a útočiť na ich odporcov. Aj tento prípad účelového financovania „skrytého boja za lepšiu budúcnosť“ vrhol úplne iné svetlo na pôsobenie „nezávislých“ mimovládok.

Európsky dvor audítorov (EDA) zistil, že počas obdobia od 2021 do 2023 získalo na európskej úrovni viac ako 12-tisíc mimovládnych organizácií financie v celkovej výške 7,4 miliardy eur. Značná časť priameho financovania ale smerovala len k malej skupine organizácií, pri ktorých chýbali relevantné údaje o ich finančnom nakladaní.

Čerešničkou na torte je skutočnosť, že hoci sa niektoré slovenské mimovládky bránia označeniu „lobisti", na úrovni EÚ vôbec nemajú problém byť ako lobisti registrované.

Problém s poskytovaním informácií a miernejšími opatreniami

Ústavný súd SR videl neústavnosť aj v povinnom poskytovaní informácií mimovládkami podľa infozákona, nakoľko nemajú verejnoprávny charakter ako štátne inštitúcie, ktorých sa tieto povinnosti týkajú. V tomto prípade súd konštatoval neprimeranú administratívnu záťaž či dokonca až šikanózne konanie, ktoré by mohlo ohroziť samotnú existenciu mimovládok, čo je pri zahrnutí aj drobných organizácií racionálny argument.

Súd odkázal vláde, že jej „zamýšľaný cieľ (transparentnosť a boj s kriminalitou) možno dosiahnuť aj množstvom iných existujúcich nástrojov práva“ s odkazom na konkrétne zákony. Problém teda nebol v tom, čo chcela vláda dosiahnuť, ale v tom, ako to chcela urobiť.

Je teda namieste otázka, či vláda nevie prijímať zákony v ústavnom rámci, keď existujú dostatočné nástroje na presadenie jej politík, alebo naopak, či sudcovia v niektorých prípadoch nevyvažujú práva a povinnosti dotknutých subjektov rovnomerne.

Hybridné formy politických aktivít

V prípade mimovládneho sektora sa totiž netreba predstierať, že celý pôsobí iba v prospech občanov. Hoci existuje obrovské množstvo organizácií, ktoré sa sústreďujú výlučne na pomoc občanom alebo dokonca suplovanie štátu v tomto smere, tieto nie sú z hľadiska svojho pozadia problémové.

Problém predstavujú práve hybridné formy občiansko-politických zoskupení, ako napríklad politická mimovládka Mier Ukrajine s jasným prepojením svojho vedenia na Progresívne Slovensko. Im podobné subjekty pôsobia ako predĺžená ruka konkrétnych politických strán, vykonávajú politické aktivity a zákon je na ne krátky z hľadiska transparentnosti a financovania ich pozadia.

Táto nová forma politického boja by mala byť rovnako transparentne upravená, aby verejnosť vedela, „kto za koho kope“, a to najmä prostredníctvom financovania daných organizácií.

Rovnako ako nie je v poriadku, že Mier Ukrajine na čele s politikmi Progresívneho Slovenska s aktívnym presadzovaním ich ukrajinskej agendy sa tvári ako apolitická organizácia, nie je v poriadku ani to, ak napríklad sponzor konkrétnej politickej strany sponzoruje aj jej spriaznené mimovládne organizácie (čo platí pre oba tábory politického spektra) a tie sa tvária, že iba náhodou vykonávajú totožné politické kroky a aktivity.

Vláda má podľa Ústavného súdu SR vo svojich rukách vhodnú predlohu na úpravu mimovládneho prostredia, no nedokáže ju využiť. Splnomocnenkyňa vlády Simona Zacharová sa k rozhodnutiu súdu vyjadrila s tým, že ho rešpektuje, no zarážajú ju emotívne interpretácie rozhodnutia, najmä zo strany verejného ochrancu práv.

Zákon o oznamovateľoch má pozastavenú účinnosť

Ústavný súd SR momentálne zatarasil cestu aj druhému dôležitému vládnemu zákonu, a to zákonu o Úrade na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Tento zákon napadla skupina 63 poslancov NR SR návrhom na Ústavnom súde SR a súd uznesením pod sp. zn. PL. ÚS 19/2025‑48 pozastavil jeho účinnosť.

Poslanci zastúpení poslankyňou Progresívneho Slovenska Luciou Plavákovou namietajú neústavnosť legislatívneho procesu (skrátené legislatívne konanie, na ktoré neboli splnené zákonné dôvody) a zmeny v postavení oznamovateľov protispoločenskej činnosti.

Navrhovatelia ďalej namietajú, že zákonom sa fakticky ruší „starý úrad“ a vytvára nový iba preto, aby mohla vláda vymeniť súčasnú riaditeľku Zuzanu Dlugošovú. Problém nie je len v tom, že vláda sa vôbec netají účelovou zmenou (ktorá ani nemusela zahŕňať zrušenie úradu), ale aj v tom, že jej prekáža fakt, že manžel Dlugošovej je členom Progresívneho Slovenska.

Výmena riaditeľky je vraj „kľúčová“, a to pre súdne vymáhanie ochrany čurillovcom. Ochrana oznamovateľov, ktorá bola týmto policajtom udelená, bola mimo mimo zákonného rámca, no za to nemôže úrad, ale prokurátor Harkabus, ktorý ju udeľoval. Úrad ako taký iba dohliada na dodržiavanie zákonných ustanovení pri už udelenej ochrane a nemôže konať inak, ako mu káže zákon.

