Florenskij zároveň sledoval aj spoločenský a politicko-mocenský vývoj v celej Európe. Takže keď v roku 1914 Rusko vstúpilo do prvej svetovej vojny a keď o pár rokov neskôr vypukla „februárová revolúcia“ a hneď nato „revolúcia októbrová“ (1917), nebol príliš prekvapený. A to ani vtedy, keď boľševická vláda zatvorila miesto jeho pôsobenia a keď sa na základe vládnych dekrétov začali zatvárať kláštory a kostoly. Včítane kaplnky, v ktorej on sám pravidelne slúžil liturgiu.

Na druhej strane, práve táto negatívna situácia ho katapultovala do oblasti vedeckého výskumu, kde vďaka svojim kompetenciám bol prijatý aj napriek tomu, že bol kňazom. V roku 1919 sa stal vedúcim moskovskej sekcie vedecko-technického oddelenia podniku Karbolit, špecializovaného na produkciu plastických materiálov. Od roku 1921 bol prizvaný do Komisie pre plánovanie a elektrifikáciu Sovietskeho Zväzu (Glavelektro), v roku 1924 sa stal členom Centrálnej komisie pre elektrotechniku a o rok neskôr bol nominovaný riaditeľom sekcie výskumu materiálov v Štátnom výskumnom inštitúte elektrotechniky (GEEI). Ale to stále ešte nie je všetko. V roku 1930 bol menovaný vedeckým poradcom riaditeľa Celonárodného energetického inštitútu, pričom v niektorých vedeckých prácach tohto obdobia zjavne anticipoval myšlienky otca kybernetiky, amerického matematika Norberta Wienera. O rok neskôr sa stal členom Centrálneho vedenia pre štúdium elektroizolačných materiálov. A v roku 1932 bol prizvaný do Komisie pre zjednotenie vedecko-technických označení, termínov a symbolov, ustanovenej pri Ministerstve práce a obrany Sovietskeho zväzu.

Koniec tohto všetkého bol Florenským očakávaný, ale keď prišiel, bola to rana do srdca: pre neho, jeho rodinu, priateľov a spolupracovníkov. Po zajatí tajnou štátnou políciou z 25. na 26. februára 1933, násilných výsluchoch vo väznici na moskovskej Lubianke a odsúdení na desať rokov za údajnú kontrarevolučnú činnosť bol Florenskij deportovaný do gulagu v meste Svobodnyj, vzdialeného od Moskvy skoro 8 000 kilometrov. V roku 1934 bol premiestnený do gulagu pri mestečku Skovorodino a po siedmich mesiacoch do obávaného gulagu na Solovských ostrovoch v Bielom mori. Je krutým paradoxom, že Florenskij bol aj ako väzeň využívaný štátom. Aj v gulagoch, za nevyhovujúcich podmienok výskumu, sa od neho vyžadovala vedecká práca a boli požadované jeho inžinierske poznatky. Až pokiaľ v roku 1937 neprišiel deň poslednej dlhej deportácie na neznáme miesto v Leningradskej oblasti, kde bol spolu s ďalšími 509 spoluväzňami zastrelený. Bolo to v noci 8. decembra 1937.

Jedna z lekcií tohto životného osudu je spätá s hľadaním pravej príčiny Florenského zatknutia a odsúdenia. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že príčina je jasná: išlo predsa o pravoslávneho popa a vie sa, že stalinský režim bol tvrdým a neúnavným prenasledovateľom kresťanov, hlavne biskupov, kňazov, mníchov a mníšok. V centre záujmu štátnej cenzúry boli ich kázne, pastoračné aktivity, slúženia liturgie či duchovné vedenie ľudí, túžiacich po hlbšej spiritualite. Fakt je ten, že Florenskij nepadol do nemilosti preto, že veril v Boha, že bol kňaz, že viedol svojich päť detí k láske k Bohu a k cirkvi alebo že bol autorom kníh s evidentne náboženským obsahom. Problém bol inde: v tom, ako ponímal a ako „robil“ vedu.

