Carmen v SND bez lásky, empatie i logiky

Po populárnej Verdiho La traviate a Dvořákovej komicko-rozprávkovej opere Čert a Káča je to tretí titul, ktorý ide na účet súčasného operného vedenia divadla. V prípade Carmen sa tiaž zodpovednosti násobí, je totiž prvou bratislavskou réžiou umeleckého šéfa súboru Lubora Cukra a zároveň prvým hudobným naštudovaním nového šéfdirigenta Kevina Rhodesa. Negatívna pointa na začiatok: vykročenie šťastnou nohou sa nekoná.

Carmen má v dejinách opery špecifické postavenie. Bizet ňou vizionársky položil základy realistickej opery, ktorá vyvrcholila v strhujúcich drámach talianskych veristov. Titulnou hrdinkou už nie je zromantizovaná bytosť prekypujúca cnosťami, ale nespútaná žena z polosveta. Pre temperamentnú cigánku Carmen je túžba po slobode najsilnejším pudom – silnejším než láska k mužom či k životu samotnému. Smrť jej je priam osudovo predurčená: nie preto, že si ju v treťom dejstve vyveští v kartách, ale preto, že pred ňou nemá žiadny rešpekt. Vášnivý príbeh živočíšnej femme fatale zhmotnil Bizet v šťavnatej partitúre plnej strhujúcich andalúzskych rytmov, melodicky opojných árií a majstrovských ansámblových čísiel.

Na začiatku javiskovej dráhy mala Carmen formu opéry comique, hudobné čísla boli prepojené hovorenými dialógmi. Parížsku premiéru v roku 1875 prijalo publikum sotva vlažne. Bizet pár mesiacov nato umrel a jeho skladateľský kolega Ernest Guiraud sa pred viedenským uvedením diela rozhodol nahradiť prózu spievanými recitatívmi. A hoci by sa im Bizet zrejme veľmi nepotešil (Giraud dosť odignoroval harmonickú stavbu jeho kompozície a potlačil ju k romantickým brehom), práve v tejto podobe sa Carmen stala jednou z najobľúbenejších a najhrávanejších svetových opier. Dnes sa divadlá v zmysle historickej vernosti sporadicky vracajú k pôvodnej verzii s hovorenými textami. V bulletine túto ambíciu deklaruje aj dramaturgia SND, no tvrdenie je zmätočné: Guiraudove spievané recitatívy totiž zmizli, ale próza sa nevrátila. Výsledkom je znížená zrozumiteľnosť deja a diery v motivácii konania postáv. Žiaľ, réžia Lubora Cukra tento hendikep viac umocnila, než by ho pomohla preklenúť.

S inscenáciami chronicky známych diel ako je Carmen to režiséri nemajú ľahké. Skalní operní fanúšikovia majú jasnú predstavu o výtvarnom a kostýmovom riešení, vedia, akou kvetinou má titulná hrdinka očarovať chudáka Dona Josého, aj aký košík nosí jeho priateľka z rodnej dediny, nežná Micaëla. No ambiciózni tvorcovia nechcú kráčať po stopách menej invenčných kolegov a kopírovať dráhu diváckych očakávaní, a tak sa vydávajú za hľadaním nových výkladov a dejových nuáns. V prípade Carmen je to pomerne riskantná, nie však neschodná cesta. Podmienkou úspechu je, aby inscenácia nestratila spád a logiku deja, nerezignovala na intenzitu atmosféry a najmä, aby ponúkla výrazné charaktery a prepracované vzťahy. V bratislavskej inscenácii však z toho funguje len veľmi málo.