Etty odchádzala z holandského pekla do pekla Auschwitzu s neuveriteľným pokojom v srdci, ba dokonca s radosťou. Dosvedčuje to aj list, ktorý po odchode vlaku zaslal z Westerborku spoločným amsterdamským priateľom väzeň Jopie Vleeschhouwer. „A už vidím Etty na nástupišti, ktoré ona sama nezabudnuteľným spôsobom opísala len pred štrnástimi dňami v jednom liste. Hovorila veselo, so smiechom, milým slovom ku každému, koho stretla, plná jasného humoru, hoci možno trochu melancholická: jednoducho naša Etty, ako ju všetci poznáte. Povedala mi: ‚Mám so sebou svoje denníky, malú Bibliu, ruskú gramatiku a Tolstého a neviem koľko ďalších vecí.‘ ... Vlak bol vypravený, silne zapískal a tisícka tých, čo dostali ‚oprávnenie k deportácii‘ sa dala do pohybu. Ešte narýchlo sa ukázal Mischa, mávajúci rukou cez dieru v nákladnom vagóne č. 1, a krátko nato prefrčalo Ettyno veselé ahoooj zavolané z vozňa č. 12. A zrazu boli preč.“

Ak sa pozastavujem pri tejto scéne, tak hlavne preto, že ma doslova magnetizuje vnútorná sila, ktorú táto mladá žena ukázala v momente tak dramatickom, bolestivom a absurdnom. Treba povedať, že Etty zažila počas ročného pobytu vo westerborkskom tábore desiatky a desiatky odchodov vlakov do Auschwitzu. Vieme to z jej listov, ktoré posielala priateľom a známym. Po každom odchode hovorila o nesmiernom psychickom a fyzickom vyčerpaní všetkých tých, ktorí pomáhali pri príprave na cestu svojich priateľov, rodinných príslušníkov, ale aj starých ľudí, chorých nesených na nosidlách, ale hlavne malé deti a matky dojčiace ich novorodeniatka. Celý tábor sa vždy spamätával z tejto srdcervúcej udalosti, avšak hneď od druhého dňa sa pripravoval na tú ďalšiu, ktorá mala prísť už o pár dní.

Aby si čitateľ dokázal predstaviť, čo sa zvyčajne dialo na peróne v posledných hodinách a minútach pred odchodom vlakov, ako sa deportovaní väzni lúčili s Westerborkom, radím mu, aby si pozrel nedávno objavený krátky dokumentárny propagandistický film, natočený priamo na mieste Rudolfom Breslauerom. Film je voľne prístupný:

Je na ňom zachytený odchod westerborkského vlaku 19. mája 1944, teda pol roka po Ettynej smrti. Žiaľ, nebol to posledný vlak. Po ňom ich bolo vypravených ešte niekoľko desiatok. Ten posledný odviezol 3. septembra 1944 z Westerborku aj židovské dievča Annu Frankovú, po ktorej nám zostal iba jej dojímavý denník.

Pod dojmom Ettyných listov a Breslauerovho filmu sa natíska otázka, ako dokázala mladá holandská Židovka uniesť bremeno podobnej situácie. Ako je možné, že si dokázala zachovať vnútorný pokoj, životný elán, ba dokonca radosť uprostred mnohopočetného spoločenstva ľudí denne sa topiacich v zúfalstve, depresiách a v permanentnom strachu? Ide o otázku, ktorá nie je formálna. Je úprimná, pretože je vyprovokovaná konfrontáciou s nebezpečenstvami a s hrôzami dneška a túžbou statočne uniesť v sebe všetko to, čo okolo seba vidíme, počujeme a zažívame, spolu s tým, čo by mohlo ešte prísť. Ale nie je formálna ani preto, lebo všetci, a teda aj Ettyni priatelia, poznali jej krehkosť, o ktorej hovorí ona sama v denníkoch z rokov 1941 – 1943, kde píše o svojej krehkosti nielen telesnej, zdravotnej, ale aj psychickej, citovej.

Jedno je isté: prameň Ettynej sily nebol v jej vlastných psychických, genetických alebo iných predispozíciách, a ani v jej vzdelaní a evidentnom umelecko-literárnom talente či v nejakých „vnútorných energiách“. Bolo to niečo iné. Bola to viera, presnejšie viera v Boha. Nakoniec, presne toto chcela odkázať na lístku svojej priateľke Christine slovami žalmu: „Pán je mojou pevnou skalou.“

Etty sa narodila v dobre situovanej židovskej rodine strednej vrstvy, v ktorej sa zachovávali isté tradície, ale bez účasti na kulte a modlitbách v synagóge. Snáď preto sa jej viera začala rozvíjať hlavne v dospelom veku, keď brala do rúk čoraz častejšie Bibliu, a to nielen Starý, ale aj Nový Zákon. Pravdepodobne to súviselo s narastajúcou spoločenskou emargináciou židovského obyvateľstva v Holandsku a okolitých kraji­nách. Ale hlavne s Ettyným osobným dozrievaním a s hľadaním vnútornej rovnováhy, ktoré vychádzalo z presvedčenia, že nemožno prežiť bez pevného oporného bodu, bez pevnej skaly pod nohami. Najmä v časoch, keď sa slnko začalo zatemňovať a hviezdy smutne blednúť nad hlavami mužov a žien, ktorých jedinou vinou bolo to, že mali židovskú krv.

