Za Ladislavom Stromčekom, obetavým a statočným kňazom z Fatimy

Počas normalizácie som sa angažoval pri organizovaní i vedení skrytých náboženských stretnutí vysokoškolákov. Na prelome 70. a 80. rokov to boli študenti Vysokej školy elektrotechnickej. Spomínam si, ako som v septembri 1979 dostal odkaz, že po večernej svätej omši u kapucínov sa mám stretnúť so študentom prvého ročníka Ladislavom Stromčekom. Priviedol ho iný prvák z Oravy Pavol Pavlík, za obidvomi stál Miško Andris z Dolného Kubína. Takto začalo moje celoživotné priateľstvo s týmto človekom.

Raz sme vo veľkonočnom čase mali jednodňovú duchovnú obnovu s týmto krúžkom „elektrikárov“, viedol ju redemptorista páter Doležal. V popoludňajšej diskusii položil študentom nejakú otázku, ktorá sa týkala duchovného života. Pamätám si na tú chvíľu, Lacko odpovedal a páter Doležal po nej ticho hľadel na Lacka a povedal len: „Chlapče, prekvapil si ma…“ To bol Ladislav Stromček, skôr utiahnutý, ale s hlbokým prežívaním duchovného života.

Ladislav Stromček chcel byť od mladosti kňazom. Cez vysokoškolské spoločenstvá poznal Vlada Jukla, Silva Krčméryho a biskupa Korca. V roku 1983 vstúpil do Spoločenstva Fatima, v júli 1988 ho biskup Korec vo svojom byte v Petržalke vysvätil na kňaza. Vysviacka prebehla len vo dvojici, ako svedkovia sme biskupom Korcom boli určení ďalší kňaz Fatimy Rudolf Fiby a ja. K tejto udalosti sa viaže aj „úsmevná“ príhoda. Po vysviacke Lacko slúžil na mojom byte pre nás dvoch prvú svätú omšu. Po nejakom čase ho predvolali na ŠtB a vyšetrovateľ sa ho odrazu opýtal: „Ako sa máte, dôstojný pán?“ Ukázalo sa, že sme vtedy prehliadli, že môj byt bol odpočúvaný.

Lacko Stromček bol v „podzemnej“ cirkvi veľmi statočný a aktívny. Od druhej polovici 80. rokov až do Nežnej revolúcie telefonoval z telefónnych búdok Antonovi Hlinkovi do Mníchova správy o situácii cirkvi na Slovensku, ktoré potom on vysielal na Hlase Ameriky. On bol ten, kto ako účastník Sviečkovej manifestácie hneď telefonoval Hlinkovi správu, čo sa dialo na Hviezdoslavovom námestí, aby to o deviatej večer vedelo už celé Československo. Od roku 1987 spolupracoval so samizdatom Náboženstvo a súčasnosť, v roku 1989 sa stal šéfredaktorom samizdatového časopisu pre mládež ZRNO.

Ladislav Stromček sa aktívne zúčastnil veľkej podpisovky moravských katolíkov za slobodu cirkvi v Československu. Už na začiatku januára 1988, teda niekoľko dní potom, čo kardinál Tomášek podporil listom petíciu, aktivisti na Orave zozbierali 16-tisíc podpisov. Ladislav Stromček a František Novajovský hneď sadli do auta a niesli podpisy do Prahy ku kardinálovi Tomáškovi. Prišli večer, kardinál ich napriek tomu s dojatím prijal. K tomuto stretnutiu sa viaže „historická“ otázka Lacka Stromčeka, ktorú položil 89-ročnému kardinálovi: „Otec kardinál, počul som, že keď ste sa v roku 1969 stretli v Taliansku s Pátrom Piom, predpovedal vám, že sa dožijete náboženskej slobody v Československu.“ Kardinál sa usmial a povedal: „Áno, bolo to tak.“

Zomrel katolícky kňaz Ladislav Stromček: krásny, statočný človek, náš priateľ, obetavý pastier duší! Niekoľko hodín po jeho smrti to cez telefóny vedelo už nespočetné množstvo ľudí, pre všetkých sa pri tejto správe zastavil na chvíľu čas. Tak je to vždy, keď sme mali niekoho radi, vážili sme si ho a teraz sa s ním musíme rozlúčiť. Túto ľudskú bolesť ale prevyšuje naša viera a nádej, že život sa smrťou nekončí. Že, daj Boh, raz sa u nebeského Otca znovu všetci stretneme.

Milý Lacko, ďakujeme Ti za všetko, modlíme sa za Teba! Odpočívaj v pokoji!

Písané pre denník Štandard a časopis Naša žilinská diecéza.