Charkovský biskup: Rakety tu cielia na školské budovy

Deti sú azda najzraniteľnejšími členmi spoločnosti, najmä v čase vojny. Sú v Charkove ešte deti? Ako sa im cirkev snaží pomôcť?

Stále je tu veľa detí. Často zostávajú v protibombových krytoch a my sa im snažíme pomáhať. Poskytujeme napríklad hračky. Deti prežívajú veci úplne inak. Aj keď žijú v pivniciach alebo krytoch, behajú a hrajú sa, žijú akoby v paralelnom svete. Cirkev pomáha rodičom a poskytuje im hygienické potreby, jedlo a podobne.

Kedy sa budú môcť deti vrátiť do školy a študenti na univerzitu? Aká je vyhliadka krátkodobej budúcnosti?

Ak sa situácia zhorší, zrejme nebude žiadne denné vzdelávanie – ani pre deti zo základných škôl, ani pre študentov, pretože v Charkove vidíme veľa cielených raketových útokov na školské budovy. Neviem presne, koľko škôl bolo zničených, ale najmenej dvadsať, tiež veľa materských škôl, takže je nebezpečné zhromažďovať veľký počet detí na jednom mieste.

Ak má niekto stále predstavu, že Rusko bombarduje len vojenské objekty, mýli sa a bol veľmi oklamaný. Boli zničené nemocnice, podniky, školy, univerzity, materské školy a domy. Aký má zmysel strieľať na obytné budovy a na trhy? Ničia aj dediny, niektoré už sú jednoducho zrovnané so zemou. Aký je cieľ takýchto činov?

Ako vyzerá pastoračná práca v nemocniciach v Charkove?

Je tu vojenská nemocnica, kde pracuje náš vojenský kaplán spolu s kňazom Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Kňazi navštevujú aj mestské nemocnice, ktoré sa tiež starajú o zranených. Jednou z najťažších vecí pre mňa bolo vidieť tu ležať trojročné dieťa, ktoré bolo zranené počas ostreľovania. Nie je jasné, či prežije. Je tu len preto, že niekto chcel vojnu. Tu sa človek cíti bezmocný. Na druhej strane je tu aj vedomie, že Pán ma sem posiela slúžiť.

Udržiavajú kňazi kontakt so svojimi farníkmi, ktorí odišli do zahraničia alebo na západ Ukrajiny, kde je situácia pokojnejšia?

Samozrejme, kňazi udržiavajú kontakt s tými, ktorí odišli aj na iné miesta v krajine, prípadne do zahraničia. Vytvorili si skupiny na sociálnych sieťach, kde sa môžu navzájom podporovať, učiť a pomáhať si. Kňazi, ktorí majú farníkov na okupovaných územiach, pracujú podobne a tiež s nimi udržiavajú intenzívny kontakt.

Ako sa Cirkev snaží pomôcť v situáciách, keď je člen rodiny v zajatí alebo bol deportovaný?

Niekedy sa na mňa obracajú príbuzní vojnových zajatcov, ktorí ma prosia o pomoc pri kontakte s druhou stranou, aby ich nejako dostali von. Ale ja nemám kontakt s druhou stranou a zostáva mi len vypočuť si takého človeka, podporiť ho. Na okupovaných územiach zostalo veľa ľudí a rodiny sú rozdelené.

Stretol som vojaka, ktorý zo svojej pozície na frontovej línii vidí svoj domov cez ďalekohľad. Jeho manželka a dve deti zostali, sú pod okupáciou. Každý deň vidí svoju ženu a deti z diaľky, ale nemá s nimi žiadny kontakt. Nemôže im zavolať. Hovorí, že by ich rád objal, ale nemôže im dať ani znamenie.

Aj v Mariupole sú skutočné tragédie ľudí, ktorí skončili vo filtračných táboroch, kde sú deti oddelené od svojich matiek. Ak má niekto niečo proti nejakej žene, vytvorí na ňu podozrenie a okamžite ju pošlú do väzenia a oddelia od jej detí. Takýchto tragických príbehov je veľa, sú veľmi bolestné a nie je vždy jasné, ako môžu pomôcť kňazi.

Obracajú sa teraz ľudia častejšie na kňazov? Ako vyzerá duchovná služba cirkvi v tomto období?

Áno, vojna narúša pocit stability a bezpečnosti ľudí. Niektorí ľudia sa hlásia ako dobrovoľníci, pretože je pre nich jednoduchšie riešiť núdzovú situáciu, ale veriaci človek slúži, pretože vie, v koho verí a prečo pomáha. Tento postoj je svetlom pre ľudí, ktorí nepoznajú Boha. To je naše poslanie, pomáhať ľuďom a obracať ich k Bohu. Naším poslaním ako kňazov a laikov je byť vždy pripravení, pretože nikdy neviete, kedy a akého človeka Pán postaví vedľa vás. Táto vojna odstraňuje závoj z hlbokej túžby po Bohu.

V nemocnici som navštívil manželský pár, ktorý spolu žil šesťdesiat rokov, spoločne sme sa pomodlili a manžel potom povedal, že to bola jeho prvá modlitba v živote a naplnila ho radosťou. O tri dni neskôr som sa dozvedel, že zomrel. Jeho manželka mi povedala, že za všetky tie roky ho nikdy nevidela takého šťastného. Bola veľmi vďačná. Ten muž bol celý život neveriaci, ale tri dni pred smrťou sa stretol s Bohom.

Existuje spolupráca s inými kresťanskými denomináciami?

Nie v tom zmysle, že by sme robili spoločné projekty, ale rozprávame sa a vymieňame si skúsenosti. Napríklad mestská časť Chladná hora, kde žije biskup Mitrofan z Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, bola veľmi vystavená raketovým útokom. Keď nás prišiel navštíviť, pozvali sme ho k nám a takmer štyri mesiace žil s nami v kúrii. Cestovali sme spolu, navštevovali sme chorých v nemocnici, ľudí v metre, keď fungovalo ako úkryt, a tak ďalej, on v biskupskom odeve a ja v mojom. Aj to bolo svedectvo.

Máme tiež nejaké kontakty s protestantskými cirkvami a židovskou komunitou, ako aj s rôznymi dobrovoľníkmi či podnikateľmi.

Máte nejaký odkaz pre dobrodincov, ktorí pomáhajú Ukrajine a vašej diecéze?

Úprimne vám ďakujem! Nech sú pre vás inšpiráciou slová Ježiša Krista: „Čokoľvek ste urobili pre jedného z mojich maličkých, pre mňa ste urobili.“ Nech vás tieto verše posilnia, keď sa dostaví únava. Vedzte, že Kristus je tu a potrebuje vašu pomoc. Kristus je v týchto trpiacich ľuďoch a oni potrebujú vašu pomoc. Tým, že im budete pomáhať, jedného dňa od neho budete počuť: „Ďakujem ti, že si mi pomohol, lebo vtedy som bol hladný, bolo mi zima a ty si mi pomohol. Vstúpte do nebeského kráľovstva!“ Nech vás Boh požehná!