Vláda nijako netajila pravé dôvody zmien

Čurillovci a Dlugošová sú jadrom vzniku zmien pri úrade, čo z hľadiska ústavnosti zrejme skutočne neobstojí. Vláda pomenovala problém korektne – nastavený systém ochrany mal svoje vady. Priamo však mieriť na konkrétne osoby, aby sa odstránila ich doterajšia ochrana alebo kompetencie, len preto, že si s nimi vláda inak nevie rady, je už z hľadiska zákonnosti celého procesu zrejme za čiarou.

Poslanci pred Ústavným súdom SR namietajú aj možnú retroaktivitu pri udelenej ochrane, teda jej spätné zrušenie. Pokiaľ to bude Ústavný súd SR vidieť rovnako, zákon neprejde. Spätné zásahy tohto charakteru sú vylúčené nielen vnútroštátnym právom, ale aj európskym.

Druhou rovinou je možnosť, že sa súd stotožní s argumentáciou vlády, podľa ktorej zákon spätne nič neruší, iba umožňuje počas určitého obdobia skúmať, či skutočne trvajú dôvody ochrany – a ak nie, ochrana zaniká. Tento mechanizmus je bežne prítomný aj pri iných právnych statusoch, a preto ak by sa súd pozeral na problém touto optikou, mohol by celý proces vyhodnotiť ako ústavne súladný.

Čurillovci nemali mať udelenú ochranu

Zásadný problém s čurillovcami a udelenou ochranou oznamovateľov je ten, že oznamovali fiktívnu trestnú činnosť, a to ako policajti (namiesto jej vyšetrovania), no najmä „neudávali“ svojich zamestnávateľov, ako to vyžaduje zákon, ale úplne iné osoby (kauza Rozuzlenie).

Aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení konštatoval (rovnako ako Krajský súd v Bratislave), že oznamovatelia musia oznamovať podozrivú činnosť svojho zamestnávateľa. Ústavný súd SR špecificky v bode 69 uznesenia uvádza, že „z právnej úpravy je zrejmé, že medzi oznamovateľom, jeho zamestnávateľom a úradom vzniká osobitný vzťah a zákon upravuje ochranu v právnych vzťahoch závislej práce, v ktorej majú zamestnanci zraniteľnejšiu pozíciu“.

Čurillovci však nikdy nenahlásili svojich zamestnávateľov.

Retroaktivita a obete trestných činov sú sporné

Súd však vo svojom odôvodnení pri pozastavení účinnosti poukazuje práve na problém možnej retroaktivity s odkazom na svoju doterajšiu judikatúru, ako aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 v tomto smere.

Konkrétny problém súd vidí najmä v tom, že vládny zákon nemá prechodné ustanovenia, ktoré by jasne stanovili, či sa preskúmavanie udelenej ochrany vzťahuje iba na osoby, ktorým ešte len bude ochrana poskytnutá, alebo aj na tie, ktoré už ochranu požívajú. Spätné preskúmavanie by totiž predstavovalo neprípustný zásah.

Súd ďalej vidí rozpor aj v tom, že rušenie úradu môže negatívne zasiahnuť oznamovateľov tým spôsobom, že dôjde k „nenapraviteľným následkom“. Takéto dopady by mohli postihnúť aj obete trestných činov (ohrozená je ich dôvera v právo), ktorých sa napadnutý zákon dotýka. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné zdôrazniť, že „náhle zmeny pravidiel sú z ústavnoprávneho hľadiska spravidla veľmi citlivé, a preto im musí byť venovaná náležitá pozornosť“.

Záverom súd vysvetľuje, že „kombinácia prípadných záťaží legislatívneho procesu vo vzťahu k zrušeniu úradu vytvára značné právne, ale aj hospodárske riziká pre nápravu prípadných následkov protiústavnosti“.

V tomto prípade tak súd pomerne presvedčivo vysvetlil dôvody pozastavenia účinnosti, najmä pre spôsob prijatia zákona v skrátenom legislatívnom konaní, pre možné dopady na chránené, ale aj iné dotknuté osoby, ako aj pre legislatívny chaos, ktorý by mohol vzniknúť.

Samotná vláda otvorene komunikovala verejnosti svoju vôľu rušiť inštitúciu kvôli jednej osobe, ktorá chráni iné osoby (hoci tie by chránené byť nemali). Takto sa zákony jednoducho vytvárať nesmú – už vôbec nie, ak Dlugošová iba objektívne plní svoje povinnosti.

Aj v tomto prípade je skutočne na zamyslenie, či vládni predstavitelia nevedeli, ako majú navrhnúť právnu úpravu, čo svedčí o ich prístupe, alebo vedeli, ale jednoducho chceli demonštrovať svoje mocenské postavenie.

Výsledkom sú problematické zákony, ktoré momentálne neprešli. Nevyriešila sa teda ani sporná situácia (mimovládky a udeľovanie ochrany), ktorú mala nová legislatíva vyriešiť. Nevyriešilo sa teda nič a verejnosť môže opäť očakávať na svetlejšie zajtrajšky.