Etty poznala toto zatemnenie veľmi dobre, ako to dosvedčujú jej slová napísané v roku 1942 v Amsterdame: „Aj dnes moje srdce zomrelo niekoľkokrát, ale zakaždým sa vrátilo k životu. Každý okamih sa lúčim so všetkým a oslobodzujem sa od všetkého vonkajšieho. Prerezávam laná, ktoré ma ešte zväzujú, beriem si na palubu všetko, čo potrebujem, aby som sa mohla vydať na cestu. V tejto chvíli sedím na brehu tichého vodného kanála, nohy mi visia z kamenného múru a rozmýšľam, či sa moje srdce nedostane do takého stavu vyčerpania a únavy, že už nebude môcť voľne lietať ako vták.“

Fakt je ten, že Etty skutočne našla „svoju skalu“, obľúbila si ju a na nej chcela stáť v každom momente jej neľahkého „nového života“, povinne ociachovaného žltou hviezdou prišitou na oblečení. Cestu k nej jej ukázali niektorí známi, ale najmä literáti, medzi ktorými sa nechala inšpirovať predovšetkým Rainerom M. Rilkem. Tento nemecky píšuci lyrik narodený v Prahe ju priťahoval najmä cez básne známej zbierky Das Stunden-Buch (Kniha hodiniek), ponúkajúcej hlboký dialóg s Bohom, ktorého básnik vnímal ako mimoriadne blízkeho, prítomného všade navôkol v živote a priestore. Presne toto prežívanie charakterizuje aj Ettynu vieru. Zvlášť v jej posledných rokoch a mesiacoch života.

Stačí prelistovať Ettyne listy z Westerborku, v ktorých na jednej strane hovorí o otrasných životných a hygienických podmienkach tisícok väzňov. O tom, ako z vážených lekárov, učiteľov, gymnaziálnych a univerzitných profesorov, obchodníkov, umelcov, úradníkov a rabínov sa stali takmer zo dna na deň väzni s tvárou opustených bezdomovcov; ako z pohľadných paničiek a dám, zvyknutých organizovať domáce večierky a naučených navštevovať večerné kultúrne podujatia, sa stali behom niekoľkých dní ošumelé ženy hľadajúce po celom tábore aspoň nejaké vedro, aby si v ňom mohli oprať posledné kusy ich oblečenia. Pred beznádejou mnohých z nich a pri každodennom plači matiek umierajúcich detí, kosených chorobami, Etty poznamenáva: „Je to tu všetko tak nepredstaviteľné, ireálne. Iba básnik by to dokázal opísať. Ale ja ním nie som.“

Na druhej strane, Etty dokáže uprostred westerborkského pekla vnímať, zakúsiť a následne napísať, že „život je dobrý“ a že to „nie je vina Boha, ak niekedy veci idú zlým smerom“. Keď jej istý známy napísal: „A predsa je Boh láska,“ dodala: „Plne sa stotožňujem s týmto tvrdením, ktoré platí viac ako kedykoľvek predtým.“ Odrazom tohto presvedčenia sú aj Ettyne slová z listu, napísaného dva mesiace pred deportáciou do Poľska: „Tunajšia bieda je naozaj hrozná. A predsa sa mi často stáva, že neskoro večer, keď je už deň za nami, kráčajúc svižným krokom popri ostnatom drôte, sa mi vždy ozve zo srdca hlas – nemôžem si pomôcť, je to tak, je to niečo silné –, ktorý hovorí: život je niečím nádherným a veľkým, neskôr budeme musieť vybudovať úplne nový svet.“

Etty mohla napísať nieto slová z holandského koncentráku, pretože stála, a chcela stáť, na skale viery v Boha, ktorý je láska. Avšak nebola to viera naivná, sentimentálna, rozprávková. Naopak, bola znovu a znovu vybojovaná so slzami v očiach a s Bibliou v ruke. A bola jej Bohom znovu a znovu darovaná, obnovená a posilnená. Tento boj prebiehal v momentoch, ktoré Etty zraňovali a vyčerpávali. Napríklad keď pozorovala tváre a správanie istých ľudí, zvlášť „vojakov v zelenej uniforme“ rozostúpených na peróne počas nastupovania deportovaných väzňov do stojaceho vlaku. Etty priznáva, že pred nikým nepociťovala tak veľký strach ako práve pred týmito cynickými ozbrojencami. Pred nimi zároveň prežívala skúšku viery, týkajúcu sa Božieho slova, ktoré za normálnych okolností bolo jej životným krédom: „Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril (Genesis 1, 27).“ Naozaj každého človeka?