Vrcholom tohto príbehu – a celá pointa tejto lekcie – je niečo, čo je hodné zamyslenia. Agresivita voči Florenskému nezačala byť vyvíjaná zo strany štátnych orgánov, polície alebo tajnej bezpečnosti, ale zo strany niektorých jeho kolegov vedcov. Hlavne vtedy, keď vydal v roku 1922 útlu knižku Imaginária v geometrii s podtitulom Rozšírenie dvojrozmerných obrazcov v geometrii. Kameňom úrazu bol deviaty záverečný paragraf, kde Florenskij vychádza z princípov všeobecnej a špeciálnej teórie relativity Alberta Einsteina, aby dokázal, že neuveriteľná komplexnosť hmoty a vesmíru dovoľuje hovoriť o takých časopriestorových dimenziách existencie, ktoré sú a zostanú za horizontom toho, čo je merateľné. Pochopiteľne, tým chcel nepriamo povedať, že ohľadom týchto dimenzií by bolo dobré započúvať sa do výkladov o svete a jeho štruktúre robených z „pulpitu“ kresťanskej metafyziky a vierouky. Pritom poukázal na niečo, čo bolo brané ako skutočná provokácia modernej socialistickej vedy. Totiž že túto vedeckú intuíciu mal už kresťan Dante Alighieri, ako to dokazuje jeho Božská komédia, konkrétne jej 34. spev v časti Očistec. A ešte že geocentrický ptolemaiovský model bol rozhodne pravdivejší než heliocentrický model kopernikovský, pretože Ptolemaiova teória bola v jej podstate potvrdená Einsteinom.

Pripomínam, že Imaginária v geometrii je dielo, ktoré je dodnes publikované tak v Rusku, ako aj mimo neho, a ktoré neprestáva vzbudzovať pozornosť mnohých matematikov a fyzikov. Faktom je, že jeho prvé vydanie vzbudilo vlnu nevôle a tvrdej kritiky zo strany vedcov „novej sovietskej generácie“. Ich kritické hlasy označili Florenského matematické dôkazy za absurdné a bezuzdne tmárske. Medzi nimi nechýbal ani hlas Florenského bývalého spolužiaka z Fakulty matematiky a fyziky, matematika Vladimíra G. Fridmana. V knihe Teória relativity a protináboženská propaganda vydanej v roku 1932 Štátnym protináboženským vydavateľstvom a za podpory Centrálnej rady zväzu bojovných ateistov si ale Fridman podal nielen Florenského za jeho „vedecké fantázie“, ale hlavne samotného Einsteina, oceneného Nobelovou cenou za rok 1921 (priznanou v roku 1922).

Fridman sa v prvom rade vyjadril veľmi kriticky k teórii relativity. Podľa neho nejde o nič iné, ako o jeden z prejavov všeobecnej krízy buržoáznej fyziky, odrážajúci všeobecnú krízu kapitalistického systému. Samotný Einstein bol označený za vedca, primiešavajúceho do pokrmu svojej teórie korenie nábožensko-idealistických myšlienok. Inými slovami, pre Fridmana to bol Žid, ktorý bozkom zradil prírodné vedy, pretože ich odovzdal do rúk fideizmu. Ale čo sa vraj mohlo čakať od vedca, ktorý si raz začas zašiel do synagógy, aby tam počas bohoslužby hral na violončele. Pochopiteľne, s podobnými výčitkami sa Fridman rozpísal aj o Florenskom. A nešetril ho.

