Ako si spomínam na profesora Krčméryho

Mal len 62 rokov, aký krátky život, uvedomila som si včera večer. S veľkou vďakou spomínam na dva roky, počas ktorých som ho mohla spoznať aj osobne.

Je to výsada tejto práce, každý novinár prichádza do styku s ľuďmi, ktorí sa stanú súčasťou jeho pracovnej siete kontaktov a zdrojom informácií. Je vzácne, ak sa podarí, že v tom pracovnom sa nájde niečo viac, niečo osobné a hlboko ľudské. Mala som to šťastie a pre mňa bol takým človekom práve Vladimír Krčméry. Mohli za to samé tragédie, covid, vojna na Ukrajine, kríza v zdravotníctve, ale mňa to vnútorne obohacovalo a azda aj menilo. Vďaka nemu.

Ľahšie než osobne ho však bolo dostihnúť telefonicky či emailom. Často sa nachádzal v zahraničí, všetky jeho ocenenia a úspechy napovedajú, že mal vskutku chaotický, no pozitívnou aktivitou nabitý život. Posledný email mi napísal 22. novembra. V úvode ma vždy oslovoval „ctená kolegyňa“, čo mi z úst tohto velikána lichotilo a dávalo pocit síce neodôvodnenej, no hrejivej dôležitosti.

„Chodím denne do Kútov, kde sme zriadili v stanovom meste stan vojnovej medicíny, vždy od 8. do I2. hodiny, keď by ste mali čas, radi vás vezmeme, pán farár tam nosí večere, charita raňajky, my sme 2 lekári a 2 lapiduchovia (zachranári), zmestíte sa k nám hocikedy, odchádzame denne o 7:55 z rektorátu VŠ Sv. Alžbety,“ písal mi ako vždy skratkovito. Tú reportáž už neurobíme.

V deň, keď zomrel Krčméry, ministerstvo vnútra zrušilo aj stanový tábor v Kútoch. Povzdychla som si, že je v tom kus symboliky a v duchu dúfam, že sa nájde dosť ľudí, ktorí ho zastúpia na všetkých tých miestach, kde chorí čakajú a natŕčajú biedne ruky.

A ktovie, čo s tým spraví sociálna a ekonomická kríza, ktorá sa bude prehlbovať. Napadne mi, že práve to možno bude odkaz pre našu spoločnosť. Vždy sa dá niečo spraviť.

Hoci mal pán profesor, najmä ku sklonku života, veľké bolesti, na seba vôbec nemyslel a zakaždým sa neúnavne dral vpred, aby pomáhal všade tam, kde bolo treba. Keď sme sa rozprávali počas stupňujúcej sa krízy okolo hromadných výpovedí lekárov, povedal mi: „Verím, že sa dohodnú, inak sa budem hanbiť, že som lekár, a prestanem užívať titul MUDr. Hippokratova prísaha nám predsa nedovolí odísť od pacientov.“

Jeho mailová adresa vždy hlásila, že účet bol zrušený. Bola preplnená, čo bol výsledok nielen neustálej práce, ale aj negatívnych reakcií odporcov očkovania či protipandemických opatrení. Hoci sa mu vyhrážali smrťou, nikdy sa na ľudí nehneval, neosočoval ich, nikomu neprial zle. Akurát ho trápilo, že musí stále vypovedať na polícii pre početné trestné oznámenia a nemôže ten čas venovať núdznym. Mal a videl ich veľa po celom svete, veľmi rád mi opakoval švajčiarske immer kann man besser machen, v preklade čosi ako vždy sa to dá lepšie.

Ak som mala to šťastie zastihnúť ho osobne, bol vždy láskavý a v časovom sklze. Napriek tomu mi vždy venoval toľko času, koľko som potrebovala. Snažila som sa – z úcty k nemu a jeho času – otázky klásť čo najjasnejšie, ale on mal vždy ochotu vrchovato sa mi venovať, kým som nevyčerpala tému. Zakaždým s priazňou zopakoval, že „pre Štandard a Postoj sa vyjadrí vždy“. Tešilo ho, že na Slovensku máme dve konzervatívne médiá.

Kresťanstvo pretkávalo celý jeho život. V duchu Ježišovho učenia bol služobníkom všetkých a práve to vyjadrovalo jeho veľkosť. Zastával sa nielen tých, ktorých hlas zaznieval slabšie, ale bol výrazným podporovateľom aj tých, ktorí sa sami ozvať nemohli – nenarodených detí. Keď Štandard publikoval kritický článok o dokumentárnom filme Interrupcie na Slovensku, profesor mi v osobnej reakcii napísal, niečo, čo ma nesmierne potešilo.

Zvykli sme sa spolu pomodliť – ako to on rád nazýval – Angelus Domini. Pán Krčméry vždy veľmi rád používal latinské výrazy, zrejme to bol dôsledok lekárskej praxe. „Anjel Pána zvestoval Panne Márii,“ počujem ho hovoriť počas nášho posledného rozhovoru v akejsi vecami preplnenej neupratanej miestnosti univerzity, ktorú založil. „A ona počala z Ducha Svätého,“ dodávam. Vedeli sme si podeliť aj Zdravas Mária a v celom tom chaose naokolo to zrazu bola výnimočná chvíľa, za ktorú sa vždy s dojatím poďakoval.

Dnes je na druhej strane ticho. To prázdno bolí a keďže sa ešte vždy cítim nehodná nazvať ho kolegom, uzavriem, že so smútkom spomínam na vzor, ktorý som vo Vladimírovi Krčmérym mala.

Ťažko uveriť, že už z jeho úst pri rozlúčke nezačujem jeho zvučné „ruky bozkávam“.