A predsa sa jej znovu a znovu podarilo vystúpiť na jej „pevnú skalu“. Aj vtedy, keď sa jej obité topánky šmýkali na klzkom teréne zmáčanom vlastnými slzami. V listoch z Westerborku opísala niekoľkokrát pocity, ktoré jej napĺňali srdce pri výstupe na tento pevný bod, na toto vyvýšené “pozorovacie stanovište“, kde vstupovala do rozhovoru s „jej Bohom“. To, čo mu dokázala povedať, zverila do listu priateľke Henny Tidemanovej:

„Urobil si ma tak bohatou, môj Bože, nechaj, aby som z toho rozdala plnou priehršťou aj ostatným. Môj život sa stal jedným nepretržitým rozhovorom s Tebou, môj Bože, jedným veľkým rozhovorom. Niekedy, keď stojím v kúte tábora, nohami zakotvená do Tvojej zeme, s očami upretými k Tvojmu nebu, po tvári mi tečú slzy, slzy, ktoré pramenia z hlbokého dojatia a vďačnosti. Aj večer, keď ležím vo posteli a odpočívam v Tebe, môj Bože, stekajú mi po tvári slzy vďačnosti a to je moja modlitba.

Už niekoľko dní som veľmi, veľmi unavená, ale aj to prejde. Všetko sa deje podľa hlbšieho rytmu, ktorý by sme sa mali naučiť počúvať. Je to to najdôležitejšie, čo sa v tomto živote môžeme naučiť.

Nebojujem proti Tebe, môj Bože, celý môj život je veľkým rozhovorom s Tebou. Možno sa nikdy nestanem veľkou umelkyňou, akou by som chcela byť. Aj tak sa cítim v Tebe až príliš bezpečne, môj Bože. Niekedy by som chcela zaznamenať krátke aforizmy a pútavé príbehy, ale vzápätí mi napadne jedno jediné slovo: Boh. V tomto slove je už všetko, a tak nie je nutné hovoriť o inom. Moja tvorivá sila sa pretavuje do vnútorných rozhovorov s Tebou, vďaka čomu prívaly vĺn môjho srdca sa stali širšími, rozbúrenejšími, ale zároveň aj pokojnejšími. Zdá sa mi, že moje vnútorné bohatstvo stále rastie.“

Tento spôsob obývania „jej pevnej skaly“ dovolil Etty nazerať na seba, na druhých, na život v tábore pohľadom akoby z „iného sveta“, z úplne inej perspektívy, než je tá prirodzene ľudská. Iba to vysvetľuje, ako bolo možné, že surovo okradnutá o budúcnosť mohla dozrieť do takých názorov a vyjadrení, aké nachádzame v jej listoch z Westerborku. V nich napríklad píše:

„Vieš, cítim v sebe tak veľa lásky k Nemcom a Holanďanom, k Židom a ne-Židom, k celému ľudstvu, že by malo byť prípustné môcť darovať z nej iným aspoň trochu.“ „Viem, že tí, ktorí nenávidia, majú na to dobrý dôvod. Prečo by sme si však mali vždy vybrať len tú najľahšiu a najlacnejšiu cestu? Vo Westerborku som mohla vidieť na vlastné oči, ako každý atóm nenávisti, ktorý vstúpi do sveta, robí svet ešte viac nehostinným. A tiež verím, možno naivne, ale tvrdohlavo, že ak sa táto zem môže stať o niečo obývateľnejšou, bude to len vďaka láske, o ktorej Žid Pavol písal obyvateľom Korintu v trinástej kapitole svojho prvého listu.“

„Proti každému novému zločinu alebo hrôze musíme postaviť kúsok lásky a dobra, ktoré sme si vydobyli v našom vnútri. Môžeme trpieť, ale nesmieme sa poddať. A ak tento čas prežijeme bez ujmy na tele a na duši, ale predovšetkým na duši, bez zatrpknutia, bez nenávisti, potom po skončení vojny budeme mať právo povedať svoj názor. Možno som ambiciózna žena, ale aj ja by som sa rada nechala počuť.“

Etty vystupovala každý deň na „svoju skalu“. Nie preto, aby sa izolovala od druhých v mene nejakého náboženského intimizmu. Naopak, vedela, že iba z toho miesta, na ktorom sa ako zázrakom udržala iba vďaka sile príťažlivosti samotnej skaly, mohla pristupovať k druhým, k plačúcim a zúfajúcim okolo nej, aby ich objala a potešila. A práve takúto ju poznali v tábore: bola všadeprítomná so svojím dobrým upokojujúcim slovom, s objatím, ktoré mala pre malé deti a ich matky, s pomocnou a hladiacou rukou pre chorých a zomierajúcich. Vďaka tomu sa okolo nej narodili početné úprimné priateľstvá. A boli to práve jej priatelia a priateľky, ktorí jej pomáhali pri poslednom balení a ktorí ju držali v objatí pred nastúpením do „jej vlaku“.

Týmto priateľom a priateľkám zanechala po sebe príklad viery a odvahy, spolu s hlbokou životnou múdrosťou, za ktorú sú ale vďační aj tí, ktorí sa už narodili v inom čase a v inom svete. Veď v každom čase a v každom svete sa môže pod nohami začať triasť zem, zatemňovať slnko a blednúť hviezdna obloha. A uprostred strachu sa opäť rodí túžba po „pevnej skale“.