Podobnú kritiku vzniesol v roku 1933 na stránkach časopisu Boľševik matematik, logik a historik vedy českého pôvodu Arnošt E. Koľman. Aj tento horlivý zástanca a propagátor „straníckosti vedy“ obviňoval Florenského z nábožensko-idealistického chápania matematiky a z toho, že takto ponímanú matematiku považoval za najobjektívnejší druh vedy. Avšak jeho výčitky boli nasmerované aj na tých, ktorí mohli, a predsa nezabránili vydaniu diel a článkov, ktoré majú podobne škodlivé ideologické obsahy ako knižka Imaginária v geometrii. Koľman preto vyzval vydavateľstvá vedeckých kníh, ale aj šéfredaktorov, redaktorov a novinárov vedeckých a vedeckopopulárnych novín a časopisov, aby sa konečne začali riadiť slovami súdruha Stalina o potrebe ideologickej premeny a formácie sovietskeho ľudu, a to hlavne mladých ľudí. Inými slovami, išlo o to, aby všetci tí, ktorí boli zodpovední v sovietskych médiách, boli „revolučne bdelí“ a nekompromisne cenzurovali každého autora s nesystémovým názorom. Nezáleží, či tým autorom bol nositeľ Nobelovej ceny.

Stojí len za zmienku, že Koľmanov článok bol vydaný v čase, keď Florenskij sedel vo vyšetrovacom väzení na Lubianke. Veľmi pravdepodobne šlo teda o spôsob, ako vysvetliť verejnej mienke dôvody, prečo pre sovietsku spoločnosť bolo lepšie, aby vedci ako Florenskij boli internovaní. Vedec Koľman sa dal jednoducho k dispozícii režimu, aby v médiách vysvetlil, že išlo o vyšší princíp „ochrany kolektivity“, jej nového ideologického nasmerovania smerom k lepšej budúcnosti.

Na celej veci je zaujímavé to, že hneď po vydaní Imaginárií v geometrii si do Florenského radi a často rypli taktiež autori, ktorí nemali nič spoločné s matematikou, geometriou a fyzikou. Boli to proštátni novinári a publicisti alebo sovietski filozofi. Napriek ich nekompetentnosti vo vedeckej oblasti zahrnuli Florenského prívalom tvrdej kritiky. Ich články charakterizovali hlavne dva aspekty. V prvom rade v nich išlo o jeho diskreditáciu a zosmiešnenie ako vedca a človeka a o to, aby bol predstavený ako „nebezpečný spiatočník“, „bezuzdný tmár“, „diverzant“. Tieto a podobné hanlivé sloganové etiketovania sa mali evidentne začať zapisovať do kolektívnej pamäte sovietskej vedeckej a kultúrnej spoločnosti.

Zároveň sa títo autori vážne zamýšľali nad Florenského budúcnosťou: čo s takým človekom a vedcom? Môže mať ešte nejaké miesto a nejakú úlohu v sovietskej spoločnosti? Odpoveď novinára a publicistu Izáka Ležneva (Aľtšulera) bola už v roku 1923 nekompromisná a, žiaľ, dramaticky predvídavá. Podľa neho Florenskij a jemu podobní filozofi a vedci sú ako „odumierajúci starci“, so starými metódami a ideami, ktoré ich automaticky vylúčili zo života. Sú to ľudia v agónii, ktorí so smrteľne bledou tvárou „vstupujú do nebytia“. A aby vyjadril ešte plastickejšie svoj názor a aby ho spravil zrozumiteľným pre Florenského a pre veriacich vedcov, porovnal jeho a ich všetkých k obyvateľom kanaánskych miest, o ktorých bude čoskoro platiť to, čo je napísané v knihe Jozue: „Izraeliti sa zmocnili všetkého, čo v týchto mestách našli, a ukoristili aj dobytok. Ľudí však zabíjali mečom, kým ich nevykynožili, a neponechali nič, čo dýchalo“ (11,14). Predzvesť Florenského konca bola teda vyslovená, desať rokov pred jeho uväznením. Jedno je isté: tento prosystémový sovietsky novinár vyjadril verejne a smelo svoj názor, ako by si prial, aby skončili vedci ako Florenskij.

Stojí za zmienku, aká bola reakcia na strane samotného Florenského, ako sa dokázal brániť, pričom aj tu treba hovoriť o „lekcii“, ktorá vychádza z jeho príbehu. Pochopiteľne, prosystémové noviny a časopisy mu nedali možnosť, aby sa bránil. A iné médiá, okrem rádia, v tom čase neboli. Jeho obrannou reakciou bola teda usilovná vedecká práca a početné vedecké publikácie, medzi ktorými hodno citovať monografie Dielektriká a ich technické aplikácie (1924), Výroba roztaveného čadiča (1925), Pórovitosť izolačného porcelánu (1927), ale aj práca na veľkom projekte Technickej encyklopédie (23 zväzkov). Florenskij na ňom spolupracoval od roku 1927. Redigoval prvých 12 zväzkov a zväzok číslo 16, pričom on sám napísal 134 vysoko odborných hesiel. Avšak keď vychádzali zväzky s jeho poslednými heslami, jeho nové pôsobisko bolo v gulagu na Ďalekom východe.

Ako Florenskij prežíval vo svojom vnútri jeho nezaradenosť medzi prosystémových vedcov? Odpoveď sa dá vyčítať medzi riadkami jeho viacerých diel. V jednom z nich (Makrokozmos a mikrokozmos, 1917) poznamenáva, že vedecké „pravdy“ sú veľmi krátkodobé a so zrýchľujúcim sa vývojom modernej vedy sa stávajú ešte krátkodobejšími. Navyše sú veľmi subjektívne, a to v zmysle kolektívnej, „straníckej subjektivity“. Takže zoči-voči náboženským pravdám, majúcim večnú pravdivostnú a hodnotovú dimenziu, sa tie vedecké javia ako naivné a pyšné dámske klobúky, ktoré už dávno vyšli z módy.

V diele Bilancovania z roku 1922 zas napísal: „Veda, zvrhnutá jej zástancami z trónu pravdy, a predsa tváriaca sa podľa dvornej etikety pravdy, je buď smiešna, alebo škodlivá. Ja som človek, ktorý nevidí, prečo sa trápiť nezmyselnými ceremóniami, ktoré sa ukazujú relatívnymi a v podstate prázdnymi. Nemám čas ani energiu na ich štúdium, najmä keď život nezadržateľne ide ďalej, vyžadujúc si pozornosť a úsilie. Veď život nie je ako pole, cez ktoré treba len prejsť.“ „Moje dielo je malé, život krátky a moje mierky sú iba ľudské. A preto, bez podráždenia alebo hnevu, silou vecí, silou životných požiadaviek, vedomý si životných povinností, jednoducho odstupujem od života ako zábavy. A chcem si žiť po svojom.“ Ako veriaci a ako vedec.

Zdá sa byť iróniou osudu, že 11 rokov po zastrelení Pavla Florenského sa stal politickým väzňom aj kritik, marxista leninista Arnošt E. Koľman. Jeho pobyt vo väzení trval 3 roky. V roku 1976 sa zriekol svojho 58-ročného členstva v komunistickej strane a požiadal o azyl vo Švédsku, odkiaľ napísal otvorený list Leonidovi Brežnevovi s pozoruhodným obsahom: „V ZSSR neexistujú žiadne elementárne demokratické práva: politická diskusia je zakázaná; […] nad všetkým vládne všeobecná cenzúra; pravdivé informácie nahrádza propaganda lží...“

Obrátenie tohto prosystémového vedca zaiste nie je periférnou správou „lekcie“, ktorú nám poskytuje dramatický životný osud Florenského. Aj preto, lebo pripomína, že svedomie každého človeka sa môže raz prebudiť, a to aj vo vysokom veku. To Koľmanovo sa prebudilo vo veku 84 rokov. Tri roky pred jeho smrťou.

Foto: archív rodiny Pavla Florenského